Čo znamená - znovuzrodenie z Boha?
Napísané: 07 Máj 2020, 09:17
Uveril som Kristovým slovám a nie učeniu nejakého náboženstva, ktoré zasieva pochybnosti do srdca človeka, aby si takto udržiavalo vlastnú existenciu.
Ježiš Kristus jasne hovorí o znovuzrodení z Ducha – z Boha, čím podmieňuje spásu. Znovuzrodenie z Boha je aktom Božej vôle. Ján3 3A Ježiš odpovedal a riekol mu: Ameň, ameň ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie.
Kto povie, že akékoľvek narodenie je aktom vlastnej vôle, tak hovorí zrejmý nezmysel.
Ak niekto ignoruje, poprie, alebo prekrúti to, čo povedal Ježiš, tak z toho vznikne náboženstvo skutkov - skutkárstvo. No to už nie je kresťanstvom, lebo nepočíta so znovuzrodením z Boha, ako aktom Božieho oživujúceho zásahu. Boh jasne hovorí, že je to On – Boh, ktorý vymení srdce a namiesto kamenného dá človeku srdce mäsité.
Je tu zásadná otázka:
1: Buď existuje znovuzrodenie z Ducha – z Boha a človek sa jedine tak dostáva z pohľadu Boha do tohto postavenia a teda, že sa stáva dieťaťom Božím.
2: Alebo neexituje a človek sa sám dostáva do tohto postavenia svojou vôľou a skutkami sa udržiava a na konci sa ukáže.
Ak existuje znovuzrodenie z Boha, čo podľa Písma existuje, tak je jasné, že človek nemôže počas života opakovane strácať a ziskávať svoje postavenie, do ktorého ho uviedol Boh, keďže je to trvalé Božie prehlásenie. Je to predsa znovuzrodenie z Božieho semena – zo semena Svätého Ducha, čo je Slovo Božie. Ak niekto povie, že síce hriešným skutkom nestráca postavenie, ale stráca spásu, tak to by ale znamenalo, že Boh mnohé svoje deti nezachráni, nechá ich napospas satanovi a odsúdi ich do pekla? To by ale bolo popretím toho, čo povedal Ježiš, že nikto Otcovi na nebesiach nevytrhne jeho dieťa z jeho ruky, lebo jeho Otec je najväčší.
Ak niekto poprie Ježišové slová a bude tvrdiť, že neexistuje žiadné znovuzrodenie z Ducha – z Boha a človek sa sám dostáva do postavenia dieťaťa Božieho, sám si zmení srdce a nejako svojou vôľou – rozumom – chcením robiť dobré skutky - skutkami docieľuje a udržiava svojú spásu a na poslednom súde sa ukáže, teda či je dieťaťom Božím, alebo nie je, tak je to popretím Ježišových slov, že vykúpený už prešiel zo smrti do života. To by znamenalo, že počas svojho života by neustále žil v strachu a neistote, neustále by žil vo vedomí, že stratil spásu nejakým hriešným skutkom a či ju znovu získa nejakým dobrým skutkom a to nikdy nevediac, či bude spasený, nevediac či je, alebo nie je dieťaťom Božím. Túto neistotu vyvoláva v srdci človeka náboženstvo a je to ako zubadlo, nástrojom, ktorým náboženstvo legitimuzuje svoju vlastnú exitenciu.
Niekto si povie, že ak má človek istotu spásy v Kristu, tak to ho nabáda ešte viac hrešiť, lebo si myslí, že môže hrešiť, veď je už spasený. No tento názor nepočíta so znovuzrodením, nepočíta s novým srdcom, ktoré už nezmýšľa spôsobom, že môžem hrešiť. Takéto znovuzrodené srdce je nekonečne vďačné Bohu za všetko a nezmýšľa, ako keby neverilo a ani nečiní, ako keby neverilo. Takýto človek je novým stvorením v Kristu Ježišovi, aby donášal skutky viery a ovocie Ducha a to jedine na Božiu chválu.
Paradoxne práve náboženstvo nepriamo nabáda hrešiť. Predsa existuje len preto, lebo mnohí uverili, že práve náboženstvo garatuje členstvom spásu a zbaví ich hriechov. Kristové meno berú ako kamufláž. Čím viac ľudia hrešia, tým sú viac závislí na spovediach, úkonoch a nariadeniach, ktorými to ich náboženstvo podmienilo nádej na spásu. Dokonca predostrelo človeku falošnú istotu spásy skrz pomyselný očistec – dočasné peklo a to taktiež podmienené členstvom v tej vraj jedinej pravej a to pod názvom XY a samozrejme aj plnením vlastných nariadení a tradícii. Garantuje človeku, že ho zbaví hriechov a tie, čo ostanú si pretrpí v očistci, no a tak či onak ide v konečnom dôsledku do neba.
Človek, ktorý uveril náboženstvu nemá problém opakovane a vedome činiť hriech s tým vedomím, že už dopredu počíta s náboženským aktom “pokánia a pokryteckej ľútosti“ – spoveďou a odčinením svojích hriechov skutkami. Dokoca skutkami – ako bolo prenasledovanie, zabíjanie, upaľovanie, náboženské vojny v mene toho Boha , ktorý povedal – nezabiješ a miluj aj svojho nepriateľa, neodplácaj zlým za zlé atd. No oni takéto skutky pokladali za dobré ako službu Bohu a súčasne na odčinenie si vlastných hriechov. K tomu vedie skutkárstvo, ktoré sa často zvrhne. Ako vidíme, učenie náboženstva nie je Božím semenom a deti narodené z tohto semena činia opak toho čo učil Kristus a prenasledujú tých, ktorí sú narodení z Božieho semena – Slova Božieho.
Ak existuje znovuzrodenie z Ducha – z Boha, čo samozrejme existuje a je to teda niečo, čo vypôsobí nový život – skutky viery a ovocie Ducha a je to prirodzeným dôsledkom znovuzrodenia - uvedomovania si nového postavenia v Kristu, tak potom vidíme tu celú antikristovú teológiu a mašinériu bojujúcu proti tým, ktorí sú narodení z Božieho semena – zo semena Svätého Ducha – Slova Božieho.
Niekto povie, áno spasení sme milosťou a nie zo skutkov, no aj záslužnými skutkami v milosti. Záslužné skutky sú, no v rámci spasenia, ale nie ako príčina spasenia. Spojiť spásu jedine z milosti, ako nezaslúžený dar a spásu zo skutkov a povedať, že spása je z milosti a nie zo skutkov, no súčasne aj zo skutkov v milosti, je popretím spásy jedine z milosti.
Alebo ináč:
Ak niekto tvrdí, že existuje strata spasenia skutkami a že dobré skutky nemôžu znovu získať spasenie, no a súčasne tvrdí, že spasenie sa udržiava skutkami.
Povedať, že ak som bol raz spasený milosťou, musím od tej doby (toho času) udržiavať spasenie skutkami, je rovnakým popretím spásy jedine z milosti.
Tvrdiť, že dobré skutky udržiavajú spasenie, je takmer rovnakým popretím milosti ako tvrdiť, že dobré skutky spasenie získavajú.
Ak by tí, ktorí sú spasení – vykúpení v Kristu, mohli stratiť svoje spasenie, musia sa vlastným konaním udržiavať spasenými. Ak toto by platilo, potom sa tí, ktorí sa sami udržali spasení, budú môcť chváliť, že zohrali kľučovú rolu vo svojom spasení: Kristus ich síce spasil, ale oni si spasenie udržali vlastnými skutkami. Naopak, žiaden človek si nemôže privlastniť nijakú zásluhu za svoje spasenie.
Pavol to ešte upresňuje a jasne dáva na vedomie zmysel, prečo je to tak ako hovorí. Ef2 8Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, 9nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.
Teda je chvála človeka spaseného jedine z milosti skrze vieru vylúčená! Rim3 27Kde je potom chvála človeka? Je vylúčená. Jakým zákonom? Zákonom skutkov? Nie! Ale zákonom viery.
Ježiš Kristus jasne hovorí o znovuzrodení z Ducha – z Boha, čím podmieňuje spásu. Znovuzrodenie z Boha je aktom Božej vôle. Ján3 3A Ježiš odpovedal a riekol mu: Ameň, ameň ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie.
Kto povie, že akékoľvek narodenie je aktom vlastnej vôle, tak hovorí zrejmý nezmysel.
Ak niekto ignoruje, poprie, alebo prekrúti to, čo povedal Ježiš, tak z toho vznikne náboženstvo skutkov - skutkárstvo. No to už nie je kresťanstvom, lebo nepočíta so znovuzrodením z Boha, ako aktom Božieho oživujúceho zásahu. Boh jasne hovorí, že je to On – Boh, ktorý vymení srdce a namiesto kamenného dá človeku srdce mäsité.
Je tu zásadná otázka:
1: Buď existuje znovuzrodenie z Ducha – z Boha a človek sa jedine tak dostáva z pohľadu Boha do tohto postavenia a teda, že sa stáva dieťaťom Božím.
2: Alebo neexituje a človek sa sám dostáva do tohto postavenia svojou vôľou a skutkami sa udržiava a na konci sa ukáže.
Ak existuje znovuzrodenie z Boha, čo podľa Písma existuje, tak je jasné, že človek nemôže počas života opakovane strácať a ziskávať svoje postavenie, do ktorého ho uviedol Boh, keďže je to trvalé Božie prehlásenie. Je to predsa znovuzrodenie z Božieho semena – zo semena Svätého Ducha, čo je Slovo Božie. Ak niekto povie, že síce hriešným skutkom nestráca postavenie, ale stráca spásu, tak to by ale znamenalo, že Boh mnohé svoje deti nezachráni, nechá ich napospas satanovi a odsúdi ich do pekla? To by ale bolo popretím toho, čo povedal Ježiš, že nikto Otcovi na nebesiach nevytrhne jeho dieťa z jeho ruky, lebo jeho Otec je najväčší.
Ak niekto poprie Ježišové slová a bude tvrdiť, že neexistuje žiadné znovuzrodenie z Ducha – z Boha a človek sa sám dostáva do postavenia dieťaťa Božieho, sám si zmení srdce a nejako svojou vôľou – rozumom – chcením robiť dobré skutky - skutkami docieľuje a udržiava svojú spásu a na poslednom súde sa ukáže, teda či je dieťaťom Božím, alebo nie je, tak je to popretím Ježišových slov, že vykúpený už prešiel zo smrti do života. To by znamenalo, že počas svojho života by neustále žil v strachu a neistote, neustále by žil vo vedomí, že stratil spásu nejakým hriešným skutkom a či ju znovu získa nejakým dobrým skutkom a to nikdy nevediac, či bude spasený, nevediac či je, alebo nie je dieťaťom Božím. Túto neistotu vyvoláva v srdci človeka náboženstvo a je to ako zubadlo, nástrojom, ktorým náboženstvo legitimuzuje svoju vlastnú exitenciu.
Niekto si povie, že ak má človek istotu spásy v Kristu, tak to ho nabáda ešte viac hrešiť, lebo si myslí, že môže hrešiť, veď je už spasený. No tento názor nepočíta so znovuzrodením, nepočíta s novým srdcom, ktoré už nezmýšľa spôsobom, že môžem hrešiť. Takéto znovuzrodené srdce je nekonečne vďačné Bohu za všetko a nezmýšľa, ako keby neverilo a ani nečiní, ako keby neverilo. Takýto človek je novým stvorením v Kristu Ježišovi, aby donášal skutky viery a ovocie Ducha a to jedine na Božiu chválu.
Paradoxne práve náboženstvo nepriamo nabáda hrešiť. Predsa existuje len preto, lebo mnohí uverili, že práve náboženstvo garatuje členstvom spásu a zbaví ich hriechov. Kristové meno berú ako kamufláž. Čím viac ľudia hrešia, tým sú viac závislí na spovediach, úkonoch a nariadeniach, ktorými to ich náboženstvo podmienilo nádej na spásu. Dokonca predostrelo človeku falošnú istotu spásy skrz pomyselný očistec – dočasné peklo a to taktiež podmienené členstvom v tej vraj jedinej pravej a to pod názvom XY a samozrejme aj plnením vlastných nariadení a tradícii. Garantuje človeku, že ho zbaví hriechov a tie, čo ostanú si pretrpí v očistci, no a tak či onak ide v konečnom dôsledku do neba.
Človek, ktorý uveril náboženstvu nemá problém opakovane a vedome činiť hriech s tým vedomím, že už dopredu počíta s náboženským aktom “pokánia a pokryteckej ľútosti“ – spoveďou a odčinením svojích hriechov skutkami. Dokoca skutkami – ako bolo prenasledovanie, zabíjanie, upaľovanie, náboženské vojny v mene toho Boha , ktorý povedal – nezabiješ a miluj aj svojho nepriateľa, neodplácaj zlým za zlé atd. No oni takéto skutky pokladali za dobré ako službu Bohu a súčasne na odčinenie si vlastných hriechov. K tomu vedie skutkárstvo, ktoré sa často zvrhne. Ako vidíme, učenie náboženstva nie je Božím semenom a deti narodené z tohto semena činia opak toho čo učil Kristus a prenasledujú tých, ktorí sú narodení z Božieho semena – Slova Božieho.
Ak existuje znovuzrodenie z Ducha – z Boha, čo samozrejme existuje a je to teda niečo, čo vypôsobí nový život – skutky viery a ovocie Ducha a je to prirodzeným dôsledkom znovuzrodenia - uvedomovania si nového postavenia v Kristu, tak potom vidíme tu celú antikristovú teológiu a mašinériu bojujúcu proti tým, ktorí sú narodení z Božieho semena – zo semena Svätého Ducha – Slova Božieho.
Niekto povie, áno spasení sme milosťou a nie zo skutkov, no aj záslužnými skutkami v milosti. Záslužné skutky sú, no v rámci spasenia, ale nie ako príčina spasenia. Spojiť spásu jedine z milosti, ako nezaslúžený dar a spásu zo skutkov a povedať, že spása je z milosti a nie zo skutkov, no súčasne aj zo skutkov v milosti, je popretím spásy jedine z milosti.
Alebo ináč:
Ak niekto tvrdí, že existuje strata spasenia skutkami a že dobré skutky nemôžu znovu získať spasenie, no a súčasne tvrdí, že spasenie sa udržiava skutkami.
Povedať, že ak som bol raz spasený milosťou, musím od tej doby (toho času) udržiavať spasenie skutkami, je rovnakým popretím spásy jedine z milosti.
Tvrdiť, že dobré skutky udržiavajú spasenie, je takmer rovnakým popretím milosti ako tvrdiť, že dobré skutky spasenie získavajú.
Ak by tí, ktorí sú spasení – vykúpení v Kristu, mohli stratiť svoje spasenie, musia sa vlastným konaním udržiavať spasenými. Ak toto by platilo, potom sa tí, ktorí sa sami udržali spasení, budú môcť chváliť, že zohrali kľučovú rolu vo svojom spasení: Kristus ich síce spasil, ale oni si spasenie udržali vlastnými skutkami. Naopak, žiaden človek si nemôže privlastniť nijakú zásluhu za svoje spasenie.
Pavol to ešte upresňuje a jasne dáva na vedomie zmysel, prečo je to tak ako hovorí. Ef2 8Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, 9nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.
Teda je chvála človeka spaseného jedine z milosti skrze vieru vylúčená! Rim3 27Kde je potom chvála človeka? Je vylúčená. Jakým zákonom? Zákonom skutkov? Nie! Ale zákonom viery.