[quote] Věřím, že platí - podle tvé víry se ti staň [/quote]

Presne tak . Čo vyžarujeme to sa nám vracia.
Alebo ako zmyšlas to sa ti deje.

Pokud to pomůže přečtěte si 2 Korintským 5 kapitola 19 verš.

Ale je to spíš tak že kdo chce hledá způsoby a kdo nechce hledá důvody.

Někdo chce žít jako svobodný, bez věčného ponížení se, jako vládce svého života, který ale přijímá zodpovědnost za svůj život a činy.

Někdo se té možnosti bojí a chce být v bezpečí někoho, na koho se může spolehnout, ten raději bude vzývat a věřit v někoho kdo mu vždy může odpustit a dát mu nový začátek.
Takový místo vlastního rozhodování čeká na ,,vedení" nebo ,,radu" aby nemusel nést zodpovědnost za vlastní rozhodování a činy.

Ten první lze těžko ovládat.

Položil by som otázku inak: Potrebujeme mať nad sebou policajta, ktorý o vás všetko vie, dokonca pozná aj vaše myšlienky? Taký Big brother 24 hodín denne? A žiť s vedomím, že som hriešny? Nepoviete si jedného dňa, že stačilo? Už nechcem pristúpiť na túto manipuláciu? Pokiaľ nemá človek sklon k narcizmu, sám si uvedomuje, že nie je dokonalý ani nebude, (odporúčam návštevu katolíckej omše," moja vina, moja vina...), dokonca Ježiš nabáda k "sebabičovaniu" príbehom o farizejovi a mýtnikovi v Luk 18. Prečo musím boha prosiť každý deň o odpustenie, keďJežiš zomrel za naše hriechy? Ako keby mi sudca udelil milosť, ale každý deň mu musím písať žiadosť o odpustenie.

[quote=Neregistrovaný post_id=22290 time=1754463445]
Prečo za všetko dobré v našom živote, za naše úspechy môže Boh? A naopak, za naše zlyhania si môžeme my sami? Existuje niečo ako dobrý kresťan? Nie. Sám Ježiš povedal: Nikto nie je dobrý, iba sám Boh. Aj apoštol Pavol napísal: Viem totiž, že vo mne, teda v mojom tele, neprebýva dobro, pretože chcieť dobro dokážem, ale konať už nie. (Rím 7)
Podľa týchto veršov človek nemôže konať dobro. Kresťanstvo ponúka teológiu večného pocitu viny, pocitu vlastnej nehodnosti, týždeň čo týždeň prichádzať do zhromaždenia veriacich a ubezpečovať sa o svojich previneniach. Je to taká sebadeštrukcia, ktorá nikdy nekončí. Ak je Boh otec, čo radi veriaci zdôrazňujú, prečo si jeho deti - veriaci - musia stále pripomínať, že sú nehodní? Vychovávali by ste svoje deti tak, že im budete celý život hovoriť, že nie sú dobré, že žijú vďaka vašej milosti a dobrote? Veriaci si ani nechcú pripustiť, aby z niečoho obvinili Boha.
[/quote]

Ano, také jsem si toho všiml. Je to nesmysl. Buď Bůh může za všechno tedy i za dobré i za zlé ale to jsme pak jen postavičky v jeho hře a pravdu má Viktorrealita. Nebo máme svobodnou vůli, ale potom za svá rozhodnutí i ta dobrá můžeme my sami.
Souhlasím i s tím, že křesťanství je postaveno na věčném guiltytripu - tedy, že křesťané jsou neustále ubezpečováni o svých vinách a je to destruktivní.
Ne nikdy bych takto své děti vychovávat nechtěl, ale už jsem si všiml že jim také někdy připomenu jejich vinu - už za tu dobu do mne něco otisklo a nedělají to jen křesťané.
A ano obvinit z něčeho Boha je ,,nepřípustné" protože jestliže je Bůh ,,zlý" a nebudu ho chtít uctívat, tak je svět beznadějný protože stejně věřím že je to jediný pravý Bůh a byl bych MU vydán na pospas i když nechci, jen jako jeho hračka. Zkrátka tato myšlenka vede zase k rezignaci na to o cokoliv se snažit.

Zbývá ještě myšlenka, která zní přibližně takto - ,,všechno napomáhá k dobrému těm kteří se Bojí Boha" (Ř8,28).
Tedy přeneseně, že i ty špatné věci, se nám dějí ve skutečnosti k našemu dobru a že to tedy nemůžeme teď objektivně zhodnotit ( že je to zlé).
No ale to zase v člověku podkopává důvěru ve vlastní schopnosti poznání dobrého a zlého (když už kvůli tomu jsme smrtelní že ).
Na druhou stranu přijetí víry , že se mi vše v životě děje za dobrým účelem je ve skutečnosti jedno z nejlepších, protože nastaví v člověku dobrou náladu optimismus, odolnost, naději, a chuť do života.

Věřím, že platí - podle tvé víry se ti staň.

Pokládej si dále dobré otázky a hledej na ně odpovědi a věřím že je najdeš, ale kdoví kam až tě zavedou.

Za všetky svoje rozhodnutia môžeš sám.
1. Osobné rozhodnutia – Áno, väčšinou áno.
Ak ide o tvoje vlastné rozhodnutia (napr. čo robíš, ako reaguješ, kam ideš v živote), tak za ne si zodpovedný/á ty. To dáva človeku silu – máš kontrolu.

2. Rozhodnutia iných – Nie.
Ak ide o rozhodnutia iných ľudí, nemôžeš za ne niesť plnú zodpovednosť. Každý má svoju slobodnú vôľu. Môžeš mať vplyv, ale nie úplnú kontrolu.

3. Spoločné rozhodnutia – Zdieľaná zodpovednosť.
Ak rozhodujete v tíme, vo vzťahu alebo v rodine, potom je zodpovednosť rozdelená. Môžeš niesť svoj diel, ale nie všetko.

4. Pocit viny vs. zodpovednosť
Niekedy si ľudia berú vinu za veci, ktoré nemohli ovplyvniť. Je dôležité rozlíšiť:

Čo som mohol/a ovplyvniť?

Čo bolo mimo moju kontrolu?

Prečo za všetko dobré v našom živote, za naše úspechy môže Boh? A naopak, za naše zlyhania si môžeme my sami? Existuje niečo ako dobrý kresťan? Nie. Sám Ježiš povedal: Nikto nie je dobrý, iba sám Boh. Aj apoštol Pavol napísal: Viem totiž, že vo mne, teda v mojom tele, neprebýva dobro, pretože chcieť dobro dokážem, ale konať už nie. (Rím 7)
Podľa týchto veršov človek nemôže konať dobro. Kresťanstvo ponúka teológiu večného pocitu viny, pocitu vlastnej nehodnosti, týždeň čo týždeň prichádzať do zhromaždenia veriacich a ubezpečovať sa o svojich previneniach. Je to taká sebadeštrukcia, ktorá nikdy nekončí. Ak je Boh otec, čo radi veriaci zdôrazňujú, prečo si jeho deti - veriaci - musia stále pripomínať, že sú nehodní? Vychovávali by ste svoje deti tak, že im budete celý život hovoriť, že nie sú dobré, že žijú vďaka vašej milosti a dobrote? Veriaci si ani nechcú pripustiť, aby z niečoho obvinili Boha.

Väčšina ľudí čo prijali prvú dogmu, sa nachádzalo v určitej životnej situácii, či už mali osobné či rodinné problémy, zdravotné alebo videli nečakaný záujem o nich. Takto pracujú Jehovisti. Hľadajú ľudí slabých a zraniteľných.
V dnešnej dobe sa kresťanstvo predáva z generácie na generáciu, indoktrináciou detí. V skutočnosti neverím na dar viery. Je to v podstate manipulácia. Veriť znamená prijať názory druhých a nepochybovať o nich. Náboženstvo je zmesou emócií, pocitu spolunáležitosti, nutnosti niekam patriť, pocitu výnimočnosti a prijatia.
Ak by existoval dar viery, tak by sme museli byť svedkami zázrakov, ale tie sa nedejú.
Veď je napísané " Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: »Prejdi odtiaľto ta!« - prejde. A nič vám nebude nemožné" Matúš 17.

[quote=Neregistrovaný post_id=22257 time=1751796651]
Tak rád používaš slovo pýcha. Vždy v súvislosti s neveriacimi. Ver si čomu chceš, ja sa naopak necítim byť pyšný len preto, lebo som skeptik. Je napísané, že viera je dar. No nie každý má ten dar. Niekto potrebuje aj dôkazy.
[/quote]

Výraz "dar viery" prinieslo kresťanstvo. Dar poznania považujem za dôležitejší. Poznám veľa ľudí čo tvrdia že majú dar viery ale jediné čo spravili je že uverili prvú dogmu ktorá išla okolo nich.

[quote=Neregistrovaný post_id=22257 time=1751796651]
Tak rád používaš slovo pýcha. Vždy v súvislosti s neveriacimi. Ver si čomu chceš, ja sa naopak necítim byť pyšný len preto, lebo som skeptik. Je napísané, že viera je dar. No nie každý má ten dar. Niekto potrebuje aj dôkazy.
[/quote]
Okrem toho, že dôkazy Božej existencie sú všade naokolo, kde sa len pozrieš a v podstate šliapeš po dôkazoch Boha, tak aký dôkaz existencie osoby Boha ešte chceš? Vedecký? Dokáže niekto z vedcov izolovať a pretrepať v skúmavke existenciu vedomia tvojej osoby? Ak nikto a je to nemožné, tak prečo si vyžaduješ vedecký dôkaz existencie večného vedomia osoby Boha?

Už len existencia vedomia tvojej osoby, by ti mala byť dôkazom existencie večného vedomia Boha.

Tak rád používaš slovo pýcha. Vždy v súvislosti s neveriacimi. Ver si čomu chceš, ja sa naopak necítim byť pyšný len preto, lebo som skeptik. Je napísané, že viera je dar. No nie každý má ten dar. Niekto potrebuje aj dôkazy.