od používateľa Neregistrovaný » 17 Nov 2024, 13:37
Veriaci aj mnohí ateisti veria v posmrtný život, už v akejkoľvek podobe. Adventisti veria v zmŕtvychvstanie, nie v nesmrteľnú dušu.
V staroveku ľudia verili, že centrum duše sa nachádza v srdci človeka. Starovekí Gréci považovali za centrum inteligencie skôr srdce ako mozog. Egypťania pri mumifikácii mozog odstraňovali, ale srdce ponechávali, na rozdiel od ostatných vnútorných orgánov. Aj v Biblii je srdce považované za centrum mysle.
Sídlom ľudského myslenia bolo v staroveku srdce, nie hlava. Miestom etických úmyslov, svedomia a premietania boli obličky, ako o tom svedčí napr. Žalm 16 „dobrorečím Hospodinovi a on mi radí, aj v noci ma moje obličky nespomínajú…“ k tomu hovorí Talmud (Berachot 61a): „Človek má dve obličky, jedna ho nabáda k dobru, druhá k zlu.“ Ak bol niekto smutný a zúfalý, Biblia o ňom hovorí, že „vylial svoju pečeň na zem.“ Pečeň bola sídlom silných emócií, ako potvrdzuje židovské príslovie „Čo na pečeni, to na jazyku.“
Výskumy najmä v 20-tom storočí a rozvoj neurovied priniesli nové poznatky. Vieme, že pri poruche určitej oblasti mozgu strácame konkrétne schopnosti - prichádzame o dlhodobú či krátkodobú pamäť, nerozoznávame tváre, neprijímame optické signály zo zdravých očí, nedokážeme artikulovať, nehýbeme určitou časťou tela, strácame schopnosť orientácie v priestore atď.
Proste náš mozog je veľmi zložitý orgán (a zatiaľ len čiastočne pochopený), ktorý však dokonale ukazuje na závislosť nášho vedomia a mentálnych schopností na ňom. Aj keď iba jeho čiastočným porušením môže dôjsť k značným poruchám vnímania či vedomia, veriaci navzdory tomu stále domnievajú, že aj keď zničíme celý mozog, tak akosi aj vtedy dokážeme nejakým spôsobom vystúpať na nebesia, vidieť svet naokolo, spomínať si na udalosti zo života, spoznávať tváre (a privítať sa napríklad s babičkou), artikulovať, orientovať sa v priestore atď.
Navyše naše nálady, rozhodovania a teda istú časť osobnosti tvoria do určitej miery aj neurotransmitéry či hormóny ako dopamín, adrenalín, serotonín, testosterón, estrogén a iné. Tie sa tvoria aj v iných častiach tela, no značne ovplyvňujú naše jednanie. Strach, úzkosť, láska, radosť,... všetko sú to aj kombinácie hormónov, ktoré nášmu pociťovaniu dávajú "rozmer". Skúste chemicky znížiť človeku hladinu určitých hormónov a uvidíte ihneď zmenu v správaní. Ako teda reprezentuje duša moju osobnosť, keď je nezávislá na tele a na týchto procesoch?
Mnoho kritických situácií nastáva aj pri pokuse o vysvetlenie stavu duše mentálne postihnutých ľudí, ľudí ovplyvňovaných nádormi na mozgu (na základe čoho konajú morálne neprijateľné skutky ako vraždenie či pedofília, ktoré by ináč nevykonali).
Dnes však chcem poukázať na zaujímavý a asi najzrejmenší dôvod odmietnutia hypotézy jedinej večnej duše, ktorá riadi naše životy. Tým je SYNDRÓM ODDELENÝH HEMISFÉR (tzv. split brain syndrom). Starovekú predstavu o jednotnej nesmrteľnej duši je možné doslova rozkrojiť nožom.
K tomuto stavu dochádza najčastejšie pri chirurgickom úkone, ktorý pôvodne mal viesť k utlmeniu silných epileptických záchvatov. Testovaný bol nie len na ľuďoch, ale aj na zvieratách. Je naozaj účinný, no má však aj zaujímavý "vedľajší účinok".
Pri tomto úkone (kalosotomii) sa nervové dráhy nazvané komisury (Corpus callosum - kalózne teleso) prepájajúce pravú a ľavú hemisféru mozgu prerušia a ďalej si už nevymieňajú informácie. Tieto hemisféry síce majú istú funkčnú špecializáciu (napr. ľavá pre jazyk a pravá pre vyššie kognitívne funkcie a taktiež videnie pravého oka a motorika pravej ruky sú ovládané ľavou hemisférou atď.), no po rozdelení sa správajú nezávisle v rámci tvorenia spomienok, procesu učenia ale aj vytvárania VEDOMIA.
V neprerušenom stave žijú naše hemisféry v harmónii a vytvárajú ilúziu jedného "ja". Pri ich oddelení prestanú spolu vedome komunikovať a postupne vedú k rozdielnym identitám. Otázkou teda je:
Ktoré Vy ste Vy? To pravé, či to ľavé? Čo sa stalo duši? Dokáže nôž prerezávajúci mozog rozdeliť aj dušu?
Pri testovaní istého mladého pacienta s pravo-ľavým rozdeleným mozgom sa k otázke čím chce byť vyjadril slovne (ľavou hemisférou), že chce byť projektantom a z kartičiek zároveň vyskladal slovo (pravou hemisférou), ktoré vystihlo jeho túžbu stať sa závodným jazdcom. Ktoré z toho bolo slobodné rozhodnutie duše?
V inom prípade pacientova pravá ruka riadená ľavou hemisférou udrela manželku, zatiaľ čo pravá hemisféra bola z toho konania zhrozená a snažila sa ľavou rukou tomu zabrániť.
Uvádza sa dokonca stav, kedy sa ľavá hemisféra stala ateistom a pravá teistom (výskum Dr. V. S. Ramachandrana PhD). Ktorá časť duše tohto človeka bude spasená? Vie jedna časť duše spasiť tú druhú hriešnu?
Ešte problematickejšie je odpovedať na otázku, koľko duší majú ľudia s disociatívnou poruchou identity (DID), ktorí zažívajú stavy mnohonásobnej osobnosti (nie len dvoch, ale niekedy až desiatok rôznych identít). Je jedna osobnosť veriaca v správneho Boha schopná zachrániť zvyšok osobností tohto jedinca?
Súhlasím s tým, čo uvidela neurovedkyňa Churchladová vo svojej knihe Mozek a vědomí: "Čo považujeme za dušu, je mozog. A čo považujeme za mozog je tiež mozog."
(Zdroje: sekularne-nebo.sk, vltava.rozhlas.cz)
Veriaci aj mnohí ateisti veria v posmrtný život, už v akejkoľvek podobe. Adventisti veria v zmŕtvychvstanie, nie v nesmrteľnú dušu.
V staroveku ľudia verili, že centrum duše sa nachádza v srdci človeka. Starovekí Gréci považovali za centrum inteligencie skôr srdce ako mozog. Egypťania pri mumifikácii mozog odstraňovali, ale srdce ponechávali, na rozdiel od ostatných vnútorných orgánov. Aj v Biblii je srdce považované za centrum mysle.
Sídlom ľudského myslenia bolo v staroveku srdce, nie hlava. Miestom etických úmyslov, svedomia a premietania boli obličky, ako o tom svedčí napr. Žalm 16 „dobrorečím Hospodinovi a on mi radí, aj v noci ma moje obličky nespomínajú…“ k tomu hovorí Talmud (Berachot 61a): „Človek má dve obličky, jedna ho nabáda k dobru, druhá k zlu.“ Ak bol niekto smutný a zúfalý, Biblia o ňom hovorí, že „vylial svoju pečeň na zem.“ Pečeň bola sídlom silných emócií, ako potvrdzuje židovské príslovie „Čo na pečeni, to na jazyku.“
Výskumy najmä v 20-tom storočí a rozvoj neurovied priniesli nové poznatky. Vieme, že pri poruche určitej oblasti mozgu strácame konkrétne schopnosti - prichádzame o dlhodobú či krátkodobú pamäť, nerozoznávame tváre, neprijímame optické signály zo zdravých očí, nedokážeme artikulovať, nehýbeme určitou časťou tela, strácame schopnosť orientácie v priestore atď.
Proste náš mozog je veľmi zložitý orgán (a zatiaľ len čiastočne pochopený), ktorý však dokonale ukazuje na závislosť nášho vedomia a mentálnych schopností na ňom. Aj keď iba jeho čiastočným porušením môže dôjsť k značným poruchám vnímania či vedomia, veriaci navzdory tomu stále domnievajú, že aj keď zničíme celý mozog, tak akosi aj vtedy dokážeme nejakým spôsobom vystúpať na nebesia, vidieť svet naokolo, spomínať si na udalosti zo života, spoznávať tváre (a privítať sa napríklad s babičkou), artikulovať, orientovať sa v priestore atď.
Navyše naše nálady, rozhodovania a teda istú časť osobnosti tvoria do určitej miery aj neurotransmitéry či hormóny ako dopamín, adrenalín, serotonín, testosterón, estrogén a iné. Tie sa tvoria aj v iných častiach tela, no značne ovplyvňujú naše jednanie. Strach, úzkosť, láska, radosť,... všetko sú to aj kombinácie hormónov, ktoré nášmu pociťovaniu dávajú "rozmer". Skúste chemicky znížiť človeku hladinu určitých hormónov a uvidíte ihneď zmenu v správaní. Ako teda reprezentuje duša moju osobnosť, keď je nezávislá na tele a na týchto procesoch?
Mnoho kritických situácií nastáva aj pri pokuse o vysvetlenie stavu duše mentálne postihnutých ľudí, ľudí ovplyvňovaných nádormi na mozgu (na základe čoho konajú morálne neprijateľné skutky ako vraždenie či pedofília, ktoré by ináč nevykonali).
Dnes však chcem poukázať na zaujímavý a asi najzrejmenší dôvod odmietnutia hypotézy jedinej večnej duše, ktorá riadi naše životy. Tým je SYNDRÓM ODDELENÝH HEMISFÉR (tzv. split brain syndrom). Starovekú predstavu o jednotnej nesmrteľnej duši je možné doslova rozkrojiť nožom.
K tomuto stavu dochádza najčastejšie pri chirurgickom úkone, ktorý pôvodne mal viesť k utlmeniu silných epileptických záchvatov. Testovaný bol nie len na ľuďoch, ale aj na zvieratách. Je naozaj účinný, no má však aj zaujímavý "vedľajší účinok".
Pri tomto úkone (kalosotomii) sa nervové dráhy nazvané komisury (Corpus callosum - kalózne teleso) prepájajúce pravú a ľavú hemisféru mozgu prerušia a ďalej si už nevymieňajú informácie. Tieto hemisféry síce majú istú funkčnú špecializáciu (napr. ľavá pre jazyk a pravá pre vyššie kognitívne funkcie a taktiež videnie pravého oka a motorika pravej ruky sú ovládané ľavou hemisférou atď.), no po rozdelení sa správajú nezávisle v rámci tvorenia spomienok, procesu učenia ale aj vytvárania VEDOMIA.
V neprerušenom stave žijú naše hemisféry v harmónii a vytvárajú ilúziu jedného "ja". Pri ich oddelení prestanú spolu vedome komunikovať a postupne vedú k rozdielnym identitám. Otázkou teda je:
Ktoré Vy ste Vy? To pravé, či to ľavé? Čo sa stalo duši? Dokáže nôž prerezávajúci mozog rozdeliť aj dušu?
Pri testovaní istého mladého pacienta s pravo-ľavým rozdeleným mozgom sa k otázke čím chce byť vyjadril slovne (ľavou hemisférou), že chce byť projektantom a z kartičiek zároveň vyskladal slovo (pravou hemisférou), ktoré vystihlo jeho túžbu stať sa závodným jazdcom. Ktoré z toho bolo slobodné rozhodnutie duše?
V inom prípade pacientova pravá ruka riadená ľavou hemisférou udrela manželku, zatiaľ čo pravá hemisféra bola z toho konania zhrozená a snažila sa ľavou rukou tomu zabrániť.
Uvádza sa dokonca stav, kedy sa ľavá hemisféra stala ateistom a pravá teistom (výskum Dr. V. S. Ramachandrana PhD). Ktorá časť duše tohto človeka bude spasená? Vie jedna časť duše spasiť tú druhú hriešnu?
Ešte problematickejšie je odpovedať na otázku, koľko duší majú ľudia s disociatívnou poruchou identity (DID), ktorí zažívajú stavy mnohonásobnej osobnosti (nie len dvoch, ale niekedy až desiatok rôznych identít). Je jedna osobnosť veriaca v správneho Boha schopná zachrániť zvyšok osobností tohto jedinca?
Súhlasím s tým, čo uvidela neurovedkyňa Churchladová vo svojej knihe Mozek a vědomí: "Čo považujeme za dušu, je mozog. A čo považujeme za mozog je tiež mozog."
(Zdroje: sekularne-nebo.sk, vltava.rozhlas.cz)