Stretla som sa s takouto správou:
http://www.vedelisteze.sk/galerie/netra ... polocnosti
Silne mi to pripomenulo našu sobotnú školu v prípade, keď sa človek opýta na niečo, čo je našou zásadou alebo zvykom. Ostatní študenti sobotnej školy pohoršene reagujú v zmysle: "Ako môžeš byť proti tejto zásade - zvyku. O tom nemôžeš pochybovať, musíš dôverovať, že to tak má byť a nepýtať sa." Samozrejme človek sa nemusí pýtať so zámerom spochybniť niečo, len zistiť, prečo to tak chápeme.

Uplne suhlasim, pokial sa to ma robit len preto ze "to treba", ci len z tradicie rodicov alebo "ze to tiez predsa robia ostatni zo zboru", je to na nic a radsej nerobit a nesilit. No viem, ze su aj taki, ktori zaslepene budu robit nieco co sa im tak akurat neskor vrati. Potom uz zostava toto.......... ........no tiez nepomoze.

je to skor otazka toho, aky obraz Boha predstavuju veriaci rodicia svojim detom. Ako prisneho policajta a sudcu, ktory caka na akykolvek prehresok, alebo milujuceho a odpustajuceho Boha? Aj rodinne poboznosti mozu mat opacny vplyv, ako bolo spomenute vyssie. Ked deti vyrastu a dospeju, mnohi uz nechcu mat s nabozenstvom nic spolocne. Je to mozno aj vysledkom prilis horlivej nabozenskej vychovy, kedy sa dieta citi obmedzovane urcitymi pravidlami (velakrat aj nezmyselnymi) a rodicia su sklamani, ze deti neprezivaju vieru svojich rodicov.

Myslím, že s touto otázkou robenia či nerobenia rodinných bohoslužieb sa musí vysporiadať každý adventistický otec (alebo občas aj mama) počas raného detstva ich detí. V našich kruhoch sa takéto bohoslužby považujú za samozrejmosť a nevyhnutnosť. Povedať vo zbore, že ich doma nerobíte, znamená skoro ako že nie ste kresťania. Veľa rodičov je pod týmto tlakom a začnú ich robiť. Rodičia si myslia, že robiť ich nejako (aj zle) je lepšie ako nijako, lebo sa to tak proste má. Je to potom často veľmi formálne, nezáživné, deti musíte nútiť, nemá to úroveň, hovoríte pritom frázy, ktoré nikoho nezaujímajú ...
Takto som to videl, občas aj zažil, a rozhodol som sa týmto svoju rodinu (a seba) nezaťažovať. Dnes už máme deti dospelé, samostatné, a som rád, že som sa rozhodol takto.
Poznám veľa rodín, kde sa bohoslužby robili, a tie deti (teraz už veľké) o tom hovoria s často s posmechom, pohŕdaním alebo odporom. Hlava rodiny si síce myslí, že pre ich náboženskú výchovu urobila čo mohla, ale asi by urobili lepšie, keby to nerobili vôbec.
Tým nechcem povedať, že sa to nemá robiť nikde. Ak to niekto zvláda a je to na prospech, tak ok. Ale považujem to za škodlivú cirkevnú tradíciu, ktorá do toho núti každého bez rozdielu, a to je chyba.

Děkuji Bohu, že jsem měl věřící maminku, že jsem mohl navštěvovat tehdejší místní sbor. Děkují Bohu za ta dětská tápaní a hledání. Děkuji Bohu za trpělivost těch starších. Děkuji Bohu i za tu netrpělivost jiných, která mě naučila zkoumat, přemýšlet, neházet všechny do jednoho pytle. Děkuji Bohu za úžasnou trpělivost, kterou má se mnou.
Děkuji Bohu za mladé lidí, kteří přemýšlejí a nejsou ochotni jen opakovat bez vlastního uchopení a pochopení. Děkuji Bohu, za mladé lidi, kteří nehází vše do jednoho pytle a nepoužívají termíny všichni, všechno od sebe k církvi.
Věřím, že se najdou a nacházejí mladí lidé, kteří jsou ochotni za věcí jít a měnit svět a církev proměněním sebe sama přijetím bezvýhradně jen Boží milostí.
Děkuji za lidi všeho druhu od kterých jsem se naučil mnoho dobrého a že byli ochotni se mnou mluvit nehledě na to, že jsem byl z CASD.

Rád by som otvoril túto tému, lebo my adventisti máme nielen špecifické učenie, ale aj špecifické zvyky. Pri každom z tých zvykov existuje všeobecné povedomie, že je biblický, ale skutočnosť môže byť mierne iná.
Aby som bol konkrétny, začal by som napríklad zvykom mať každý deň (obvykle večer) rodinnú bohoslužbu.
Zažili ste v detstve niečo také? Ako ste to vnímali, alebo vnímate s odstupom času?
Robíte také bohoslužby vo vašej rodine? Vidíte ich význam? Aké to má výhody, prípadne nevýhody?