Vytvoril náboženstvo Boh?
Napísané: 10 Apr 2019, 21:27
Vytvoril náboženstvo Boh?
K nebeskej bráne prichádza človek a nevie čo má robiť. „Jednoducho vojdi a to je všetko“ uvažuje. Ako zvyčajne je pri bráne svätý Peter. Všimne si na tvári človeka pochybnosti, podíde k nemu a opýta sa ho, či potrebuje pomoc.
- Neviem čo mám robiť – odpovedá muž – mám vstúpiť len tak?
- Záleží na mnohých faktoroch – s úsmevom povie Peter
- Ako to? – udivene sa opýta človek – A od akých?
- Od toho, koľko ste získali bodov – odpovedá Peter
- Bodov? Potrebujem body? A koľko?
- Sto
- „Sto?“ – rozmýšľa človek – „To určite nie je ťažké, musel som získať sto bodov“ - otočí sa k Petrovi – Posledných pätnásť rokov som každý týždeň pracoval v jedálni pre chudobných – s nádejou vyslovuje a znie to skôr ako otázka, než ako vyhlásenie.
- Skvelé! – zvolá Peter – Jeden bod.
- Jeden? – muž je otrasený, pozerá na Petra, ale on len radostne prikyvuje. Potom si človek uvedomí, že všetko je zložitejšie ako sa zdalo. - No tak – stále neisto – slúžil som 35 rokov ako pastor. Robil som všetko, čo sa odo mňa očakávalo. Kázal som, uzatváral manželstvá, dával rady, vykonával pohreby....
- Peter sa mračí - Hm, hm no neviem...
- Peter, prosím vás, tridsaťpäť rokov.
- Peter rozmýšľa a potom s pousmatím povie – Dobre. Ešte jeden bod!
Teraz človek chápe, že má vážne problémy. Za celý život získal 2 body a chýba mu ešte 98!
A tu vidí známeho z jeho mesta. Nepoznali sa veľmi: tento muž chodil do kostola len na Veľkú noc a Vianoce. No pastor si spomenul, že to bol majiteľ kaviarne a zdal sa mu celkom príjemný chlapík, aj keď sa veľmi nezúčastňoval života v cirkvi. A tu, k jeho prekvapeniu, chlapík z kaviarne si ho všimne, zamáva mu, usmieva sa a vstupuje rovno do nebeskej brány!
- To čo je? – otočí sa človek ku svätému Petrovi – Chcete povedať, že on získal sto bodov?
- Nie – odpovedá svätý Peter – len on nehrá túto hru.
Milujem túto anekdotu, nie len pre jej nečakaný koniec, ale preto, že Peter trafil „klinec po hlavička“. Mnohí z nás sa snažia získať lásku a súhlas Boží „správnym správaním“. Toto správanie a „správne“ postupy sú základom všetkých náboženstiev. No náboženstvo nevytvoril Boh. Náboženstvo sa skôr súvisí s vecami, s ktorými sa Boh zmieril, lebo my ľudia ich berieme ako fakt.
Už som hovoril, že podstata Boha je vo vzťahu, preto akákoľvek cirkev, komunita alebo náboženstvo založené na štruktúre, systéme, rozdelení a programe je dielom ľudských rúk nie Boha.
Aj podľa definície je náboženstvo ľudský a nie Boží výtvor. Takto je toto slovo definované v slovníku: viera a názory ľudí týkajúce sa ich existencie, prírody a uctievania Boha, alebo bohov.....organizovaný alebo osobný systém presvedčenia a postupov súvisiacich s Bohom.
Náboženstvo je vždy založené na veciach, ktoré ľudia považujú za dôležité a na obavách založených na ich túžbe po istote. Pre mnohých sa takýmto náboženstvom stalo kresťanstvo.
Ježiš nebol jeho zakladateľom. On nechcel vytvoriť nové náboženstvo, ktoré by konkurovali tisíckam iných, ktoré už existovali v tom čase. Skôr vnímal vieru ako rodinu, v ktorej sa všetci prijímajú bez obmedzení, aby sa naučili radovať sa v prítomnosti Božej (rozjímanie a konanie) a prítomnosť jeden druhého (spoločenstvo).
Všimol som si, že nie akýkoľvek organizovaný systém vymyslený človekom, vedome nesie v sebe zlo. Náboženstvo je umelá stavba, spôsob konania, takmer vždy obsahujúce v sebe užitočné aj deštruktívne prvky. Náboženstvo sa stáva deštruktívne, keď v ňom nie je láska a vzťah. Ako všetky inštitúcie a organizácie vytvorené človekom, často sa mení na spôsob, ako niekoho kontrolovať, spravidla druhých ľudí. Toto sa vzťahuje aj na kresťanské náboženstvo.
Slovo „náboženstvo“ je v mnohých jazykoch odvodené od latinského slova „religio“, ktoré je zložené z 2 slov: „re“ – znamená späť, alebo znovu a „ligio“ – znamená spájajúci element. Náboženstvo je môj pokus znovu nadviazať vzťah s Bohom. Ušľachtilé gesto, no očividne odsúdené na zánik, nesplniteľné.
Veď na začiatku to boli vzťahy so živým Ježišom, až potom sa stali náboženstvom, ktoré stanovuje, ako sa máme správať: vonkajšie prejavy, pretvarovanie sa, správne slová, oblečenie, sväté gestá, rozhovory v svätom tóne.... Zabudli sme, že Ježiš je v nás a povzbudzuje nás, aby sme sledovali jeho tipy, nápady a názory, aby sme sa učili aktívne prijímať jeho spôsob v tom ako vnímame Boha, seba, okolia a stvorenia.
Je potrebné obrátiť svoj pohľad na Ježiša a nie na náboženstvo, a s radosťou uvidíme, že v takej miere v akej miznú náboženské konvencie, prestávame na svet pozerať cez prizmu protikladného postavenia svätého a svetského. Pochopíme, že otcovstvo, materstvo, priateľstvo, kopanie kanálov, zber odpadkov, záhradníčenie, pečenie chleba, varenie kávy, záchrana veľrýb, pletie buriny, starostlivosť u susedov aj pozorovanie vtákov – všetko toto nie je nič iné ako prejav účasti na živote Pána.
Pre nás ľudí môže byť náboženstvo prekážkou – ale nie pre Boha. Nie je možné vnímať náboženstvo, ako vec samú osebe, inak sa stane despotickým, bude spôsobovať zlo a nevyhnutne začne obchodovať s ľudskými dušami s cieľom zabezpečiť si svoju existenciu.
Bohužiaľ, namiesto Ježiša, majú ľudia tendenciu patriť pod kontrolu systémov a inštitúcií, ktoré sami vytvorili, nezriedka zrádzajú svoje pôvodné zámery dosiahnuť väčšiu slobodu a robiť dobro. A to čo bolo vytvorené pre dobro človeka sa často mení na druh väzenského systému. Židia mali skvelý zvyk, jubilejný rok, niečo ako tlačidlo reset. Raz za 50 rokov toto tlačidlo stlačili a všetko obnovili: dlhy, záväzky, tresty, po roku oslavy našej ľudskosti sa systém znovu obnovil. Mimochodom, jubilejný rok vymyslel Boh – pre naše dobro.
Akou by sa stala naša planéte, keby sme uplatnili túto prax v súčasnom svete? Okrem jubilejného roku, dávali staroveký židia zemi oddych každých sedem rokov. V tom roku polia nezasiali a a nezbierali úrodu. Čo keby sme po každých šiestich rokoch dali takú dovolenku a premýšľali nad tým, čim sme zaneprázdnení a ako milosrdne spolu vládnuť tejto Zemi. A raz za 50 rokov by sme navzájom odpustili dlhy – štáty aj jednotlivci, všetky dlhy bez výnimky? Prečo nie? Veď súčasný spôsob podnikania je neefektívny.
Čo keby sme si dali taký time out od náboženstva ale len si užívali, že je Boh a sme my.
Viliam Paul Young
K nebeskej bráne prichádza človek a nevie čo má robiť. „Jednoducho vojdi a to je všetko“ uvažuje. Ako zvyčajne je pri bráne svätý Peter. Všimne si na tvári človeka pochybnosti, podíde k nemu a opýta sa ho, či potrebuje pomoc.
- Neviem čo mám robiť – odpovedá muž – mám vstúpiť len tak?
- Záleží na mnohých faktoroch – s úsmevom povie Peter
- Ako to? – udivene sa opýta človek – A od akých?
- Od toho, koľko ste získali bodov – odpovedá Peter
- Bodov? Potrebujem body? A koľko?
- Sto
- „Sto?“ – rozmýšľa človek – „To určite nie je ťažké, musel som získať sto bodov“ - otočí sa k Petrovi – Posledných pätnásť rokov som každý týždeň pracoval v jedálni pre chudobných – s nádejou vyslovuje a znie to skôr ako otázka, než ako vyhlásenie.
- Skvelé! – zvolá Peter – Jeden bod.
- Jeden? – muž je otrasený, pozerá na Petra, ale on len radostne prikyvuje. Potom si človek uvedomí, že všetko je zložitejšie ako sa zdalo. - No tak – stále neisto – slúžil som 35 rokov ako pastor. Robil som všetko, čo sa odo mňa očakávalo. Kázal som, uzatváral manželstvá, dával rady, vykonával pohreby....
- Peter sa mračí - Hm, hm no neviem...
- Peter, prosím vás, tridsaťpäť rokov.
- Peter rozmýšľa a potom s pousmatím povie – Dobre. Ešte jeden bod!
Teraz človek chápe, že má vážne problémy. Za celý život získal 2 body a chýba mu ešte 98!
A tu vidí známeho z jeho mesta. Nepoznali sa veľmi: tento muž chodil do kostola len na Veľkú noc a Vianoce. No pastor si spomenul, že to bol majiteľ kaviarne a zdal sa mu celkom príjemný chlapík, aj keď sa veľmi nezúčastňoval života v cirkvi. A tu, k jeho prekvapeniu, chlapík z kaviarne si ho všimne, zamáva mu, usmieva sa a vstupuje rovno do nebeskej brány!
- To čo je? – otočí sa človek ku svätému Petrovi – Chcete povedať, že on získal sto bodov?
- Nie – odpovedá svätý Peter – len on nehrá túto hru.
Milujem túto anekdotu, nie len pre jej nečakaný koniec, ale preto, že Peter trafil „klinec po hlavička“. Mnohí z nás sa snažia získať lásku a súhlas Boží „správnym správaním“. Toto správanie a „správne“ postupy sú základom všetkých náboženstiev. No náboženstvo nevytvoril Boh. Náboženstvo sa skôr súvisí s vecami, s ktorými sa Boh zmieril, lebo my ľudia ich berieme ako fakt.
Už som hovoril, že podstata Boha je vo vzťahu, preto akákoľvek cirkev, komunita alebo náboženstvo založené na štruktúre, systéme, rozdelení a programe je dielom ľudských rúk nie Boha.
Aj podľa definície je náboženstvo ľudský a nie Boží výtvor. Takto je toto slovo definované v slovníku: viera a názory ľudí týkajúce sa ich existencie, prírody a uctievania Boha, alebo bohov.....organizovaný alebo osobný systém presvedčenia a postupov súvisiacich s Bohom.
Náboženstvo je vždy založené na veciach, ktoré ľudia považujú za dôležité a na obavách založených na ich túžbe po istote. Pre mnohých sa takýmto náboženstvom stalo kresťanstvo.
Ježiš nebol jeho zakladateľom. On nechcel vytvoriť nové náboženstvo, ktoré by konkurovali tisíckam iných, ktoré už existovali v tom čase. Skôr vnímal vieru ako rodinu, v ktorej sa všetci prijímajú bez obmedzení, aby sa naučili radovať sa v prítomnosti Božej (rozjímanie a konanie) a prítomnosť jeden druhého (spoločenstvo).
Všimol som si, že nie akýkoľvek organizovaný systém vymyslený človekom, vedome nesie v sebe zlo. Náboženstvo je umelá stavba, spôsob konania, takmer vždy obsahujúce v sebe užitočné aj deštruktívne prvky. Náboženstvo sa stáva deštruktívne, keď v ňom nie je láska a vzťah. Ako všetky inštitúcie a organizácie vytvorené človekom, často sa mení na spôsob, ako niekoho kontrolovať, spravidla druhých ľudí. Toto sa vzťahuje aj na kresťanské náboženstvo.
Slovo „náboženstvo“ je v mnohých jazykoch odvodené od latinského slova „religio“, ktoré je zložené z 2 slov: „re“ – znamená späť, alebo znovu a „ligio“ – znamená spájajúci element. Náboženstvo je môj pokus znovu nadviazať vzťah s Bohom. Ušľachtilé gesto, no očividne odsúdené na zánik, nesplniteľné.
Veď na začiatku to boli vzťahy so živým Ježišom, až potom sa stali náboženstvom, ktoré stanovuje, ako sa máme správať: vonkajšie prejavy, pretvarovanie sa, správne slová, oblečenie, sväté gestá, rozhovory v svätom tóne.... Zabudli sme, že Ježiš je v nás a povzbudzuje nás, aby sme sledovali jeho tipy, nápady a názory, aby sme sa učili aktívne prijímať jeho spôsob v tom ako vnímame Boha, seba, okolia a stvorenia.
Je potrebné obrátiť svoj pohľad na Ježiša a nie na náboženstvo, a s radosťou uvidíme, že v takej miere v akej miznú náboženské konvencie, prestávame na svet pozerať cez prizmu protikladného postavenia svätého a svetského. Pochopíme, že otcovstvo, materstvo, priateľstvo, kopanie kanálov, zber odpadkov, záhradníčenie, pečenie chleba, varenie kávy, záchrana veľrýb, pletie buriny, starostlivosť u susedov aj pozorovanie vtákov – všetko toto nie je nič iné ako prejav účasti na živote Pána.
Pre nás ľudí môže byť náboženstvo prekážkou – ale nie pre Boha. Nie je možné vnímať náboženstvo, ako vec samú osebe, inak sa stane despotickým, bude spôsobovať zlo a nevyhnutne začne obchodovať s ľudskými dušami s cieľom zabezpečiť si svoju existenciu.
Bohužiaľ, namiesto Ježiša, majú ľudia tendenciu patriť pod kontrolu systémov a inštitúcií, ktoré sami vytvorili, nezriedka zrádzajú svoje pôvodné zámery dosiahnuť väčšiu slobodu a robiť dobro. A to čo bolo vytvorené pre dobro človeka sa často mení na druh väzenského systému. Židia mali skvelý zvyk, jubilejný rok, niečo ako tlačidlo reset. Raz za 50 rokov toto tlačidlo stlačili a všetko obnovili: dlhy, záväzky, tresty, po roku oslavy našej ľudskosti sa systém znovu obnovil. Mimochodom, jubilejný rok vymyslel Boh – pre naše dobro.
Akou by sa stala naša planéte, keby sme uplatnili túto prax v súčasnom svete? Okrem jubilejného roku, dávali staroveký židia zemi oddych každých sedem rokov. V tom roku polia nezasiali a a nezbierali úrodu. Čo keby sme po každých šiestich rokoch dali takú dovolenku a premýšľali nad tým, čim sme zaneprázdnení a ako milosrdne spolu vládnuť tejto Zemi. A raz za 50 rokov by sme navzájom odpustili dlhy – štáty aj jednotlivci, všetky dlhy bez výnimky? Prečo nie? Veď súčasný spôsob podnikania je neefektívny.
Čo keby sme si dali taký time out od náboženstva ale len si užívali, že je Boh a sme my.
Viliam Paul Young