Študujeme vieroučné body CASD - Desatoro
Napísané: 07 Aug 2018, 22:22
Pokračujeme v štúdiu vierouky CASD. Zodpovedajúca 18. kapitola v knihe „Adventisti siedmeho dňa veria“ má síce názov „Boží zákon“, ale v skutočnosti sa venuje Desatoru, ktoré podľa autorov „zvýrazňuje dôležité zásady Božieho zákona“. Už úvod tejto časti hovorí, k čomu sa má pri štúdiu dospieť – že Desatoro je „záväzné pre všetkých ľudí v každom veku“.
Vzhľadom na veľký rozsah tejto kapitoly a opakovanie niektorých myšlienok ju nebudeme študovať vetu po vete (ako sme to robili pri témach Desiatky a Čisté-nečisté), ale zameriame sa na dôvody/argumenty, ktoré tam sú uvedené pre podporu hlavnej myšlienky – že Desatoro je záväzné stále pre všetkých.
Len pripomíname, že sa pokúsime na predkladané „učivo“ (predpoklady, argumenty, dôkazy, dôvody, závery) pozerať očami kresťana, ktorý verí Biblii, ale nepozná učenie adventistov a rád by sa s ním zoznámil. Očakávame, že v knihe podaná látka bude v súlade so zásadou „Jedine Písmo“, ktorú autori publikácie zdôraznili v jej úvode.
Čo teda adventisti učia o Desatore?
Mravný zákon
Výraz „mravný“ sa v súvislosti so zákonom v Písme nepoužíva. Autori ho v tejto kapitole používajú najmenej desať krát, no bez akéhokoľvek zdôvodnenia a zadefinovania. Musíme si ho teda zadefinovať sami. Výraz „mravnosť“ súvisí s rozlišovaním dobra a zla, a spája sa so svedomím človeka. Mravný človek vie posúdiť, čo je správne a čo je nesprávne.
Ak je celé desatoro označené ako „mravné“, malo by to platiť pre každé jedno prikázanie. Pri prikázaniach týkajúcich sa vzťahu k blížnym sa s tým dá súhlasiť – asi každý človek vie, že zabiť, klamať alebo spať s cudzou ženou nie je v poriadku. No s prikázaniami súvisiacimi so vzťahom k Bohu to nie je také jasné. Ak je napr. niekto vychovávaný v prostredí, kde sa už po mnoho generácií uctieva kamenný bôžik, taký človek nemá ako prísť na to, že to robí zle. Jeho svedomie mu to nepovie, aj keď je inak veľmi slušný a čestný človek. Podobne to je aj napríklad so sobotou. Ľudia, ktorých to nikto predtým nenaučil, nemajú žiadny pocit, že sobotu je potrebné svätiť.
Ak teda niekoľko prikázaní nemožno označiť ako morálne, nemožno takto nazývať ani Desatoro ako celok. Toto označenie je teda chybné a zbytočne mätie čitateľa.
Výraz Božej povahy
Autori viackrát opakujú, že Desatoro je výrazom Božej povahy. Z toho následne vyvodzujú, že je večne platné, vždy, všade a pre každého. Biblia však nikde nehovorí o spojitosti medzi Božou povahou (či charakterom) a Desatorom.
Môžeme sa spýtať – povedal Boh niekedy niečo, čo nie je výrazom jeho povahy? Nachádzame totiž množstvo Božích slov či príkazov, ktoré nie sú určené pre celé ľudstvo všetkých čias – napríklad jeho pokyn Abrahámovi – obetuj mi svojho syna. Dnes sa tým nikto nesnaží riadiť, rozumieme tomu správne ako pokyn určený len pre Abraháma. Bol ten príkaz výrazom Božej povahy?
Existujú tiež prikázania , ktoré Pavel označuje ako „slabé a neužitočné“ (Žid 7,18). Nech už myslel ktorékoľvek, boli to prikázania dané pre určitú konkrétnu, časovo ohraničenú situáciu. Znamená to vari, že aj Boh je „slabý a neužitočný“? Určite nie. Označovanie Desatora ako „výraz Božej povahy“ je nepatričné, nevhodné a teda nesprávne.
Desatoro sa dotýka každého možného hriechu
Toto opäť nie je biblický názor. Asi by sme našli správanie, ktoré určite nie je správne, ale pritom sa nedá zaradiť pod niektoré konkrétne prikázania Desatora. Aby sme ostali pri Biblii, takým je napríklad príkaz nepoložiť prekážku pred nevidiaceho, aby spadol (4 Moj 19,14). Je to vražda, krádež, ohováranie ... ? Asi nie.
Jakub píše, že hriechom je aj uprednostňovanie niekoho. Takéto prikázanie sa však v Desatore nenachádza.
Podobne, adventisti učia, že sa nie je dovolené jesť bravčové mäso. Na to by človek, ktorý si plne ctí Desatoro, nikdy sám neprišiel.
Jednoducho, prikázania Desatora neobsahujú všetky oblasti správania človeka.
Prikázania Desatora sú len podrobnejším vyjadrením zásad Milovať Boha a Milovať blížneho
Hoci táto myšlienka vyzerá na prvý pohľad prijateľne, predsa len ju nie je možné biblicky doložiť. Skôr naopak.
Keď Ježiš hovoril s bohatým mládencom, povedal:
Ak však chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania. A ktoré?, opýtal sa ho. Ježiš mu povedal: Tieto: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nevydáš krivé svedectvo! Cti svojho otca a svoju matku! A: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!
Ježiš cituje päť prikázaní z Desatora a k nim spojkou „a“ pridáva Milovať budeš. Ak by to bolo len podrobnejším vyjadrením, spojil by to spojkou „alebo“, prípadne by objasnil, že to je to isté.
Ale dá sa súhlasiť, že určité myšlienkové prekrytie sa tam môže nachádzať. Najmä po tom, ako to Ježiš ukázal na hore blahoslavenstva (Mat 5 kap. nasl)
Ľudia budú súdení podľa Desatora
Neexistuje biblický text, ktorý by to potvrdil. Tento záver vychádza z jednoduchej úvahy autorov, že ak je Boh spravodlivý, tak spravodlivé sú aj jeho prikázania, a teda sú večne platné. Príklad obetovania syna alebo obriezky však takéto zjednodušené uvažovanie ľahko vyvráti. Mnoho Božích prikázaní nie je večne platných.
Podľa čoho teda ľudia budú súdení? Ježiš o tom hovorí viackrát:
Podľa správania k iným: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ (Mt 7,1)
Podľa svojich slov: „Na základe svojich slov budeš ospravedlnený a na základe svojich slov budeš odsúdený.“ (Mt 12,37)
Podľa viery: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Kto však neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,16)
Podľa toho, či pomáhali iným: Dali ste mi jesť, piť, navštívili ste ma ... Mat 25 kap
A takto by sme mohli pokračovať, aj z listov apoštolov. No žiadny text nedáva do súvisu súd a Desatoro. Táto myšlienka teda nie je biblická.
Kresťania ho zachovávali po celé stáročia
Toto je zaujímavý fakt, ktorý sa však ťažko overuje, a navyše nie je ani biblický. Okrem toho, rôzni kresťania po celé stáročia zachovávali veci, ktoré by sme od nich prevzali len neradi. Nejde teda o žiadny pádny argument, skôr len o nepodstatnú zaujímavosť.
Zákon existoval už pred stvorením
Autori píšu: „Dôkazom existencie zákona už pred stvorením je skutočnosť, že Lucifer a jeho anjeli zhrešili.“
Biblia na viacerých miestach píše akési „definície“, čo je hriech, no ani raz sa v nich nespomína Desatoro. Dá sa skôr hovoriť o neposlušnosti všeobecne. (Napr. prvý ľudský hriech bol zákazom jesť zo zakázaného stromu, čo však nie je súčasťou Desatora.) Už sme vyššie tiež uviedli príklady správania, ktoré nie sú zachytené v Desatore. Iné definície hovoria o hriechu ako narušení vzťahu s Bohom. Na to, aby sa niekto dostal do rozporu s Bohom, teda nie je nutné mať Desatoro.
Zákon existoval už pred Sinajom
Táto myšlienka vychádza zo slov, ktoré povedal Boh o Abrahámovi: „Poslúchol môj hlas a zachoval moje nariadenia, moje príkazy, moje ustanovenia a zákony.“ (1 Moj 26,4.5)
Príbeh o Abrahámovi zachytáva mnoho Božích príkazov, ktoré dal Abrahámovi:
„Odíď zo svojej krajiny do krajiny, ktorú ti ukážem“ (1 Moj 12,1)
„Dáte sa obrezať“ (1 Moj 18,11)
„Poslúchni Sáru vo všetkom, čo ti povedala“ (1 Moj 21,12)
„Vezmi svojho syna Izáka a obetuj ho“ (1 Moj 22,2)
Zmienený text z 1Moj 26 kap sa môže týkať týchto Božích príkazov. Iste, môžeme predpokladať, že Boh dal Abrahámovi aj ďalšie pokyny, ktoré nie sú zachytené v Biblii. No nič nás neoprávňuje tvrdiť, že text 1 Moj 26, 4.5 je výlučne o Desatore.
Okrem toho, Abrahám nie vždy konal v súlade s príkazmi Desatora. Rozhodol sa zabiť svojho syna, čím, aspoň v mysli, prekročil Nezabiješ. Poslúchol svoju ženu a vyspal sa s Hagar, čím prestúpil Nezcudzoložíš. Boh však hovorí, že „poslúchal moje zákony“. Desatoro to teda zrejme nebolo.
Proti myšlienke, že Abrahám poznal znenie Desatora, hovorí aj úvod z 2Moj 20, kde sa Boh predstavuje ako ten, ktorý vyviedol Izrael z Egypta. Na základe tejto skutočnosti Boh formuluje nasledujúce prikázania. Abrahám však žil v dobe pred vyjdením z Egypta.
Pred druhým príchodom bude dodržiavané Desatoro
Toto tvrdenie autori podkladajú textami zo Zjavenia: „Zachovávajú Božie prikázania a majú svedectvo Ježišovo“(Zj 12,17; 14,12)
Výraz „Božie prikázania“ je všeobecný a nepoukazuje jednoznačne na Desatoro. V Písme nachádzame množstvo pokynov označených ako „prikázania“, ktoré nepochádzajú z Desatora.
Ako najdôležitejšie prikázania označil Ježiš milovanie Boha a blížnych, z ktorých ani jedno nie je zahrnuté v Desatore.
Keď Ježiš v 14 kap. Jána hovorí „ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“, pravdepodobne myslel na niektoré pokyny, ktoré predtým on sám dal svojim nasledovníkom – aby verili aspoň skutkom, ktoré robil, aby verili že on je v Otcovi a Otec v ňom, aby verili, že on je Mesiáš, aby neprisahali, aby sa neprotivili zlému, aby milovali nepriateľov atď. Tieto prikázania nie sú zahrnuté v Desatore. Výraz „Božie prikázania“ teda nepoukazuje jednoznačne a výlučne len na Desatoro. Preto nemožno tvrdiť, že texty zo Zjavenia hovoria o Desatore.
Ježiš citoval z Desatora
Ježiš ako Žid v starozákonnej dobe si ctil všetky nariadenia dané Izraelu. Bol obrezaný, nabádal k prinášaniu obete (Mat 8,4 „Choď, ukáž sa kňazovi a obetuj dar, ako prikázal Mojžiš“). Je teda pochopiteľné, že uznával aj Desatoro.
Uvádza sa, že Ježiš citoval starý zákon viac než sto krát. No nie všetko z toho cirkev adventistov automaticky aplikuje do praxe, len preto že to povedal Ježiš. Farizejom napríklad povedal, že treba pokračovať v dávaní desiatkov z mäty a kôpru. Tým sa adventisti neriadia (ako desiatky prijímajú zásadne peniaze, o úrodu v záhradkách členov sa nezaujímajú).
Ježišove slová na akúkoľvek tému automaticky neznamenajú, že sú záväzné aj pre nás v plnom rozsahu.
Jakub cituje z Desatora
Jakub cituje dve prikázania z Desatora: Nezabiješ a Nescudzoložíš. A konštatuje, že kto prestupuje jedno prikázanie, previňuje sa proti celému zákonu.
Jakubov list je adresovaný kresťanom zo Židov žijúcim mimo územia Izraela (nie kresťanom z pohanov). Jeho zámerom nebolo viesť ich k opusteniu ich náboženstva a zvykov. Tým však nemali byť kresťania z pohanov zaťažovaní. Toto sa dohodlo na sneme v Jeruzaleme (Sk 15 kap.) A bol to práve Jakub, ktorý to tam navrhol. Ohľadne Židov sa však na sneme nedohodli žiadne zmeny. Vedenie cirkvi teda nemalo nič proti tomu, aby kresťania zo židov pokračovali vo svojich tradičných zvyklostiach a obradoch. Dokazuje to aj správanie apoštola Pavla, ktorý krátko pred zajatím v Jeruzaleme podstúpil obradný úkon očistenia, aby tým ukázal Židom, že si ctí židovské zákony.
Preto je pochopiteľné, že Jakub v tomto liste hovorí k Židom jazykom, ktorý im je blízky, a teda cituje im z Desatora, ktoré dobre poznali. Na základe jeho vlastných slov z Sk 15 sa dá predpokladať, že v liste kresťanom z pohanov by to nerobil.
Desatoro je uznávané množstvom kresťanských cirkví
V poznámkach pod študovanou kapitolou je uvedený zoznam cirkví, ktoré, aspoň formálne a s výnimkami, uznávajú platnosť Desatora. Avšak tie isté cirkvi uznávajú mnoho iných vieroučných bodov, s ktorými adventisti nesúhlasia (nedeľa, posmrtný život, ...). Odvolanie sa na nich teda nemôže mať žiadnu váhu, a môže téme skôr uškodiť ako pomôcť.
Záver 1
Toľko k základným tézam uvedeným v kapitole o Desatore. Snaha autorov o „zvečnenie“ Desatora je nepochybne enormná. Zistili sme však, že prakticky všetky ich tvrdenia sú nebiblické. Je to nepochopiteľné, keďže na písaní knihy sa podieľali stovky špičkových adventistických teológov, ktorí sa dokonca odvažujú hlásiť k zásade „Jedine Písmo“. Zhodnotiť to musí čitateľ sám, museli by sme použiť veľmi tvrdé slová.
Použité texty
No to nie je všetko. Ďalším veľkým problémom sú použité biblické texty, ktoré by mali podporiť myšlienky autorov.
Tieto texty neobsahujú výraz „Desatoro“, ako by sa snáď očakávalo, ale len výraz „zákon“.
Vieme však, že výraz „zákon“ zahŕňa všetkých päť kníh Mojžišových, a niekedy aj ďalšie časti Biblie. Desatoro je len veľmi malou časťou zákona. Toto zamieňanie je veľmi zavádzajúce, pretože tie isté texty by sa rovnako dobre dali použiť aj na podporu platnosti iných častí starozákonných spisov, napr. tzv. obradných zákonov. Tie však adventisti považujú za neplatné. Je nepochybné, že takáto argumentácia je teda očividne účelová a pre seriózne štúdium neakceptovateľná.
Ide napríklad o tieto texty:
„zákon Hospodinov je dokonalý“ a „svedectvo Hospodinovo je hodnoverné“. (Ž 19,8)
„Zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré.“ (Rim 7,12)
„Všetky tvoje príkazy sú pravda. Dávno viem, z tvojich svedectiev, že si ich založil naveky.“ (Ž 119,151.152)
„Všetky tvoje príkazy sú spravodlivé.“ (Ž 119,172)
„Zákon je duchovný.“ (Rim 7,14)
„siaha veľmi ďaleko“, (Ž 119,96)
„Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosťou každého človeka.“ (Kaz 12,13)
„Ó, ako milujem tvoj zákon! Celý deň o ňom premýšľam.“ „Milujem preto tvoje príkazy nad zlato i nad rýdze zlato!“ „Tvoje príkazy sú mi rozkošou.“ (Ž 119,97.127.143)
Nie je žiadny dôvod ani dôkaz sa domnievať, že pisatelia týchto textov mali na mysli práve a jedine Desatoro.
Záver 2
Vzhľadom na to, že učenie o trvalej platnosti Desatora má v učení adventistov významné miesto, jeho argumentačné zdôvodnenie v študovanej kapitole je skutočne extrémne slabé. Univerzálna platnosť Desatora je v lekcii len opakovane konštatovaná, bez potrebného podloženia biblickými textami.
Musíme konštatovať, že adventisti nás o záväznosti Desatora „pre všetkých ľudí v každom veku“ nepresvedčili. Práve naopak. Ukázali, že ich metódou je len šikovná manipulácia založená na opakovaní toho, čo chcú ľuďom dostať do hlavy. V našom prípade sa im to nepodarilo.
Vzhľadom na veľký rozsah tejto kapitoly a opakovanie niektorých myšlienok ju nebudeme študovať vetu po vete (ako sme to robili pri témach Desiatky a Čisté-nečisté), ale zameriame sa na dôvody/argumenty, ktoré tam sú uvedené pre podporu hlavnej myšlienky – že Desatoro je záväzné stále pre všetkých.
Len pripomíname, že sa pokúsime na predkladané „učivo“ (predpoklady, argumenty, dôkazy, dôvody, závery) pozerať očami kresťana, ktorý verí Biblii, ale nepozná učenie adventistov a rád by sa s ním zoznámil. Očakávame, že v knihe podaná látka bude v súlade so zásadou „Jedine Písmo“, ktorú autori publikácie zdôraznili v jej úvode.
Čo teda adventisti učia o Desatore?
Mravný zákon
Výraz „mravný“ sa v súvislosti so zákonom v Písme nepoužíva. Autori ho v tejto kapitole používajú najmenej desať krát, no bez akéhokoľvek zdôvodnenia a zadefinovania. Musíme si ho teda zadefinovať sami. Výraz „mravnosť“ súvisí s rozlišovaním dobra a zla, a spája sa so svedomím človeka. Mravný človek vie posúdiť, čo je správne a čo je nesprávne.
Ak je celé desatoro označené ako „mravné“, malo by to platiť pre každé jedno prikázanie. Pri prikázaniach týkajúcich sa vzťahu k blížnym sa s tým dá súhlasiť – asi každý človek vie, že zabiť, klamať alebo spať s cudzou ženou nie je v poriadku. No s prikázaniami súvisiacimi so vzťahom k Bohu to nie je také jasné. Ak je napr. niekto vychovávaný v prostredí, kde sa už po mnoho generácií uctieva kamenný bôžik, taký človek nemá ako prísť na to, že to robí zle. Jeho svedomie mu to nepovie, aj keď je inak veľmi slušný a čestný človek. Podobne to je aj napríklad so sobotou. Ľudia, ktorých to nikto predtým nenaučil, nemajú žiadny pocit, že sobotu je potrebné svätiť.
Ak teda niekoľko prikázaní nemožno označiť ako morálne, nemožno takto nazývať ani Desatoro ako celok. Toto označenie je teda chybné a zbytočne mätie čitateľa.
Výraz Božej povahy
Autori viackrát opakujú, že Desatoro je výrazom Božej povahy. Z toho následne vyvodzujú, že je večne platné, vždy, všade a pre každého. Biblia však nikde nehovorí o spojitosti medzi Božou povahou (či charakterom) a Desatorom.
Môžeme sa spýtať – povedal Boh niekedy niečo, čo nie je výrazom jeho povahy? Nachádzame totiž množstvo Božích slov či príkazov, ktoré nie sú určené pre celé ľudstvo všetkých čias – napríklad jeho pokyn Abrahámovi – obetuj mi svojho syna. Dnes sa tým nikto nesnaží riadiť, rozumieme tomu správne ako pokyn určený len pre Abraháma. Bol ten príkaz výrazom Božej povahy?
Existujú tiež prikázania , ktoré Pavel označuje ako „slabé a neužitočné“ (Žid 7,18). Nech už myslel ktorékoľvek, boli to prikázania dané pre určitú konkrétnu, časovo ohraničenú situáciu. Znamená to vari, že aj Boh je „slabý a neužitočný“? Určite nie. Označovanie Desatora ako „výraz Božej povahy“ je nepatričné, nevhodné a teda nesprávne.
Desatoro sa dotýka každého možného hriechu
Toto opäť nie je biblický názor. Asi by sme našli správanie, ktoré určite nie je správne, ale pritom sa nedá zaradiť pod niektoré konkrétne prikázania Desatora. Aby sme ostali pri Biblii, takým je napríklad príkaz nepoložiť prekážku pred nevidiaceho, aby spadol (4 Moj 19,14). Je to vražda, krádež, ohováranie ... ? Asi nie.
Jakub píše, že hriechom je aj uprednostňovanie niekoho. Takéto prikázanie sa však v Desatore nenachádza.
Podobne, adventisti učia, že sa nie je dovolené jesť bravčové mäso. Na to by človek, ktorý si plne ctí Desatoro, nikdy sám neprišiel.
Jednoducho, prikázania Desatora neobsahujú všetky oblasti správania človeka.
Prikázania Desatora sú len podrobnejším vyjadrením zásad Milovať Boha a Milovať blížneho
Hoci táto myšlienka vyzerá na prvý pohľad prijateľne, predsa len ju nie je možné biblicky doložiť. Skôr naopak.
Keď Ježiš hovoril s bohatým mládencom, povedal:
Ak však chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania. A ktoré?, opýtal sa ho. Ježiš mu povedal: Tieto: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nevydáš krivé svedectvo! Cti svojho otca a svoju matku! A: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!
Ježiš cituje päť prikázaní z Desatora a k nim spojkou „a“ pridáva Milovať budeš. Ak by to bolo len podrobnejším vyjadrením, spojil by to spojkou „alebo“, prípadne by objasnil, že to je to isté.
Ale dá sa súhlasiť, že určité myšlienkové prekrytie sa tam môže nachádzať. Najmä po tom, ako to Ježiš ukázal na hore blahoslavenstva (Mat 5 kap. nasl)
Ľudia budú súdení podľa Desatora
Neexistuje biblický text, ktorý by to potvrdil. Tento záver vychádza z jednoduchej úvahy autorov, že ak je Boh spravodlivý, tak spravodlivé sú aj jeho prikázania, a teda sú večne platné. Príklad obetovania syna alebo obriezky však takéto zjednodušené uvažovanie ľahko vyvráti. Mnoho Božích prikázaní nie je večne platných.
Podľa čoho teda ľudia budú súdení? Ježiš o tom hovorí viackrát:
Podľa správania k iným: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ (Mt 7,1)
Podľa svojich slov: „Na základe svojich slov budeš ospravedlnený a na základe svojich slov budeš odsúdený.“ (Mt 12,37)
Podľa viery: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Kto však neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,16)
Podľa toho, či pomáhali iným: Dali ste mi jesť, piť, navštívili ste ma ... Mat 25 kap
A takto by sme mohli pokračovať, aj z listov apoštolov. No žiadny text nedáva do súvisu súd a Desatoro. Táto myšlienka teda nie je biblická.
Kresťania ho zachovávali po celé stáročia
Toto je zaujímavý fakt, ktorý sa však ťažko overuje, a navyše nie je ani biblický. Okrem toho, rôzni kresťania po celé stáročia zachovávali veci, ktoré by sme od nich prevzali len neradi. Nejde teda o žiadny pádny argument, skôr len o nepodstatnú zaujímavosť.
Zákon existoval už pred stvorením
Autori píšu: „Dôkazom existencie zákona už pred stvorením je skutočnosť, že Lucifer a jeho anjeli zhrešili.“
Biblia na viacerých miestach píše akési „definície“, čo je hriech, no ani raz sa v nich nespomína Desatoro. Dá sa skôr hovoriť o neposlušnosti všeobecne. (Napr. prvý ľudský hriech bol zákazom jesť zo zakázaného stromu, čo však nie je súčasťou Desatora.) Už sme vyššie tiež uviedli príklady správania, ktoré nie sú zachytené v Desatore. Iné definície hovoria o hriechu ako narušení vzťahu s Bohom. Na to, aby sa niekto dostal do rozporu s Bohom, teda nie je nutné mať Desatoro.
Zákon existoval už pred Sinajom
Táto myšlienka vychádza zo slov, ktoré povedal Boh o Abrahámovi: „Poslúchol môj hlas a zachoval moje nariadenia, moje príkazy, moje ustanovenia a zákony.“ (1 Moj 26,4.5)
Príbeh o Abrahámovi zachytáva mnoho Božích príkazov, ktoré dal Abrahámovi:
„Odíď zo svojej krajiny do krajiny, ktorú ti ukážem“ (1 Moj 12,1)
„Dáte sa obrezať“ (1 Moj 18,11)
„Poslúchni Sáru vo všetkom, čo ti povedala“ (1 Moj 21,12)
„Vezmi svojho syna Izáka a obetuj ho“ (1 Moj 22,2)
Zmienený text z 1Moj 26 kap sa môže týkať týchto Božích príkazov. Iste, môžeme predpokladať, že Boh dal Abrahámovi aj ďalšie pokyny, ktoré nie sú zachytené v Biblii. No nič nás neoprávňuje tvrdiť, že text 1 Moj 26, 4.5 je výlučne o Desatore.
Okrem toho, Abrahám nie vždy konal v súlade s príkazmi Desatora. Rozhodol sa zabiť svojho syna, čím, aspoň v mysli, prekročil Nezabiješ. Poslúchol svoju ženu a vyspal sa s Hagar, čím prestúpil Nezcudzoložíš. Boh však hovorí, že „poslúchal moje zákony“. Desatoro to teda zrejme nebolo.
Proti myšlienke, že Abrahám poznal znenie Desatora, hovorí aj úvod z 2Moj 20, kde sa Boh predstavuje ako ten, ktorý vyviedol Izrael z Egypta. Na základe tejto skutočnosti Boh formuluje nasledujúce prikázania. Abrahám však žil v dobe pred vyjdením z Egypta.
Pred druhým príchodom bude dodržiavané Desatoro
Toto tvrdenie autori podkladajú textami zo Zjavenia: „Zachovávajú Božie prikázania a majú svedectvo Ježišovo“(Zj 12,17; 14,12)
Výraz „Božie prikázania“ je všeobecný a nepoukazuje jednoznačne na Desatoro. V Písme nachádzame množstvo pokynov označených ako „prikázania“, ktoré nepochádzajú z Desatora.
Ako najdôležitejšie prikázania označil Ježiš milovanie Boha a blížnych, z ktorých ani jedno nie je zahrnuté v Desatore.
Keď Ježiš v 14 kap. Jána hovorí „ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“, pravdepodobne myslel na niektoré pokyny, ktoré predtým on sám dal svojim nasledovníkom – aby verili aspoň skutkom, ktoré robil, aby verili že on je v Otcovi a Otec v ňom, aby verili, že on je Mesiáš, aby neprisahali, aby sa neprotivili zlému, aby milovali nepriateľov atď. Tieto prikázania nie sú zahrnuté v Desatore. Výraz „Božie prikázania“ teda nepoukazuje jednoznačne a výlučne len na Desatoro. Preto nemožno tvrdiť, že texty zo Zjavenia hovoria o Desatore.
Ježiš citoval z Desatora
Ježiš ako Žid v starozákonnej dobe si ctil všetky nariadenia dané Izraelu. Bol obrezaný, nabádal k prinášaniu obete (Mat 8,4 „Choď, ukáž sa kňazovi a obetuj dar, ako prikázal Mojžiš“). Je teda pochopiteľné, že uznával aj Desatoro.
Uvádza sa, že Ježiš citoval starý zákon viac než sto krát. No nie všetko z toho cirkev adventistov automaticky aplikuje do praxe, len preto že to povedal Ježiš. Farizejom napríklad povedal, že treba pokračovať v dávaní desiatkov z mäty a kôpru. Tým sa adventisti neriadia (ako desiatky prijímajú zásadne peniaze, o úrodu v záhradkách členov sa nezaujímajú).
Ježišove slová na akúkoľvek tému automaticky neznamenajú, že sú záväzné aj pre nás v plnom rozsahu.
Jakub cituje z Desatora
Jakub cituje dve prikázania z Desatora: Nezabiješ a Nescudzoložíš. A konštatuje, že kto prestupuje jedno prikázanie, previňuje sa proti celému zákonu.
Jakubov list je adresovaný kresťanom zo Židov žijúcim mimo územia Izraela (nie kresťanom z pohanov). Jeho zámerom nebolo viesť ich k opusteniu ich náboženstva a zvykov. Tým však nemali byť kresťania z pohanov zaťažovaní. Toto sa dohodlo na sneme v Jeruzaleme (Sk 15 kap.) A bol to práve Jakub, ktorý to tam navrhol. Ohľadne Židov sa však na sneme nedohodli žiadne zmeny. Vedenie cirkvi teda nemalo nič proti tomu, aby kresťania zo židov pokračovali vo svojich tradičných zvyklostiach a obradoch. Dokazuje to aj správanie apoštola Pavla, ktorý krátko pred zajatím v Jeruzaleme podstúpil obradný úkon očistenia, aby tým ukázal Židom, že si ctí židovské zákony.
Preto je pochopiteľné, že Jakub v tomto liste hovorí k Židom jazykom, ktorý im je blízky, a teda cituje im z Desatora, ktoré dobre poznali. Na základe jeho vlastných slov z Sk 15 sa dá predpokladať, že v liste kresťanom z pohanov by to nerobil.
Desatoro je uznávané množstvom kresťanských cirkví
V poznámkach pod študovanou kapitolou je uvedený zoznam cirkví, ktoré, aspoň formálne a s výnimkami, uznávajú platnosť Desatora. Avšak tie isté cirkvi uznávajú mnoho iných vieroučných bodov, s ktorými adventisti nesúhlasia (nedeľa, posmrtný život, ...). Odvolanie sa na nich teda nemôže mať žiadnu váhu, a môže téme skôr uškodiť ako pomôcť.
Záver 1
Toľko k základným tézam uvedeným v kapitole o Desatore. Snaha autorov o „zvečnenie“ Desatora je nepochybne enormná. Zistili sme však, že prakticky všetky ich tvrdenia sú nebiblické. Je to nepochopiteľné, keďže na písaní knihy sa podieľali stovky špičkových adventistických teológov, ktorí sa dokonca odvažujú hlásiť k zásade „Jedine Písmo“. Zhodnotiť to musí čitateľ sám, museli by sme použiť veľmi tvrdé slová.
Použité texty
No to nie je všetko. Ďalším veľkým problémom sú použité biblické texty, ktoré by mali podporiť myšlienky autorov.
Tieto texty neobsahujú výraz „Desatoro“, ako by sa snáď očakávalo, ale len výraz „zákon“.
Vieme však, že výraz „zákon“ zahŕňa všetkých päť kníh Mojžišových, a niekedy aj ďalšie časti Biblie. Desatoro je len veľmi malou časťou zákona. Toto zamieňanie je veľmi zavádzajúce, pretože tie isté texty by sa rovnako dobre dali použiť aj na podporu platnosti iných častí starozákonných spisov, napr. tzv. obradných zákonov. Tie však adventisti považujú za neplatné. Je nepochybné, že takáto argumentácia je teda očividne účelová a pre seriózne štúdium neakceptovateľná.
Ide napríklad o tieto texty:
„zákon Hospodinov je dokonalý“ a „svedectvo Hospodinovo je hodnoverné“. (Ž 19,8)
„Zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré.“ (Rim 7,12)
„Všetky tvoje príkazy sú pravda. Dávno viem, z tvojich svedectiev, že si ich založil naveky.“ (Ž 119,151.152)
„Všetky tvoje príkazy sú spravodlivé.“ (Ž 119,172)
„Zákon je duchovný.“ (Rim 7,14)
„siaha veľmi ďaleko“, (Ž 119,96)
„Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosťou každého človeka.“ (Kaz 12,13)
„Ó, ako milujem tvoj zákon! Celý deň o ňom premýšľam.“ „Milujem preto tvoje príkazy nad zlato i nad rýdze zlato!“ „Tvoje príkazy sú mi rozkošou.“ (Ž 119,97.127.143)
Nie je žiadny dôvod ani dôkaz sa domnievať, že pisatelia týchto textov mali na mysli práve a jedine Desatoro.
Záver 2
Vzhľadom na to, že učenie o trvalej platnosti Desatora má v učení adventistov významné miesto, jeho argumentačné zdôvodnenie v študovanej kapitole je skutočne extrémne slabé. Univerzálna platnosť Desatora je v lekcii len opakovane konštatovaná, bez potrebného podloženia biblickými textami.
Musíme konštatovať, že adventisti nás o záväznosti Desatora „pre všetkých ľudí v každom veku“ nepresvedčili. Práve naopak. Ukázali, že ich metódou je len šikovná manipulácia založená na opakovaní toho, čo chcú ľuďom dostať do hlavy. V našom prípade sa im to nepodarilo.
