UCTIEVANIE BOHA (svätoslužba)
Napísané: 17 Júl 2021, 21:08
UCTIEVANIE BOHA (svätoslužba)
Zástancovia trojice sa snažia dokázať rovnosť Ježiša Krista s Bohom Otcom aj tým, že sa niektorí ľudia klaňali Ježišovi Kristovi: „A hľa prišiel k nemu malomocný, poklonil sa mu a povedal...“(Mat. 8:2). „Kým im toto rozprával, hľa, prišiel istý predstavený sinagógy, poklonil sa mu a povedal...“( Mat. 9:18) „Tu pristúpila matka synov Zebedea so svojimi synmi, klaňala sa a čosi od neho žiadala“(Mat. 20:20). Anjel v Zjavení hovoril Jánovi, že sa má klaňať (iba) Bohu (Zj. 19:10; 22:9), a tak zástancovia trojice z toho vyvodzujú, že Ježiš Kristus je taký istý Boh, ako je Bohom jeho Otec. To by však už mali dvoch Bohov, a tak aby sa vykrútili z toho, že veria v dvoch, alebo troch Bohov, vysvetľujú to, ako som už prv spomenul učením o trojjedinosti, že je predsa len jeden Boh, ale v troch osobách.
Na vyjadrenie klaňania sa je použité v gréckych Písmach slovo „proskineo“ a v hebrejských „HIŠTA- CHAWAH“. Tak jednoduché ako si to zástancovia trojice predstavujú to nie je, pretože klaňanie bolo preukazované aj anjelom a ľuďom: „A dvaja anjeli prišli do Sodomy večer. A Lot sedel v bráne Sodomy. A Lot uvidiacich vstal a išiel im oproti a poklonil sa tvárou k zemi“(1. Moj. 19:1 pr. J.R.). Týmto istým anjelom, keď boli ešte traja sa klaňal aj Abrahám (1. Moj. 18:2), pričom ani jeden z nich neupozornil Abraháma ani Lóta, ako upozornil anjel apoštola Jána v Zjavení (Zj. 19:10; 22:9). Ďalej „Abrahám sa poklonil ľudu zeme, synom Hetovým“(1. Moj. 23:7,12 pr. J.R.), Jakob sa Ezavovi klaňal dokonca sedemkrát po sebe (1. Moj. 33:3) a synovia prorokov sa poklonili Elizeovi (2. Kráľ. 2:15). V časoch izraelských kráľov bolo zrejme bežným zvykom klaňať sa kráľovi: „A keď vošiel (prorok Nátan) pred kráľa, klaňal sa kráľovi svojou tvárou až k zemi“(1. Kráľ. 1:23b). „Vtedy sa sklonila Bat-šeba tvárou a poklonila sa kráľovi“(1. Kráľ. 1:31). k zemi Tiež Jozefovi bratia, keď bol Jozef v Egypte správcom a podávali mu správu o ich otcovi „povedali: Dobre sa má tvoj služobník, náš otec, ešte žije a skloniac hlavu klaňali sa mu“(1. Moj. 43:28 pr. J.R.). Ak by niekto bazíroval na presných tvaroch hebrejských slov, tak tu je použitý presne ten istý tvar „WAYYIŠTA-CHAWWU“ (v Biblii sa vyskytuje iba 2x) ako aj v Nehemiášovi, kde sa to však týka jednoznačne Boha: „A Ezdráš dobrorečil Jahvemu, tomu veľkému Bohu a všetok ľud povedal: „Amen, amen!“ S pozdvihnutím svojich rúk. Vtedy sa vrhli tvárou k zemi a klaňali sa Jahvemu“(Neh. 8:6). Rozlúštenie tohto zdanlivého problému teda nebude v tom, aký tvar hebrejského výrazu pre klaňanie je v jednotlivých veršoch použitý, pretože koreň týchto slov je zhodný. V 1. Paralipomenon 29:20 izraelský ľud dokonca „skloniac hlavy klaňali sa Jahvemu i kráľovi.“ Kráľ predsa byť hodný takej poklony, ako Najvyšší Boh Jahveh. Ako to teda je? Skôr ako si zodpovieme na túto otázku, je treba spomenúť, že aj z Novej zmluvy to vyplýva podobne. Výraz „proskineo“ „klaňať sa“ je použitý pri klaňaní sa Bohu (1. Kor. 14:25; ), Ježišovi Kristovi (Ján 9:38) a tiež ľuďom (Mat. 18:26; Zj. 3:9). Riešenie teda nie je v tom, ako sa komu klaňali, či len sklonili hlavu, alebo padli až na kolená. K vyriešeniu tohto zdanlivého problému nám pomôže to, čo povedal Samuel Izaimu, keď mal pomazať jedného z jeho synov za kráľa: „človek hľadí na to čo je pred očami, ale Jahveh hľadí na srdce“(1. Sam. 16:7b).
Je teda dôležité čo má človek, ktorý sa klania v srdci. Inými slovami za koho považuje toho, komu poklonu preukazuje. Ak by izraelský ľud považoval kráľa za Boha v tom istom zmysle, ako je Bohom Jahveh, určite by im dal Jahveh na vedomie, že nemajú správny postoj. Podobne anjeli, ktorí prišli k Lótovi vedeli, že sa im Lót poklonil, ako hosťom a nie ako Bohu. V podobnom zmysle sa im klaňal aj Abrahám, ako hosťom, alebo Božím poslom (1. Moj. 18:2). Anjeli ich nemuseli upozorniť, ako upozornil anjel Jána v Zjavení 19:10, kde si Ján po slovách anjela: „Toto sú pravdivé slová Božie!“(Zj. 19:9) zrejme skutočne myslel, že ten, čo to povedal, je sám Boh. Anjel však dôvod jeho klaňania rozpoznal a vystríhal ho, aby to nerobil, ale klaňal sa Bohu. Inými slovami v takomto zmysle (ako Bohu), je dovolené klaňať sa skutočne iba jedinému Bohu. Anjel veľmi dobre vedel, komu primát Všemohúceho Boha náleží. Nátan aj Batšeba sa klaňali Dávidovi ako kráľovi (1. Kráľ. 1:23-31). Synovia prorokov sa klaňali Elizeovi, ako prorokovi nastupujúcom po Eliášovi v moci Eliášovho Ducha (2. Kráľ. 2:15). Správca s Ježišovho podobenstva sa klaňal tomu, komu bol dlžníkom, ako svojmu Pánovi (Mat. 18:26). Falošní Židia zo Zjavenia 3:9 mali byť prinútení pokloniť sa kresťanom vo Filadelfii až k nohám, ako potvrdenie pre týchto kresťanov, že si ich Pán zamiloval. V podobnom zmysle sa mali klaňať Izraelskému ľudu synovia tých, ktorí ich trápili (Iz. 60:14). Nič z toho však nebolo uctievaním. Ježišovi Kristovi sa ľudia klaňali ako tomu, ktorý je od Boha poslaný Mesiáš - Syn Dávidov (Mat. 15:22-25). Matka Synov Zebedeových sa mu poklonila (Mat. 20:20), ako budúcemu kráľovi keď povedala: „Povedz, aby títo dvaja moji synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po tvojej ľavici“(Mat. 20:21). Učeníci sa mu klaňali ako Božiemu Synovi, keď po tom, ako Pán Ježiš utíšil vietor na mori: „klaňali sa mu a hovorili: „Naozaj si Syn Boží“(Mat. 14:33).
Pán Ježiš sa však klaňal svojmu Otcovi ako Bohu, keď vysvetľoval Samaritánke: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte, my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba je už tu, keď praví modlitebníci (doslovne klaňatelia), budú sa klaňať Otcovi v duchu a pravde. Veď aj Otec si hľadá takýchto modlitebníkov (dosl. Klaňatelov). Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v duchu a pravde“(Ján 4:22-24). Komu sa teda Pán Ježiš klaňal? No podľa citovaného textu Bohu Otcovi v duchu a pravde. Komu sa máme klaňať (modliť) my? Ak sme praví modlitebníci, tak presne tomu, komu sa klaňal (modlil) aj náš Pán. Aké klaňanie žiadal od Pána Ježiša satan? Povedal Ježišovi: „Dám ti všetku túto moc a slávu tých kráľovstiev, lebo som ju dostal, a ám ju komu chcem. Ak sa mi budeš klaňať, všetka bude tvoja“(Luk. 4:6). Kto mal urobiť Syna Božieho kráľom? No predsa jeho Otec Boh (Dan. 7:13-14;). Satan sa teda postavil do úlohy Boha a žiadal, aby sa mu Pán Ježiš poklonil, ako Bohu. Pozorne si však všimnime odpoveď Pána Ježiša: „Napísané je: „Pánu (Jahvemu) Bohu sa budeš klaňať a iba jemu budeš svätoslúžiť“(Luk. 4:8). Pán Ježiš citoval z 5. Mojžišovej 6:13, kde je klaňanie v zmysle báť sa Boha: „Jahveho svojho Boha sa budeš báť...“ a tak klaňanie sa Jahvemu ako Bohu, je prejavom, toho najväčšieho rešpektu. Spomínate si prečo Boh vypočul modlitby Pána Ježiša? List Židom hovorí, že „...bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť“(Žid. 5:7b). Z toho vidíme, že Pán Ježiš mal pred Jahvem rešpekt, ako pred Bohom, klaňal sa mu teda ako Bohu. Komu inému sa máme ešte takto klaňať? Žalm 86:10 opisuje Jahveho takto: „Lebo ty si veľký a činíš divy, ty jediný si Boh.“ Všetky tri texty, ktoré citoval Pán Ježiš satanovi boli napísané pre ľudí, takže ľudia sa majú klaňať tak, ako Pán Ježiš, jedinému Bohu.
Zástancovia trojice sa snažia dokázať rovnosť Ježiša Krista s Bohom Otcom aj tým, že sa niektorí ľudia klaňali Ježišovi Kristovi: „A hľa prišiel k nemu malomocný, poklonil sa mu a povedal...“(Mat. 8:2). „Kým im toto rozprával, hľa, prišiel istý predstavený sinagógy, poklonil sa mu a povedal...“( Mat. 9:18) „Tu pristúpila matka synov Zebedea so svojimi synmi, klaňala sa a čosi od neho žiadala“(Mat. 20:20). Anjel v Zjavení hovoril Jánovi, že sa má klaňať (iba) Bohu (Zj. 19:10; 22:9), a tak zástancovia trojice z toho vyvodzujú, že Ježiš Kristus je taký istý Boh, ako je Bohom jeho Otec. To by však už mali dvoch Bohov, a tak aby sa vykrútili z toho, že veria v dvoch, alebo troch Bohov, vysvetľujú to, ako som už prv spomenul učením o trojjedinosti, že je predsa len jeden Boh, ale v troch osobách.
Na vyjadrenie klaňania sa je použité v gréckych Písmach slovo „proskineo“ a v hebrejských „HIŠTA- CHAWAH“. Tak jednoduché ako si to zástancovia trojice predstavujú to nie je, pretože klaňanie bolo preukazované aj anjelom a ľuďom: „A dvaja anjeli prišli do Sodomy večer. A Lot sedel v bráne Sodomy. A Lot uvidiacich vstal a išiel im oproti a poklonil sa tvárou k zemi“(1. Moj. 19:1 pr. J.R.). Týmto istým anjelom, keď boli ešte traja sa klaňal aj Abrahám (1. Moj. 18:2), pričom ani jeden z nich neupozornil Abraháma ani Lóta, ako upozornil anjel apoštola Jána v Zjavení (Zj. 19:10; 22:9). Ďalej „Abrahám sa poklonil ľudu zeme, synom Hetovým“(1. Moj. 23:7,12 pr. J.R.), Jakob sa Ezavovi klaňal dokonca sedemkrát po sebe (1. Moj. 33:3) a synovia prorokov sa poklonili Elizeovi (2. Kráľ. 2:15). V časoch izraelských kráľov bolo zrejme bežným zvykom klaňať sa kráľovi: „A keď vošiel (prorok Nátan) pred kráľa, klaňal sa kráľovi svojou tvárou až k zemi“(1. Kráľ. 1:23b). „Vtedy sa sklonila Bat-šeba tvárou a poklonila sa kráľovi“(1. Kráľ. 1:31). k zemi Tiež Jozefovi bratia, keď bol Jozef v Egypte správcom a podávali mu správu o ich otcovi „povedali: Dobre sa má tvoj služobník, náš otec, ešte žije a skloniac hlavu klaňali sa mu“(1. Moj. 43:28 pr. J.R.). Ak by niekto bazíroval na presných tvaroch hebrejských slov, tak tu je použitý presne ten istý tvar „WAYYIŠTA-CHAWWU“ (v Biblii sa vyskytuje iba 2x) ako aj v Nehemiášovi, kde sa to však týka jednoznačne Boha: „A Ezdráš dobrorečil Jahvemu, tomu veľkému Bohu a všetok ľud povedal: „Amen, amen!“ S pozdvihnutím svojich rúk. Vtedy sa vrhli tvárou k zemi a klaňali sa Jahvemu“(Neh. 8:6). Rozlúštenie tohto zdanlivého problému teda nebude v tom, aký tvar hebrejského výrazu pre klaňanie je v jednotlivých veršoch použitý, pretože koreň týchto slov je zhodný. V 1. Paralipomenon 29:20 izraelský ľud dokonca „skloniac hlavy klaňali sa Jahvemu i kráľovi.“ Kráľ predsa byť hodný takej poklony, ako Najvyšší Boh Jahveh. Ako to teda je? Skôr ako si zodpovieme na túto otázku, je treba spomenúť, že aj z Novej zmluvy to vyplýva podobne. Výraz „proskineo“ „klaňať sa“ je použitý pri klaňaní sa Bohu (1. Kor. 14:25; ), Ježišovi Kristovi (Ján 9:38) a tiež ľuďom (Mat. 18:26; Zj. 3:9). Riešenie teda nie je v tom, ako sa komu klaňali, či len sklonili hlavu, alebo padli až na kolená. K vyriešeniu tohto zdanlivého problému nám pomôže to, čo povedal Samuel Izaimu, keď mal pomazať jedného z jeho synov za kráľa: „človek hľadí na to čo je pred očami, ale Jahveh hľadí na srdce“(1. Sam. 16:7b).
Je teda dôležité čo má človek, ktorý sa klania v srdci. Inými slovami za koho považuje toho, komu poklonu preukazuje. Ak by izraelský ľud považoval kráľa za Boha v tom istom zmysle, ako je Bohom Jahveh, určite by im dal Jahveh na vedomie, že nemajú správny postoj. Podobne anjeli, ktorí prišli k Lótovi vedeli, že sa im Lót poklonil, ako hosťom a nie ako Bohu. V podobnom zmysle sa im klaňal aj Abrahám, ako hosťom, alebo Božím poslom (1. Moj. 18:2). Anjeli ich nemuseli upozorniť, ako upozornil anjel Jána v Zjavení 19:10, kde si Ján po slovách anjela: „Toto sú pravdivé slová Božie!“(Zj. 19:9) zrejme skutočne myslel, že ten, čo to povedal, je sám Boh. Anjel však dôvod jeho klaňania rozpoznal a vystríhal ho, aby to nerobil, ale klaňal sa Bohu. Inými slovami v takomto zmysle (ako Bohu), je dovolené klaňať sa skutočne iba jedinému Bohu. Anjel veľmi dobre vedel, komu primát Všemohúceho Boha náleží. Nátan aj Batšeba sa klaňali Dávidovi ako kráľovi (1. Kráľ. 1:23-31). Synovia prorokov sa klaňali Elizeovi, ako prorokovi nastupujúcom po Eliášovi v moci Eliášovho Ducha (2. Kráľ. 2:15). Správca s Ježišovho podobenstva sa klaňal tomu, komu bol dlžníkom, ako svojmu Pánovi (Mat. 18:26). Falošní Židia zo Zjavenia 3:9 mali byť prinútení pokloniť sa kresťanom vo Filadelfii až k nohám, ako potvrdenie pre týchto kresťanov, že si ich Pán zamiloval. V podobnom zmysle sa mali klaňať Izraelskému ľudu synovia tých, ktorí ich trápili (Iz. 60:14). Nič z toho však nebolo uctievaním. Ježišovi Kristovi sa ľudia klaňali ako tomu, ktorý je od Boha poslaný Mesiáš - Syn Dávidov (Mat. 15:22-25). Matka Synov Zebedeových sa mu poklonila (Mat. 20:20), ako budúcemu kráľovi keď povedala: „Povedz, aby títo dvaja moji synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po tvojej ľavici“(Mat. 20:21). Učeníci sa mu klaňali ako Božiemu Synovi, keď po tom, ako Pán Ježiš utíšil vietor na mori: „klaňali sa mu a hovorili: „Naozaj si Syn Boží“(Mat. 14:33).
Pán Ježiš sa však klaňal svojmu Otcovi ako Bohu, keď vysvetľoval Samaritánke: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte, my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba je už tu, keď praví modlitebníci (doslovne klaňatelia), budú sa klaňať Otcovi v duchu a pravde. Veď aj Otec si hľadá takýchto modlitebníkov (dosl. Klaňatelov). Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v duchu a pravde“(Ján 4:22-24). Komu sa teda Pán Ježiš klaňal? No podľa citovaného textu Bohu Otcovi v duchu a pravde. Komu sa máme klaňať (modliť) my? Ak sme praví modlitebníci, tak presne tomu, komu sa klaňal (modlil) aj náš Pán. Aké klaňanie žiadal od Pána Ježiša satan? Povedal Ježišovi: „Dám ti všetku túto moc a slávu tých kráľovstiev, lebo som ju dostal, a ám ju komu chcem. Ak sa mi budeš klaňať, všetka bude tvoja“(Luk. 4:6). Kto mal urobiť Syna Božieho kráľom? No predsa jeho Otec Boh (Dan. 7:13-14;). Satan sa teda postavil do úlohy Boha a žiadal, aby sa mu Pán Ježiš poklonil, ako Bohu. Pozorne si však všimnime odpoveď Pána Ježiša: „Napísané je: „Pánu (Jahvemu) Bohu sa budeš klaňať a iba jemu budeš svätoslúžiť“(Luk. 4:8). Pán Ježiš citoval z 5. Mojžišovej 6:13, kde je klaňanie v zmysle báť sa Boha: „Jahveho svojho Boha sa budeš báť...“ a tak klaňanie sa Jahvemu ako Bohu, je prejavom, toho najväčšieho rešpektu. Spomínate si prečo Boh vypočul modlitby Pána Ježiša? List Židom hovorí, že „...bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť“(Žid. 5:7b). Z toho vidíme, že Pán Ježiš mal pred Jahvem rešpekt, ako pred Bohom, klaňal sa mu teda ako Bohu. Komu inému sa máme ešte takto klaňať? Žalm 86:10 opisuje Jahveho takto: „Lebo ty si veľký a činíš divy, ty jediný si Boh.“ Všetky tri texty, ktoré citoval Pán Ježiš satanovi boli napísané pre ľudí, takže ľudia sa majú klaňať tak, ako Pán Ježiš, jedinému Bohu.
