Dodržiavanie soboty za každých okolností?
Napísané: 23 Feb 2019, 08:56
Ján je zrelým mužom, adventistom je už od detstva. Vie rozprávať množstvo zaujímavých skúseností zo svojho života. No asi najsilnejšia je tá z obdobia povinnej vojenskej služby vo vtedajšom socialistickom Československu. Kvôli svojej vernosti sobote zažíval týždeň čo týždeň obrovské problémy. Bol vystavený veľkým nátlakom, no on neustúpil. Nakoniec bol postavený pred vojenský súd a odsúdený. Podmienky vo väznici boli príšerné. Bol tam zavretý spolu s tou najväčšou spodinou, pre ktorých bol ľahkým cieľom ich nepredstaviteľného šikanovania. K tomu extrémne ťažká práca. Nakoniec to už nevydržal a rozhodol sa pre samovraždu. Len zázrakom sa mu to nepodarilo.
Boh dal človeku sobotu, aby si odpočinul od svojej namáhavej práce, aby svoju myseľ zameral na duchovné veci, aby trávil čas v spoločenstve s inými ľuďmi a Bohom. Sobota je Božím darom pre človeka.
Všetko to sú nanajvýš vznešené dôvody, pre ktoré môže byť prežívanie dňa odpočinku naozajstnou radosťou. Podobne vznešene opisoval sobotné pocity človeka aj prorok Izaiáš:
„ak sobotu budeš volať rozkošou” (Iz 58,13). Pozitívny prínos soboty pre človeka vyjadril aj Ježiš slovami: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu!” (Mar 2, 27)
Sobota má teda človeku prinášať radosť, úžitok, potešenie, požehnanie. Žiadny biblický text neuvádza, že by sobota mala do života človeka prinášať starosti, problémy a trápenie.
Je to podobné, ako keď dá rodič svojmu dieťaťu nejaký dobrý dar. Trvá rodič na tom, aby dieťa tento dar používalo aj vtedy, kedy by mu to spôsobovalo problémy? Určite nie.
A podobne to je aj s darom soboty.
Už od raja mohli Boží verní prežívať požehnaný čas siedmeho dňa.
Ale boli aj obdobia, keď im to nebolo umožnené a nemohli slobodne robiť to, že považovali za správne.
Jedným z príkladov je zajatie v Egypte, kedy nemali možnosti prežívať sobotu tak, ako by chceli. Neskôr po vyslobodení im Boh vyčítal niektoré ich hriechy, aj v spojitosti s Egyptom, no nikdy to, že počas zajatia nedodržiavali sobotu. Prečo od nich nežiadal, aby dodržiavali sobotu až do krajnosti? Pretože tou krajnosťou sa ľahko mohlo stať bičovanie, možno aj poprava za neposlušnosť. A na tom Boh nemá nijaký záujem. Z toho vyplýva, že nedodržiavanie soboty v ťažkých časoch nemožno považovať za nejaký hriech.
Ďalším takým príkladom bolo babylonské zajatie. Babylonskí panovníci vládli tvrdou rukou (i keď časom sa situácia zrejme uvoľnila), preto židia nemali podmienky na dodržiavanie soboty. No Boh im nikdy nevyčítal, že v Babylone nesvätili sobotu až do krajnosti. Pretože sobota má prinášať pokoj, radosť, a to je možné len v prostredí a atmosfére pokoja, mieru a slobody.
Asi každý bude súhlasiť s tvrdením, že nemá žiadny význam nútiť niekoho do svätenia soboty. Aj keby sa to podarilo, šlo by o čisto formálny skutok, ktorý by nemal absolútne žiadny zmysel. No podobne nemá žiadny význam nútiť ani sám seba. Ak je človek v ťaživej osobnej situácii hraničiacej s existenčnými problémami, nie je možné zachovať sobotu tak, aby sa naplnil jej účel a význam. Človek jednoducho nedokáže byť uvoľnený a radostný, ak má vážne starosti. Ak sa aj o akési dodržanie soboty pokúsi, ide len o vonkajšie formálne gesto. Človek v problémoch by sa mal zamerať predovšetkým na ich vyriešenie. Až keď bude znovu v poriadku, aj sobotný odpočinok si užije tak, ako sa to predpokladá a očakáva. No rozhodnutie svätiť sobotu aj za ťažkých podmienok je nerozumné a dokonca aj kontraproduktívne, pretože tým vzniká ďalšia stresová situácia, ktorou sa problémy človeka zbytočne ešte viac zhoršujú.
To však nikdy nebolo Božím zámerom. Ukazujú to Izaiášove slová o rozkoši, ale hlavne Ježišove slová o úlohe soboty v živote človeka.
“Sobota bola učinená pre človeka”: Človek je v Božích očiach omnoho významnejší než sobota. Sobota má človeku pomáhať a prispievať k vytváraniu podmienok pre zdravý rozvoj jeho osobnosti.
“A nie človek pre sobotu”: Sobota nemá väčší význam než človek. Človek jej nemá otrocky slúžiť a považovať ju za najvyššiu prioritu.
V Biblii je mnoho príkladov toho, že dodržiavanie soboty nie je najvyššou prioritou v živote človeka.
Obchádzanie Jericha sa robilo aj v sobotu.
“Obkľúčte mesto a nech ho jedenkrát obídu všetci bojovníci. Toto rob šesť dní. … V siedmy deň obíďte mesto sedemkrát ” (Joz 6, 3.4)
To bolo jasné porušenie prikázania, pretože to znelo “nech nik nevychádza v sobotný deň zo svojho domu” (2M16,29). Čo bolo na tých múroch také dôležité, že sa kvôli tomu porušovala sobota? V siedmy deň ich dokonca obchádzali sedemkrát, nie len raz ako šesť dní predtým.
Ježiš v sobotu uzdravoval aj nemoci, ktoré vôbec neboli akútne.
Nemal problém s tým, že v sobotu si vymŕvali klasy. Nemohli si pripraviť pokrm deň predtým?
Aj obriezka sa robila aj v sobotu: “Ak človek prijíma obriezku v sobotu, aby sa neporušil Mojžišov zákon” (Ján 7,23) Čo je na nej také neodkladné, že sa nemohla urobiť inokedy?
Ježiš tu ukázal, že ešte aj prikázanie o obriezke, ktorá sa dnes považuje za zrušené, je dôležitejšie než prikázanie o sobote.
Jednoducho, človek, aj so svojimi starosťami a potrebami, je dôležitejší než prikázanie o sobote. Nakoniec, ešte aj ochránenie zvieraťa pred utrpením je dôležitejšie než sobota:
“Či každý z vás neodväzuje svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať aj v sobotu?” (Luk 13,15)
„Ak niekomu z vás spadne do studne vôl, vari ho nevytiahne hneď v sobotný deň?“ (Luk 14,5)
Je nepochybné, že zámerom prikázania o sobote nie je komplikovať život tým kresťanom, ktorí práve prežívajú ťažké obdobie. Boh nežiada, aby človek dodržiaval sobotu až do krajnosti, a svoju situáciu tým ešte viac zhoršoval.
Prečo to potom adventisti učia a aj robia presne naopak?
Z najtvrdšieho obdobia zákazu cirkvi v minulom storočí sú známe prípady, kedy boli rodičom odobraté deti preto, lebo nesúhlasili s ich dochádzkou na sobotné vyučovanie. No dosiahlo sa tým niečo? Deti v detskom domove aj tak museli do školy chodiť, a rodičia asi už nikdy nedokázali prežiť akúkoľvek radosť. A už vôbec nie zo soboty, ktorá im každý týždeň pripomínala, čo to vlastne spáchali.
V minulosti sa tiež často šírili akože povzbudivé skúsenosti podobné príbehu z úvodu. Boli o tom, ako mladí adventisti počas základnej vojenskej služby odmietli ísť v sobotu do služby (čo mohlo v praxi znamenať napríklad škrabanie zemiakov, alebo postávanie pri bráne). Mnohí boli za to odsúdení na ťažké tresty, väzenie nevynímajúc. Nedá sa predpokladať, že práve vo väzení by im bolo umožnené počas sobôt pokojne odpočívať. Skôr naopak, vojenskí väzni dostávali tie najťažšie práce, i v sobotu. Mnohí z nich majú z toho celoživotné traumy. Myšlienky na samovraždu neboli výnimkou.
Ale skončením totality problémy adventistov neskončili.
Aj v tejto dobe náboženskej slobody napríklad niektorí nedokončili svoje náročné a i drahé štúdium, pretože záverečná skúška pripadla na sobotu. Kvôli jednému dňu, kedy si sobotný odpočinok rozhodne neužili, prišli o celoživotnú možnosť živiť sa prácou, ktorá ich baví, a na ktorú im Boh dal obdarovanie.
Iní zas kvôli sobote prišli o svoju prácu. Hoci si našli zamestnanie s voľnými sobotami, kvôli náhodnej povinnosti (možno víkendové školenie konajúce sa raz za niekoľko rokov) sa jej museli vzdať.
Takéto sektárske, fanatické dodržiavanie soboty určite nie je prejavom pravej viery. Je to skôr prejavom zaslepenosti človeka, ktorý je v dôsledku úspešnej manipulácie neschopný (alebo neochotný) reálne posúdiť situáciu. Tiež to hovorí o obrovskom zničujúcom tlaku, ktorému sú veriaci vystavení v cirkvi adventistov.
Extrémny dôraz adventistov na sobotu, jej totálne preceňovanie a absolutizovanie, je v príkrom rozpore s Božím zámerom tak ako je prezentovaný v Biblii. Ide o zásadné a tragické nepochopenie pôvodného zámeru tohto inak prospešného ustanovenia.
Boh dal človeku sobotu, aby si odpočinul od svojej namáhavej práce, aby svoju myseľ zameral na duchovné veci, aby trávil čas v spoločenstve s inými ľuďmi a Bohom. Sobota je Božím darom pre človeka.
Všetko to sú nanajvýš vznešené dôvody, pre ktoré môže byť prežívanie dňa odpočinku naozajstnou radosťou. Podobne vznešene opisoval sobotné pocity človeka aj prorok Izaiáš:
„ak sobotu budeš volať rozkošou” (Iz 58,13). Pozitívny prínos soboty pre človeka vyjadril aj Ježiš slovami: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu!” (Mar 2, 27)
Sobota má teda človeku prinášať radosť, úžitok, potešenie, požehnanie. Žiadny biblický text neuvádza, že by sobota mala do života človeka prinášať starosti, problémy a trápenie.
Je to podobné, ako keď dá rodič svojmu dieťaťu nejaký dobrý dar. Trvá rodič na tom, aby dieťa tento dar používalo aj vtedy, kedy by mu to spôsobovalo problémy? Určite nie.
A podobne to je aj s darom soboty.
Už od raja mohli Boží verní prežívať požehnaný čas siedmeho dňa.
Ale boli aj obdobia, keď im to nebolo umožnené a nemohli slobodne robiť to, že považovali za správne.
Jedným z príkladov je zajatie v Egypte, kedy nemali možnosti prežívať sobotu tak, ako by chceli. Neskôr po vyslobodení im Boh vyčítal niektoré ich hriechy, aj v spojitosti s Egyptom, no nikdy to, že počas zajatia nedodržiavali sobotu. Prečo od nich nežiadal, aby dodržiavali sobotu až do krajnosti? Pretože tou krajnosťou sa ľahko mohlo stať bičovanie, možno aj poprava za neposlušnosť. A na tom Boh nemá nijaký záujem. Z toho vyplýva, že nedodržiavanie soboty v ťažkých časoch nemožno považovať za nejaký hriech.
Ďalším takým príkladom bolo babylonské zajatie. Babylonskí panovníci vládli tvrdou rukou (i keď časom sa situácia zrejme uvoľnila), preto židia nemali podmienky na dodržiavanie soboty. No Boh im nikdy nevyčítal, že v Babylone nesvätili sobotu až do krajnosti. Pretože sobota má prinášať pokoj, radosť, a to je možné len v prostredí a atmosfére pokoja, mieru a slobody.
Asi každý bude súhlasiť s tvrdením, že nemá žiadny význam nútiť niekoho do svätenia soboty. Aj keby sa to podarilo, šlo by o čisto formálny skutok, ktorý by nemal absolútne žiadny zmysel. No podobne nemá žiadny význam nútiť ani sám seba. Ak je človek v ťaživej osobnej situácii hraničiacej s existenčnými problémami, nie je možné zachovať sobotu tak, aby sa naplnil jej účel a význam. Človek jednoducho nedokáže byť uvoľnený a radostný, ak má vážne starosti. Ak sa aj o akési dodržanie soboty pokúsi, ide len o vonkajšie formálne gesto. Človek v problémoch by sa mal zamerať predovšetkým na ich vyriešenie. Až keď bude znovu v poriadku, aj sobotný odpočinok si užije tak, ako sa to predpokladá a očakáva. No rozhodnutie svätiť sobotu aj za ťažkých podmienok je nerozumné a dokonca aj kontraproduktívne, pretože tým vzniká ďalšia stresová situácia, ktorou sa problémy človeka zbytočne ešte viac zhoršujú.
To však nikdy nebolo Božím zámerom. Ukazujú to Izaiášove slová o rozkoši, ale hlavne Ježišove slová o úlohe soboty v živote človeka.
“Sobota bola učinená pre človeka”: Človek je v Božích očiach omnoho významnejší než sobota. Sobota má človeku pomáhať a prispievať k vytváraniu podmienok pre zdravý rozvoj jeho osobnosti.
“A nie človek pre sobotu”: Sobota nemá väčší význam než človek. Človek jej nemá otrocky slúžiť a považovať ju za najvyššiu prioritu.
V Biblii je mnoho príkladov toho, že dodržiavanie soboty nie je najvyššou prioritou v živote človeka.
Obchádzanie Jericha sa robilo aj v sobotu.
“Obkľúčte mesto a nech ho jedenkrát obídu všetci bojovníci. Toto rob šesť dní. … V siedmy deň obíďte mesto sedemkrát ” (Joz 6, 3.4)
To bolo jasné porušenie prikázania, pretože to znelo “nech nik nevychádza v sobotný deň zo svojho domu” (2M16,29). Čo bolo na tých múroch také dôležité, že sa kvôli tomu porušovala sobota? V siedmy deň ich dokonca obchádzali sedemkrát, nie len raz ako šesť dní predtým.
Ježiš v sobotu uzdravoval aj nemoci, ktoré vôbec neboli akútne.
Nemal problém s tým, že v sobotu si vymŕvali klasy. Nemohli si pripraviť pokrm deň predtým?
Aj obriezka sa robila aj v sobotu: “Ak človek prijíma obriezku v sobotu, aby sa neporušil Mojžišov zákon” (Ján 7,23) Čo je na nej také neodkladné, že sa nemohla urobiť inokedy?
Ježiš tu ukázal, že ešte aj prikázanie o obriezke, ktorá sa dnes považuje za zrušené, je dôležitejšie než prikázanie o sobote.
Jednoducho, človek, aj so svojimi starosťami a potrebami, je dôležitejší než prikázanie o sobote. Nakoniec, ešte aj ochránenie zvieraťa pred utrpením je dôležitejšie než sobota:
“Či každý z vás neodväzuje svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať aj v sobotu?” (Luk 13,15)
„Ak niekomu z vás spadne do studne vôl, vari ho nevytiahne hneď v sobotný deň?“ (Luk 14,5)
Je nepochybné, že zámerom prikázania o sobote nie je komplikovať život tým kresťanom, ktorí práve prežívajú ťažké obdobie. Boh nežiada, aby človek dodržiaval sobotu až do krajnosti, a svoju situáciu tým ešte viac zhoršoval.
Prečo to potom adventisti učia a aj robia presne naopak?
Z najtvrdšieho obdobia zákazu cirkvi v minulom storočí sú známe prípady, kedy boli rodičom odobraté deti preto, lebo nesúhlasili s ich dochádzkou na sobotné vyučovanie. No dosiahlo sa tým niečo? Deti v detskom domove aj tak museli do školy chodiť, a rodičia asi už nikdy nedokázali prežiť akúkoľvek radosť. A už vôbec nie zo soboty, ktorá im každý týždeň pripomínala, čo to vlastne spáchali.
V minulosti sa tiež často šírili akože povzbudivé skúsenosti podobné príbehu z úvodu. Boli o tom, ako mladí adventisti počas základnej vojenskej služby odmietli ísť v sobotu do služby (čo mohlo v praxi znamenať napríklad škrabanie zemiakov, alebo postávanie pri bráne). Mnohí boli za to odsúdení na ťažké tresty, väzenie nevynímajúc. Nedá sa predpokladať, že práve vo väzení by im bolo umožnené počas sobôt pokojne odpočívať. Skôr naopak, vojenskí väzni dostávali tie najťažšie práce, i v sobotu. Mnohí z nich majú z toho celoživotné traumy. Myšlienky na samovraždu neboli výnimkou.
Ale skončením totality problémy adventistov neskončili.
Aj v tejto dobe náboženskej slobody napríklad niektorí nedokončili svoje náročné a i drahé štúdium, pretože záverečná skúška pripadla na sobotu. Kvôli jednému dňu, kedy si sobotný odpočinok rozhodne neužili, prišli o celoživotnú možnosť živiť sa prácou, ktorá ich baví, a na ktorú im Boh dal obdarovanie.
Iní zas kvôli sobote prišli o svoju prácu. Hoci si našli zamestnanie s voľnými sobotami, kvôli náhodnej povinnosti (možno víkendové školenie konajúce sa raz za niekoľko rokov) sa jej museli vzdať.
Takéto sektárske, fanatické dodržiavanie soboty určite nie je prejavom pravej viery. Je to skôr prejavom zaslepenosti človeka, ktorý je v dôsledku úspešnej manipulácie neschopný (alebo neochotný) reálne posúdiť situáciu. Tiež to hovorí o obrovskom zničujúcom tlaku, ktorému sú veriaci vystavení v cirkvi adventistov.
Extrémny dôraz adventistov na sobotu, jej totálne preceňovanie a absolutizovanie, je v príkrom rozpore s Božím zámerom tak ako je prezentovaný v Biblii. Ide o zásadné a tragické nepochopenie pôvodného zámeru tohto inak prospešného ustanovenia.
to pokračovalo i na vojně kde jsem nezachoval snad ani jednu sobotu, když jsem měl 24h službu, která v tu sobotu odpoledne vždy končila nebo začínala (cca 1x za 2-3 týdny), ale vždy mi to vadilo a tížilo mne svědomí, že nemohu být raději ve sboru, ale vybral jsem si kratší vojnu namísto civilky, každopádně jsem pak svědomí večer opil s kamarády pivem v hospě a byl klid