SaintyX napísal: ↑29 Okt 2024, 18:21
Priateľ mi dnes napísal odkaz. „Šťastný deň veľkého sklamania,“ napísal. „Ďalší rok spomínania na to, že sa niečo nestalo.“
V skutočnosti nám len tí bradatí povedali, že sa niečo stalo.
Ale, kto to vie s istotou?“ Priznám sa, tú mučivú aritmetiku nepovažujem za príliš presvedčivú.
Môj problém je však zásadnejší.
Prečo by to malo byť dôležité?
Od roku 1844 je adventistické vysvetlenie toho, čo sa stalo v ten deň, riešením, ktoré si hľadá problém.
Čo by teda mohlo byť tým problémom?
Ide o to, že mi neboli odpustené hriechy? Nie, to je vybavené: „Ak vyznáme svoje hriechy, on je verný a spravodlivý a odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1 Jn 1,9).
Nie je tam napísané, že ich odpustí až po roku 1844. Ľuďom, ktorí žili pred rokom 1844, bolo odpustené, a tak isto je aj nám.
Neukončená služba zmierenia?
Opäť, podľa Písma bolo dokonané na kríži: „Všetci sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou skrze vykúpenie, ktoré prišlo skrze Krista Ježiša. Boh predstavil Krista ako obeť zmierenia, a to prostredníctvom vyliatia jeho krvi - aby sme ju prijali vierou. ... ten ospravedlňuje tých, ktorí veria v Ježiša“ (Rim 3, 23 - 26).
„Ospravedlnený zadarmo“! Nie je tu budúci čas. Boh ospravedlňuje tých, ktorí majú vieru v Ježiša. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude.
A čo predstava, že Ježiš sa tam hore snaží prehovoriť svojho otca, aby nás zachránil?
Ťažko sa mi tomu verí, najmä vo svetle jasného tvrdenia Biblie, že „...Boh, náš Spasiteľ... chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2,3-4).
Čo zostáva? Možno nejaká nebeská symbolika, nejaké technické detaily o Dni zmierenia?
Ale aj tam List Hebrejom trvá na tom, že po kríži už nebolo potrebné vykonať žiadne ďalšie kroky. Všetko bolo ukončené tým, že Ježiš sa stal poslednou obetou „raz navždy“ (Hebr 10, 10).
Čo sa týka Ježišovho presunu do svätyne svätých v roku 1844 - prepáčte, ale Židom 1,3 a 12,2, 1 Petra 3,22 a Skutky 7,55-56 hovoria, že Ježiš zaujal miesto vedľa svojho otca pri svojom nanebovstúpení, nie o 18 storočí neskôr.
Nech už je za tým akákoľvek teológia, jediné, na čom sme stále trvali, je, že 22. október 1844 znamená, že Ježiš príde „čoskoro“.
Tak sme tu dnes, presne 180 rokov od chvíle, keď sa títo úprimní ľudia zhromaždili vo svojich domoch a stodolách, a dokonca aj na skalnom výbežku pred kostolom Williama Millera, a vzhliadli k nebesiam v očakávaní Ježišovho zjavenia.
Nechcem nijako znižovať ich význam. Vôbec nie. Boli to hrdinovia viery.
Niektorí predali všetko a vložili to do diela.
Poľnohospodári nezbierali úrodu - očakávali, že budú v nebi.
Historik C. Mervyn Maxwell rád rozprával príbeh o Charlesovi Fitchovi, ktorý krstil veriacich v studenej rieke a zomrel na zápal pľúc týždeň pred Veľkým sklamaním. Jeho manželka na pohrebe povedala deťom: „Neplačte. Otecka uvidíte už o niekoľko dní.“
Veľké sklamanie zmenilo ich životy. Potrebovali spôsob, ako sa zotaviť z hlbokého duchovného sklamania.
Rozumiem tomu. Aj ja som zažil sklamanie. A čo môže byť väčším sklamaním než nenaplnenie predstavy, že konečne opúšťate zlý starý svet s jeho chorobami, bolesťou a vojnou a byť navždy s Ježišom?
Existuje psychologický pojem známy ako „nepotvrdené očakávanie“.
Hovorí, že ak sa nejaká predpoveď nenaplní, niektorí si jednoducho povedia: „Bol to omyl,“ a odídu - ako to urobili mnohí Millerovi nasledovníci.
Ale nájde sa aj ďalšia skupina, ktorá bude cítiť nutkanie zdôvodniť, prečo sa v skutočnosti nemýlili. Možno bol chybný iba nejaký detail. Bol to správny čas, ale nesprávna udalosť. Alebo sa to stalo niekde inde, na mieste, ktoré sme nemohli vidieť.
Po vypracovaní takéhoto vysvetlenia sa títo ľudia vlastne stanú ešte oddanejší tej predpovedi než boli predtým!
Priekopníci len zmenili formuláciu z „v tento konkrétny deň“ na „čoskoro“. Ale stále verili. A odvtedy my - ich dediči – tápeme v snahe, aby slovo „čoskoro“ dostalo konkrétnejší význam.
Pomalý procesor?
Pamätám si, ako mi v detstve hovorili, že anjeli skúmajú nebeské záznamy, a keď ich všetky prejdú, Ježiš sa vráti.
Môžu mať nebesia problém so správou dát? Ak Sociálna poisťovňa dokáže sledovať každý dolár, ktorý som kedy zarobil, a Medicare pozná každú tabletku, ktorú som užil, určite aj nebo dokáže sledovať moje aktivity, či už dobré alebo zlé.
A ak nebo pozná moje hriechy, vie aj to, že Ježiš má túto oblasť môjho života pod kontrolou. „V tom je láska, nie že my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4, 10).
Takže nech sa tam hore stalo čokoľvek - a počul som už nejednu teóriu – nemyslím, že to je pre mňa dôležité. Ak to bol symbol niečoho, akási metafora, nie je to nič, čo by malo význam pre to, o čom ma už ubezpečila Biblia, teda že o moju spásu je už dôkladne postarané.
Dvadsiaty druhý október 1844 je stále riešením, ktoré si hľadá problém.
Toto problematické „čoskoro“.
Mám v živej pamäti, ako kazateľ Lee Kretz kázal v sobotu v našom malom kostole v Clevelande v Severnej Dakote o tom, že Ježiš príde každú chvíľu. Na záver povedal: „Či príde o päť minút, alebo o päťdesiat rokov, budete pripravení?“
Mal som asi desať rokov. Bolo to také traumatizujúce, že si doteraz pamätám lúč slnka dopadajúci presne miesto, kde som sedel, a presné slová, ktoré povedal.
Pamätám si tiež, ako som sa modlil: „Prosím ťa, Pane, nech má pravdu s tými päťdesiatimi rokmi - nie s tými piatimi minútami!“
Prešlo šesťdesiat rokov. Kazateľ Kretz zomrel. Rovnako aj moji rodičia a starí rodičia.
Toto by ste mali vedieť: povedať „čoskoro“ je len iný spôsob stanovenia dátumu. Túto chybu sme už raz urobili, ale stále ju opakujeme. Čakali sme dlho, veľmi dlho. Už 180 rokov nútime ľudí sedieť a počúvať naše varovania - znova a znova a znova.
Niektorí adventisti majú zjavne oveľa viac trpezlivosti s nesprávnymi predpoveďami ako ja. Ježiš sa vráti - ale netuším kedy.
Už nehovorím „čoskoro“. Hovorím „jedného dňa“.
Viem, že adventista je povinný veriť, že sa v ten deň niečo stalo. Hiram Edson, Uriah Smith a Ellen Whiteová tvrdili, že sa stalo.
Viem vysvetliť (vďaka knihe Židom, nie Ellen Whiteovej) paralely medzi svätostánkovou službou a plánom spasenia. Dokonca to vnímam ako poučnú (aj keď zbytočnú) metaforu.
Ale toto nedokážem. Neviem nájsť žiadny problém, pre ktorý by bol 22. október 1844 jediným možným riešením.
Je mi to ľúto. Jednoducho neviem.
* * * * *
Loren Seibold, kazateľ na dôchodku a výkonný redaktor časopisu Adventist Today, dňa 22. októbra 2024
