od používateľa log » 30 Jan 2019, 22:57
Rastislav napísal: ↑30 Jan 2019, 21:05
Vy ste ako na tom bojíte sa smrti?
Ako adventista som na peklo nikdy neveril, takze strach z pekla nepoznam. Smrt je vecny spanok. Bez snov. V prvej dekade mojho zivota som smrt nevnimal. V druhej dekade ako silno veriaci som sa tesil na nebo. Moj pozemsky zivot bol viacmenej nadherny, kazdy vecer pri usinani som pocitoval stastie zo zivota a zaroven si prial v spanku zomriet a prejst do neba. V tretej dekade som stratil vieru, nasledne i zmysel zivota a casto som uvazoval o samovrazde, ale s pomocou alkoholu som dokazal fungovat dalej. Smrti som sa nebal, prial som si ju, ale nedokazal by som spachat samovrazdu. Zaroven som podnikal rozne dobrodruzne aktivity v prirode, pri ktorych som sa dva ci krat priblizil smrti a velmi ma to vydesilo. Vo stvrtej dekade som zacal pocitovat, ze namiesto dospievania zacinam starnut, pochopil som, ze smrt neodvratim, ale nema zmysel si ju priat, nakolko pride skor ci neskor sama. Chcel som splodit potomkov, to jest predlzit moju existenciu prostrednictvom genov, ale nepodarilo sa mi to. V piatej dekade sa rozvinuli viacere zdravotne problemy, smrt som zacal pocitovat ako realne nebezpecenstvo. Pri priznakoch zdravotnych problemov ma prepada realna skoro nezvladnutelna panika, obzvlast na verejnosti. Velmi si vazim zivot a chcem si ho este v ramci moznosti uzit. Viem, ze po smrti nic nie je, ale mam tento svet celkom rad a velmi chcem este zit.
[quote=Rastislav post_id=10579 time=1548878737]
Vy ste ako na tom bojíte sa smrti? ::diablo::
[/quote]
Ako adventista som na peklo nikdy neveril, takze strach z pekla nepoznam. Smrt je vecny spanok. Bez snov. V prvej dekade mojho zivota som smrt nevnimal. V druhej dekade ako silno veriaci som sa tesil na nebo. Moj pozemsky zivot bol viacmenej nadherny, kazdy vecer pri usinani som pocitoval stastie zo zivota a zaroven si prial v spanku zomriet a prejst do neba. V tretej dekade som stratil vieru, nasledne i zmysel zivota a casto som uvazoval o samovrazde, ale s pomocou alkoholu som dokazal fungovat dalej. Smrti som sa nebal, prial som si ju, ale nedokazal by som spachat samovrazdu. Zaroven som podnikal rozne dobrodruzne aktivity v prirode, pri ktorych som sa dva ci krat priblizil smrti a velmi ma to vydesilo. Vo stvrtej dekade som zacal pocitovat, ze namiesto dospievania zacinam starnut, pochopil som, ze smrt neodvratim, ale nema zmysel si ju priat, nakolko pride skor ci neskor sama. Chcel som splodit potomkov, to jest predlzit moju existenciu prostrednictvom genov, ale nepodarilo sa mi to. V piatej dekade sa rozvinuli viacere zdravotne problemy, smrt som zacal pocitovat ako realne nebezpecenstvo. Pri priznakoch zdravotnych problemov ma prepada realna skoro nezvladnutelna panika, obzvlast na verejnosti. Velmi si vazim zivot a chcem si ho este v ramci moznosti uzit. Viem, ze po smrti nic nie je, ale mam tento svet celkom rad a velmi chcem este zit.