A ČO S TÝM?

Je to už dosť rokov, čo som si začal viac všímať praktickú realitu v súčasných cirkvách (ktoré o sebe tvrdia, že sú kresťanské) a porovnávať s tým, čo je napísané v evanjeliách, či s tým, ako Ježišove pokyny realizovala v praktickom živote prvá kresťanská cirkev. Vo viacerých prípadoch som zistil vyslovene až protichodné výklady či konania, ktoré mali v histórii kresťanstva katastrofálne dopady nielen na povedomie o kresťanstve u neveriacich, ale i katastrofálne dopady na spoločnosť celkovo.

Tak som sa pokúsil nejako vymedziť obdobie, v ktorom v histórii kresťanstva nastal tento BOD ZLOMU, v ktorom sa kresťanstvo začalo zásadným spôsobom odkláňať od pôvodného Ježišovho učenia.

Ako iste viete, kresťanstvo bolo v počiatkoch prenasledované, v lepšom prípade tolerované. No Rímu sa ho v žiadnom prípade nedarilo pokoriť či ovládnuť. Až prišiel na scénu cisár Konštantín I. (roky cca 273 až 337). Ten urobil geniálny štátnický ťah, ktorý sa s obľubou praktizuje dodnes – v roku 313 sa rozhodol ukončiť prenasledovanie kresťanov a aby si ich mohol podrobiť (keď to dovtedy nešlo po zlom), rozhodol sa ich SPRIAHNUŤ SO ŠTÁTNOU MOCOU. Korunu tomu nasadil cisár Theodosius I., keď v roku 380 definoval kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Od tohto obdobia začali kresťanskí duchovní vodcovia prispôsobovať kresťanskú náuku viac potrebám štátnej moci ako potrebám Boha.

Môžeme teda konštatovať, že vzniklo nové náboženstvo, ktoré si ponechalo v názve pôvodnú osvedčenú „ochrannú známku“ Ježišovho učenia, a to:

Kresťanstvo verzia 2.0

Na toto kresťanstvo verzia 2.0 sa postupom času nabaľovali rôzne ohavnosti. Niektorí duchovní vodcovia ako napr. Luther, Kalvín, a pod. to už nevydržali, a tak sa snažili aspoň čiastočne zbaviť nahromadeného balastu v cirkvi. Hlavný problém ale u väčšiny z nich vidím v tom, že sa snažili reformovať cirkev iba v rámci kresťanstva verzia 2.0. O reálnom návrate ku kresťanstvu verzia 1.0 prakticky neuvažovali. Jediným známejším (v našich zemepisných šírkach) reformátorom, ktorý chcel realizovať návrat ku kresťanstvu verzia 1.0 v tomto období, bol Petr Chelčický.

Za zjavné rozpory medzi kresťanstvom verzia 1.0 a kresťanstvom verzia 2.0, ktoré sú dôsledkom spriahnutia sa moci štátnej a moci duchovnej, ktoré sú aktuálne práve i v súčasnej dobe a ktoré mali v histórii kresťanstva katastrofálne dopady nielen na povedomie o kresťanstve u neveriacich ale i katastrofálne dopady na spoločnosť celkovo, s minimálne s desiatkami miliónov násilne usmrtených ľudí (len v minulom storočí to možno bolo i cez 100 miliónov), môžeme zaradiť práve tieto dva:

1. Vzťah k válčeniu alebo k násiliu celkovo.

Ježišovo učenie môžeme charakterizovať, z hľadiska vzťahu k násiliu, ako učenie nenásilia. Dá sa to odvodiť na základe viacerých statí z Nového zákona. Postačujúci a jednoznačný dôkaz nájdeme napríklad u Matúša, 5. kapitola, 38. až 48. verš. Tak to chápali prví Ježišovi učeníci a na základe tohto učenia
prví kresťania odmietali účasť na akýchkoľvek vojenských výpravách. Až Augustín (cca 400 rokov po Kristovi), po spriahnutí sa cirkvi so štátnou mocou a v dôsledku tohto aktu, začal vymýšľať doktríny, ktoré postupne schvaľovali válčenia kresťanov. V súčasnosti (v dobe kresťanstva verzia 2.0) situácia dospela do takého štádia, že štát ani nemusí kresťanov nútiť ísť válčiť - oni do toho idú dobrovoľne. Čo je však ešte šokujúcejšie, vo vojenských mundúroch nájdeme značné množstvo farárov – duchovných vodcov kresťanov, a to nie ako obyčajných vojakov, ale rovno s dôstojníckymi frčkami. Ak by boli išli do týchto vojnových ohavností farári samostatne ako vojaci bez požehnania, posvätenia či súhlasu cirkví, dalo by sa to brať ako zlyhanie jednotlivca, čo je síce smutné, ale stáva sa to. No ich vyslali priamo cirkvi, a to naprieč denominačnému spektru!! Toto konanie cirkví však zaraďujem do kategórie vedomého spreneverenia sa svojmu poslaniu, no nie som si istý, či sú súčasné cirkvi ešte vôbec schopné takýto pojem pochopiť.

2. Vzťah k majetku, v súčasnosti v ČR cirkevné reštitúcie.

Obhajovanie cirkevných reštitúcií bolo sprevádzané krásnym sloganom – „co bylo ukradeno, musí být vráceno“. Cirkev si v reštitúciách nárokuje majetok, ktorý údajne legálne nadobúdala stáročia spätne. Tento majetok (okrem iného) pochádzal z povinných odvodov desiatkov cirkevníkmi.

Zásadná otázka číslo 1 ohľadom právno-morálneho nároku na reštituovaný majetok teda znie:
Ako sa mohli poddaní slobodne, demokraticky rozhodnúť pred 200, 300, 500, 1000 rokmi, či budú členmi cirkvi alebo nie?!! Nedávno sme si znova pripomínali, že pred viac ako 600 rokmi „nejaký Hus“ ani nechcel vystúpiť z cirkvi, len ju chcel trochu reformovať, a všetci dobre vieme, ako skončil.

Skúsme sa na cirkevné reštitúcie pozrieť i zo stránky kresťanskej vierouky. Na pomoc si zoberiem 16. verš z 5. kapitoly Matúšovho evanjelia: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľudmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“

Zásadná otázka číslo 2 teda znie:
Asi koľko neveriacich ľudí prijalo Ježiša ako svojho spasiteľa, keď videli u cirkví, naprieč denominačnému spektru, dobrý skutok vo forme cirkevných reštitúcii?!!

Alebo, že by mala otázka skôr znieť:
Koľko ľudí asi nadobro odradila hamižnosť cirkví v presadzovaní cirkevných reštitúcii od toho, aby sa stali kresťanmi?!!

V tejto súvislosti chcem pripomenúť, že ani v Novom zákone, ani v žiadnych iných zdrojoch som nenašiel zmienku o tom, že by sa na živobytie apoštolov Petra, Pavla či iných nasledovníkov Krista v dobe kresťanstva verzia 1.0, povinne museli skladať pohanskí daňoví poplatníci rímskeho impéria!

Po obsiahlejšom úvodníku môžem pristúpiť k deklarovanej otázke v nadpise.

Hľadám cirkev, kresťanskú (v Českej republike, ale budem veľmi spokojný, ak ju nájdem i na Slovensku), ktorá vyznáva hodnoty kresťanstva verzia 1.0, a teda zastáva aj podobné názory na válčenia kresťanov a súčasne i na cirkevné reštitúcie, a v praxi ich aj napĺňa.

Ak by bol problém s cirkvou, tak hľadám aspoň zbor s farárom či s nejakým duchovným vodcom, ktorý vyznáva hodnoty kresťanstva verzia 1.0, a teda zastáva aj podobné názory na válčenia kresťanov a súčasne i na cirkevné reštitúcie, a v praxi vo svojom zbore ich aj napĺňa.

Poznáte nejakú cirkev alebo aspoň nejakého farára či duchovného vodcu, ktorý by spĺňal tieto moje požiadavky, prosím?

P.S.: V žiadnom prípade som nechcel vzbudiť dojem, že hľadám nejakú ideálnu cirkev. Však i tá prvá cirkev riešila kopec problémov, stačí si prečítať listy apoštolov, no bola to cirkev Kresťanská.

Co je to křesťanství verze 1.0 ? Dá se říci, že všichni zaměstnanci církví jsou na nich i existenčně závislí, pokud mezi nimi není někdo, kdo zdědil velký majetek a financuje se dobrovolně sám.O nikom takovém jsem ale nikdy neslyšel.
Církevní restituce jsou legitimní v těch případech, kdy stát ukradl církvím poctivě nabitý majetek. Obecně se dá říci, že protestantské církve vlastnily před komunistickým pučem pouze zařízení, která sloužila bohoslužbám, vzdělávání a charitativní činnosti. Evangelické církve neměly polnosti, lesy, rybníky či pivovary či umělecká díla a svůj majetek získaly většinou od svých členů. Zde jsou restituce namístě, ať se to lidem líbí nebo ne.
V případě ŘKC je to trochu jiné, jak jsi už popsal, z doby, kdy bylo spojení "trůnu a oltáře" získala velký majetek.Určitě ne vše bylo získáno čestně a i v samotné katolické církvi jsou hlasy, které restituce odmítaly. Ale i zde je třeba objektivně vidět, jak ŘKC s majetkem v restituci nakládá - rozvíjí charitativní činnost a ulehčuje tak státu v sociální oblasti.
Zabloudil jsi úmyslně nebo náhodou na stránky fóra adventistů, což je církev, která, na rozdíl jiných, nevyžadovala nikdy, aby se daňoví poplatníci(kdekoliv na světě) skládali na její činnost. Stačí si najít, kolik stát dává jednotlivým církvím a udělat si objektivní obrázek.
Např. Jednota bratrská dostává ročně 31 mil. a náhrady v restituci přes 600 mil., při 2000 členech (kam patří i děti) mají přes 100 farářů!
Docela dobrý byznys...Apoštolská církev, která vznikla až v roce 1989 dostává v restitucích přes miliardu (za co, když nikdy nebyla pronásledováná a nic ji nevzali?).
Co se týče vztahu k válce a násilí, faráři v armádě nejsou pro to, aby bojovali, ale aby dávali duchovní péči vojákům. Otázku zda bojovat či nebojovat řešila církev už ve starověku a středověku. Máš na ni odpověď dnes? Měli se husité nechat zabít? Měli Švédové nechat protestantskou Evropu vykrvácet? Komenský napsal, že vojenské řemeslo má tvář lidskou, ale skutky svinské. Chelčický svým pacifismem dal podnět k založení Jednoty a skončilo to stejně válkou katolíků proti evangelíkům.Násilí, je žel, v společnosti v které žijeme i potřeba, tedy myslím tím represe státu proti zločinu. Všichni si oddychneme, když čteme,že policie dopadla a třeba i zastřelila nebezpečného ozbrojeného zločince.To, že to za křesťany udělá někdo jiný (ateisti z Ruska osvobodily křesťany z koncentráku) ukazuje na složitost zodpovězení otázek, zda se zapojit do boje proti nepřátelské moci. Myslím, že to je svědomím každého.
Nevím, jestli najdeš "pravou církev", myslím si dokonce, že na to nejdeš úplně dobře, že jsi si sám vymezil podmínky, které nejsou tak úplně důležité.No, hodně zdaru při hledání.

Keď som zbadal túto tému nedá mi priložiť jednu "úsmevnú "recenziu ktorý som dostal od brata zo zboru. Dúfam že neporuším copyright.

Rukopis knihy ktorá nemá názov vychádza z celoživotného hľadania pravého boha. Karel Matějka pracuje a býva v Plzni a píše svoju knihu celý život. 300 strán rodinne založeného jednoduchého muža.

Dej „knihy“ Začína v Plzni roku 1965 keď ako malý chlapec vyrastal v rodine otca evanjelika a mamy katolíčky. Ich rozhovory o pravosti tej alebo onej cirkvi nedali vtedy ešte malému Karlovi spávať. Boli to rozhovory plné pádnych argumentov a biblických citátov. Víťaz a porazený sa striedali každý týždeň. Preto neni divu že si už na základnej škole viac všímal a vyhľadával deti z iných cirkví a priťahovali ho ako magnet, a v lavici sedel s Metodistom. Jeho argumenty malého Karla donútili študovať bibliu hlbšie než doposiaľ. Samozrejme že spolužiak bol v ten pravej cirkvi. V piatom ročníku základnej školy sa pridal do futbalového klubu kde natrafil na chlapca zo Sovietskeho zväzu ktorý bol v pravoslávnej cirkvi. Drzo sa votrel do priazne a s jeho otcom diskutovali skoro po každom tréningu. Samozrejme že Pravoslávna cirkev je tá pravá, ten názov to jasne napovedá.

Keď Karel začal chodiť na priemyslovku jeho záľubou sa stalo chodenie do kostolov a modlitební akéhokoľvek vierovyznania, hľadal rozdiely zapisoval si ich, študoval bibliu a porovnával. V 70 rokoch nebola žiadna literatúra ktorej by sa chytil. Do maturity mal dôkladne preštudovaných katolíkov, evanjelikov, a všetky denominácie ktoré za socializmu boli potláčané (apoštolských, pravoslávnych, adventistov, jehovistov, baptistov, metodistov, niektoré v tom čase ešte neboli v Československu registrované a viac menej pôsobili tajne. Každý deň sa modlí ráno aj večer. Nie naučené modlitby ako verklík, ale svojimi slovami vyjadroval Bohu vďaku aj prosby.
Ako dvadsať ročný začína študovať vysokú školu. Kde prichádza do kontaktu s Islamom. Je to muslim z Iraku je lekár, hlboko veriaci a svoj život odovzáva do rúk svojmu Bohu , každý piatok sa odoberie na modlitbu k Aláhovy. Pochopiteľne že jeho viera je tá pravá a ani na sekundu o nej nepochybuje a všetky argumenty ktoré predkladá sú nevyvrátiteľné.

Po roku 1995 sa autor začína viac zaoberať témou: Prečo veriaci z veľkých cirkví prechádzajú k malým denomináciám. Sám začína intenzívne navštevovať cirkevné zbory. Rozdeľuje tých ľudí do skupín a celkom trefne ich definuje. Spoločným menovateľom týchto ľudí je že sú duchovnejší, potom stačí že stretnú človeka ktorý evanjelizuje, zapáčia sa im pekné myšlienky o láske a ako Boh obetoval svojho syna a títo ľudia sa rozlejú ako omáčka, aj ked túto tému počuli 1000 krát ked to povie zapálený človek a podporí to veršami z biblie…..
Jedna zo skupín sú ľudia čo nenachádzajú vo svojom živote oporu, hľadajúci zmysel bytia, a ich cirkev sa im zdá príliš anonymná. Potom sa stretnú z malou cirkvou kde sa všetci poznajú, priatelia sa a je rozhodnuté. Malé cirkvi majú obrovskú výhodu že sú malé. Všetci sa tam poznajú, pomáhajú si, modlia sa spolu, chodia spolu na výlety a dovolenky. Zrazu človek ktorý je frustrovaný je prijatý medzi novú duchovnú rodinu kde zdieľa svoje problémy a spolu hľadajú riešenie, nachádza nový zmysel bytia, do jeho života vstúpi nový rozmer ktorý bežne ľudia neprežívajú.

Ďalší významný aspekt je že sa stávajú vlastníkmi pravdy. Pravda ktorou šermujú všetky malé cirkvi, spoločenstvá a denominácie. Hlavne Jehovisti a Adventisti.) Mať pravdu je totiž kľúčové aj pre veľké cirkvi Tento psychologický fenomén nás ženie dopredu a vieroučné body týchto malých cirkví pravdu vyzdvihujú. Keď diskutujete s niekým a on Vám povie že nemáte pravdu automaticky sa Vám zrýchli tep. Pretože len víťaz má pravdu a ten kto má pravdu je víťaz aj vo svojom živote. Taký človek je zdravší a spokojnejší.

Akonáhle prejde na prepnutie mozgu člen novej cirkvi začne poctivo pracovať pre novú cirkev ktorú našiel, za ktorú ďakuje bohu a všetkým naokolo dáva vedieť že konečne našiel pravdu. Ak dôjde k prepnutiu mozgu aj u jeho životného partnera majú vyhraté. Spolu budú navštevovať cirkevné spoločenstvo a deti môžu vyrastať v „harmonickom“ prostredí. Títo ľudia sú šťastnejší, spokojnejší. Nie všetci majú takéto šťastie, ak deti alebo partner neuveria v nové náboženstvo je zle. Je veľa prípadov keď človek hľadajúci boha konečne nájde to pravé spoločenstvo a partner túto potrebu nezdieľa. V drvivej väčšine ten partner trpí, nezriedka prichádza rozvod alebo odlúčenie. Aj to je temná stránka cirkví ktoré ako sami tvrdia nesú evanjelium a ak to „nepochopíš“ je to tvoj problém. Zostávajú rozvrátené a rozhádzané celé rodiny. Aj na to majú vysvetlenie robí to satan ktorý bráni šíreniu ich pravdy.

Ale pozor to neznamená keď sa povie že im preplo v mozgu že sú hlupáci. Vzorka ľudí je úplne rovnaká ako kdekoľvek inde, aj jednoduchý aj inteligentný ľudia. Sú proste duchovnejší a ked k tomu prídáte nejakú ideológiu ktorá sa im zrozumiteľne vysvetlí a je logická, píjemná a jednoduchá, zrazu ste v tom až po uši.

V česko slovenskom prostredí malých denominácií sú 3 malé cirkvi ktoré dominantne vytŕčajú nad ostatnými a aktívne evanjelizujú a snažia sa zachrániť ľudí zo sveta aby sa nesmažili v pekle. Sú to Svedkovia Jehovovi, Adventisti siedmeho dna a Apoštolská cirkev - charizmatici. Ostatné to takto nerobia a keď áno tak v malom meradle

Veľmi zaujímavé je všetky tri cirkvi vznikli koncom 19 storočia v USA. Tomuto fenoménu protestantizmu v USA venuje Matějka celú kapitolu.

Apoštolská cirkev má letnično charizmatický smer. Vo svete a aj na slovensku sa postupne štiepila a vznikli ďalšie napr. Slovo života, Milosť atď. Hlavným znakom tohto smeru je niekedy až telesný prístup k duchovným veciam. Hovoria si že sú kresťania ktorý prežili osobné obrátenie k bohu, inak povedané oni sú znovuzrodený. Ich hlavný prejav je radosť z Ježiša, stále ho chvália, spievajú hosana, keď ich stretnete nezabudnú Vám požehnať. Za hlavnú cnosť považujú krst duchom svätým kedy začnete hovoriť v jazyku boha, vyháňate démonov a liečite ľudí prikladaním rúk, Ich spôsob evanjelizácie je spontánny, s gitarou a piesňou. Pochopiteľne že oni sú na tej správnej ceste a ostatný idú do zatratenia.

Ďalšia cirkev sú Adventisti siedmeho dňa CASD. Ich hlavným znakom je dodržiavanie zákonov a príkazov tak ako sú napísané v starej zmluve. Tj. Pamätaj na deň sobotný aby si ho svätil. A tak nesvätia žiadne iné sviatky ako veľká noc a vianoce, lebo keby to chcel boh aby to človek robil tak by to napísal do biblie. Zdravo sa stravujú, delia mäso podla biblie na čisté a nečisté, nepijú kávu a alkohol. Majú svojho proroka Ellen Whiteovú ktorá mala videnia a podla toho Adventisti vedia čo je dobré a bez ktorej by neboli tým čím sú. Najhlavnejším rysom je že majú v Biblii všetko vysvetlené, vyhodnotené a zdôvodnené. A ak patríš k inej cirkvi slúžiš satanovi a budeš a smažiť v pekle.

Cirkvou Svedkov Jehovových sa autor zaoberá iba na dvoch stranách. Jedinou spojnicou jehovistov a adventistov je že veria v letopočet tak ako je biblii čiže od stvorenia sveta je cca 6000 rokov a stvorenie prebiehalo tak ako je napísané deň po dni.

Tieto tri cirkvi sú veľmi sebestredné a majú duchovnú pýchu. Na druhej strane aktívne evanjelizujú, majú jasno v otázke života a smrti, odpustenia, viera im dáva zmysel života a bytia na tejto zemi. Ich členovia vystupujú v živote suverénne lebo sa stali niekým… ich Boh im pomáha na každom kroku.

V poslednej kapitole na prekvapenie čitateľa sa Karel Matějka zamýšľa prečo ľudia konajú tak ako konajú. Alebo inak povedané prečo je niekto kresťan iný moslim iný budhista iný žid iný mormón, a iný scientológ. Prečo si niekto vyberá kakaovú a nie jahodovú zmrzlinu, prečo sa stal inžinier a nie pedagóg. Do podrobností rozoberá tému príčin a následkov. Čitateľovi sa zdá ako keby začal čítať inú knihu. Sme vedomou príčinou našich myšlienok a našeho konania? Alebo je celý svet založený iba na príčinách a následkoch. Prečo máme ilúziu slobodnej voľby? Nikto si nevyberá svojich rodičov ani spločnosť v ktorej sa narodili si nikto nevyberá, ani školu ani spolužiakov ktorý ťa ovplyvňujú. Našu nervovú sústavu formovali životné skúsenosti, gény, výchova, priatelia….. Nie ste o nič viac zodpovedný za mikroštruktúru svojho mozgu ako za svoju výšku alebo vieru. Nikto neni za nič zodpovedný. To že ste moslim, milujúci otec 9 detí, s troma manželkami a perfektnou prácou, ani za to nie ste zodpovedný. To že ste sa narodil, drogujúcim partnerom, vychovávali vás v ústave, nikto sa o vás v mladosti nezaujímal, a do 15 rokov ste vykradol 14 obchodov a pri poslednej lúpeži ste zabil dvoch strážnikov tak ani za to vlastne nemôžete. Všetko je len príčina, následok, príčina, následok.

Kniha končí návštevou starého psychológa a profesora dejín ktorá zavŕši 50 ročné pátranie Karla po Bohu. Rozhovor bol kratší než by sa patrilo. Na záver rozhovoru pustí starý pán video ktoré si nechal sám zhotoviť ako učebnú pomôcku do školy. Video začína pohľadom na vesmír, zem kde je detailne vidieť kontinenty. Postupne vychádzajú z jednotlivých miest na zemi komixové bubliny a v nich sa premietajú rôzne príbehy ľudí. India, Španielsko Mozambik Rusko Izrael, Grécko Irak Ekvádor Nemecko, Japonsko. Ľudí šťastných a nešťastných, chudobných a bohatých, zdravých a chorých, strieda sa vojna a šťastná rodina na terase domu. Umierajúce dieťa a usmiaty starec, šťastný chlapec vo svojom novom aute a žobrajúci černoch na rohu zaprášenej cesty. Šťastie a nešťastie, šťastie a nešťastie stále dookola.
Posledná veta knihy je : Boh takého akého sme si vysnívali a popísali taký Boh naozaj je.

Asi takto Guy. Za najzákladnejší základ Ježišovho učenia, za to najdôležitejšie, za to najpodstatnejšie, považujem totiž tieto dve Ježišove vety, či vlastne pokyny pre Ježišových nasledovníkov:

1. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! (Mat. 22,37; Mar. 12,30)
2. Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba! (Mat. 22,39; Mar. 12,31)

Ježiš ich jednoznačne vyzdvihol nad ostatné svoje pokyny a označil ich za prikázania nad ktoré niet!!!

Tú prvú vetu pokonštantínovskí kresťania, po spriahnutí sa cirkvi so štátnou mocou, nejak v tichosti vypustili a pokúsili sa ju nahradiť, zo začiatku rôznymi výraznými ľuďmi, ktorých nazývali svätými a stavali im dokonca i chrámy. Niekedy si vystačili i s obyčajnými soškami či relikviami. Po cca tisíc rokoch určitú časť kresťanov omrzelo uctievanie sošiek či svätých a začali hľadať nejakú inováciu. No a objavili, že hlavne čo potrebujú, je úžasná viera, avšak bez lásky - viz. Luther. Niektorým sa toto nejak až-tak nepáčilo a rozhodli sa, že najsprávnejšie bude, keď budú uctievať sobotu. Iným sa ani toto nepáčilo a tak dospeli k záveru, že najdôležitejší je krst, a to ponorením celého človeka a hlavne dospelého do vody. Niektorým sa ani toto nepozdávalo a tak dospeli k záveru, že najpodstatnejšie je pri zhromaždení kresťanov hovoriť jazykmi, ktorým stejne nik nerozumie. ... No a niektorí zase považovali za to najdôležitejšie to, akým menom majú vlastne oslovovať Boha.

U tej druhej vety si zase kresťania zobrali príklad z duchovných vodcov izraelského národa z Ježišovej doby. Tí síce pritakali Ježišovi, že je najdôležitejšie milovať blížneho svojho ako samého seba, no následne im nerobilo najmenší problém urobiť si u Ježiša výnimku a poslali ho na krutú smrť. No a tak si i pokonštantínovskí kresťania narobili kopu rôznych výnimiek v tejto druhej Ježišovej vete nad ktorú niet.

No a zmysel toho môjho hľadania? Zmyslom je pokus o nájdenie nejakých rezíduí toho kresťanstva, ktoré tu bolo cca prvých 300 rokov. Snažím sa nájsť tých duchovných vodcov, tých kresťanov, ktorí sa i dnes snažia naplňovať tieto dve Ježišove vety nad ktoré niet tak, ako sú vyššie napísané. Bez všelijakých zmien, náhrad, doplnkov či výnimiek. Nebazírujem na rôznych detailoch kresťanskej dokonalosti. Snažím sa však nájsť aspoň nejaký zbor (ak neexistuje cirkev) s nejakým duchovným vodcom, ktorý sa verejne dištancuje iba od tých najväčších ohavností, ktoré rozkvitli práve v pokonštantínovskej verzii kresťanstva (a ktoré majú nejak na svedomí minimálne desiatky miliónov násilne usmrtených ľudí - len v minulom storočí to možno bolo i cez sto miliónov a ktoré najviac odradzujú neveriacich od prijatia Krista), teda válčenia kresťanov a chorého vzťahu k majetku.

Guy píšeš: "Zabloudil jsi úmyslně nebo náhodou na stránky fóra adventistů, což je církev, která, na rozdíl jiných, nevyžadovala nikdy, aby se daňoví poplatníci(kdekoliv na světě) skládali na její činnost. Stačí si najít, kolik stát dává jednotlivým církvím a udělat si objektivní obrázek."

Ale áno, samozrejme som si pozrel koľko českí - prevažne neveriaci daňoví poplatníci (k cirkvám sa totiž hlási ani nie 15% obyvateľov) musia povinne svojimi daňami prispievať na činnosť cirkví. Napríklad za rok 2016 to máš uvedené na stránkach ministerstva kultúry v štátnom záverečnom účte tu:

https://www.mkcr.cz/doc/cms_library/zav ... b-7213.pdf

No a na str. 32 sa dočítaš, že to "nič" čo adventisti dostali z povinných platieb prevažne neveriacich daňových poplatníkov činilo len v roku 2016 pouhých 29.450.000,-Kč.
Čo na to povieš Guy? Myslím, že je to celkom slušný výsledok práce manažérov cirkvi, ktorej počet členov nie je ani 8000?!

No a Tvoja otázka: "Otázku zda bojovat či nebojovat řešila církev už ve starověku a středověku. Máš na ni odpověď dnes?"

Možno sa budeš diviť, ale mám! Čo keby sa cirkvi chovali tak, ako to bolo bežné u kresťanov cca prvých 300 rokov?! Vyjadril to jasne i napr. Hippolyt Rímsky (žil cca roky 170-235), ktorý v súvislosti s uverivšími vojakmi v Ježiša, riekol v diele Apoštolská tradice toto:

"Voják, který je podřízený, nezabije člověka. Dostaneli k tomu rozkaz, nevykoná ho. Nebude skládat přísahu. Když však nechce, bude odmítnut."

Však ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia žila v Nemecku drvivá väčšina kresťanov, teda v dobe keď si za svojho národného vodcu zvolili dobrovoľne - demokraticky práve Hitlera. Keby sa boli títo kresťania zachovali tak, ako to bolo bežné u kresťanov cca prvých 300 rokov, kto by bol vlastne za toho Hitlera bojoval, keby to kresťania odmietli?! Kto by povraždil ty milióny Židov, Slovanov, ... keby tie vraždenia kresťania odmietli?!

Prečo sa odvolávam na život kresťanov prvých cca 300 rokov? Nevidím v nich nijaký ideál, stačí si prečítať iba listy apoštolov - samé napomínania. Zásadný rozdiel voči súčasným cirkvám však vidím v tom, že sa aspoň snažili napĺňať tie dve vety nad ktoré niet (a obzvlášť tú druhú) tak, ako sú napísané. Nikde som sa nedočítal, že by na ich rukách zostávala krv ich blížnych. To sa mnohokrát radšej nechali zabiť od svojich panovníkov, ako by mali ísť válčiť do armády a spolupodieľať sa tak na krviprelievaní svojich blížnych. Nepožadovali od nikoho povinné desiatky, nedožadovali sa žiadnych reštitúcií od rímskeho impéria a ani nepotrebovali aby sa na platy ich duchovných vodcov povinne skladali pohanskí daňoví poplatníci rímskeho impéria. I keď mali mizerné podmienky k životu, dokázali vyžiť iba z peňazí, ktoré si dobrovoľne vyzbierali sami medzi sebou. Pritom dokázali rozšíriť evanjelium za cca 300 rokov po celom Stredomorí.

Hledání křesťanské církve, která by dnes odpovídala církvi prvokřesťanské, apoštolské, je nesnadný úkol. Nelze vymazat dva tisíce let historie a vstoupit do světa Římské říše na přelomu věků s nadějí, že prožijeme totožnou zkušenost, jako učedníci u „nohou Mistra“, nebo po „vylití Ducha“. Ale lze se zamýšlet nad principy Božího království v našich sborech a zejména v našich životech, ba co víc, není to zdaleka jen o přemýšlení...Přeji hodně zdaru!
Diskuze se ovšem stočila "k majetku a násilí". Jen telegraficky. Mám za to, že by se adventisté dokázali působit i v situaci, kdy by nedošlo k tzv. církevním restitucím. Ve skutečnosti jde o zmírnění některých majetkových křivd, které vznikly po „vítězství pracujícího lidu v únoru 1948“.
Bylo správné, aby občané Západního Německa platili ze svých daní válečné reparace a náhrady za křivdy spáchané během II. Světové války ještě v době, kdy plátci nebyli účastníky, ale v době válečné vřavy byli ještě dětmi? Bylo správné, aby je platili solidárně, ať patřili mezi viníky, nebo oběti? Lze smrt blízkých, zničení majetku, totální nasazení, věznění…vyjádřit v penězích a jimi nahradit ztracené milované, roky života, utrpení? Lze bez vypořádání křivd, nejen omluvou, ale i materiálním činem provést „pokání“, vypořádat se s minulostí tak, aby bylo možné jít dál, a nevláčet s sebou břemeno nepřiznané viny?
K CASD: Podmínkou náhrady za majetkové křivdy bylo, aby příjemci byli v době přijetí zákona státem uznanou církví a přijímali peníze, k jejichž vyplácení stát přistoupil poté, co církvím zabavil většinu majetku (U CASD, podobně jako u církevních řádů a dalších, veškerý majetek v padesátých letech). Proto se vedení CASD rozhodlo přistoupit k tomuto mechanizmu, začalo přijímat peníze na provoz a platy duchovních a posléze podepsalo dohodu se státem. Jen mimochodem, pomineme-li perzekuce…a budeme-li si počínat jako „účetní“, hodnota zabaveného majetku, pokud bychom vzali v úvahu inflaci a výnosy, přesahuje v případě adventistů hodnotu náhrady. Mám za to, že většina členů by dokázala žít i s tím, že „Pán Bůh vzal“, a přesto nás neopustil- ať je Jeho jméno požehnáno.
K násilí: Pán Ježíš nám dal příklad oběti sama sebe, oběti za nás. Vymizelá církevní společenství v severní Africe, na Blízkém a Středním východu, nebo nejnověji rapidní úbytek křesťanů v Sýrii, Iráku, Libanonu, Íránu…podávají svědectví o tom, že ne vždy je cesta oběti cestou šíření křesťanství. Nechci zabřednout do sporů ohledně náboženských válek (kdy pravověrní křesťané vraždili jiné pravověrné křesťany). Ani argumentovat příkladem Jednoty bratrské, která ve svých zakladatelích přijala zásadu nenásilí, aby ji tváří v tvář turecké expanzi přehodnotila. Ani osud mennonitů v Rusku během občanské války, kdy ti, co se bránili, dopadli stejně, jako ti co nebojovali. Příkladů by bylo nespočet. Buďme vděční za příklad těch, kteří nám ukazují cestu oddané služby, i v okamžiku smrti. Inspirují nás lidé jako Jan Hus, Desmond Doss, nebo máme pochopení a úctu i pro padlé vojáky Sovětské a Americké armády za II. Světové války? Příkladů, i z jiné doby a jiných situací, by bylo nepočítaně. Mohou být pro nás ti i oni vzorem?
Pán Bůh nás postavil do jiné doby, do jiné společnosti, než naše duchovní sourozence nebo naše předky. Hledejme jeho cestu ve svém životě dnes, s pohledem upřeným na Krista. Lze jej zahlédnou, jako odles, i ve tváři našich současníků. Mám za to, že při pohledu na "církve", budeme-li sledovat pouze učení, nebo chyby a rozpory) daleko nedojdeme. Ale přesto právě tam, ve společenství věřících, se projevuje žité křesťanství. Nedokonalé, klesající, s břemenem minulosti…Alternativou je zbožné poustevnictví (nemluvíme a jiných duchovních cestách, ani o agnosticismu, nebo ateismu). Při pohledu nazpět se však po letech může stát, že se cesta individuálního a odloučeného křesťanství ukáže jako hledáním „Utopie“.

Při pohledu nazpět se však po letech může stát, že se cesta individuálního a odloučeného křesťanství ukáže jako hledáním „Utopie“.

Prosím mohl bys zkusit zhodnotit stejně férově i to co se může při pohledu zpět po letech stát, když se podíváme na cestu kolektivního organizovaného křesťanství v ČR?

Děkuji

Milan_R..

No a zmysel toho môjho hľadania? Zmyslom je pokus o nájdenie nejakých rezíduí toho kresťanstva, ktoré tu bolo cca prvých 300 rokov. Snažím sa nájsť tých duchovných vodcov, tých kresťanov, ktorí sa i dnes snažia naplňovať tieto dve Ježišove vety nad ktoré niet tak, ako sú vyššie napísané. Bez všelijakých zmien, náhrad, doplnkov či výnimiek. Nebazírujem na rôznych detailoch kresťanskej dokonalosti. Snažím sa však nájsť aspoň nejaký zbor (ak neexistuje cirkev) s nejakým duchovným vodcom, ktorý sa verejne dištancuje iba od tých najväčších ohavností, ktoré rozkvitli práve v pokonštantínovskej verzii kresťanstva (a ktoré majú nejak na svedomí minimálne desiatky miliónov násilne usmrtených ľudí - len v minulom storočí to možno bolo i cez sto miliónov a ktoré najviac odradzujú neveriacich od prijatia Krista), teda válčenia kresťanov a chorého vzťahu k majetku.

Jestli tomu dobře rozumím, hledáš společenství křesťanů, které by se blížilo křesťanství prvních 300 let. Měla bych pro Tebe tipy ze dvou míst Slovenska. Nevím ale, jak se vůdcové stavějí k vojnám, to jsem nezkoumala, proto by sis s nimi mohl nejprve psát, abys zjistil, nakolik ta společenství budou pro Tebe zajímavá a zda je to ono, co hledáš. Z těch společenství znám některé lidi osobně, a mohla bych Ti i zjistit případné jejich další reference na jiná společenství. Ale předem upozorňuji, že jelikož se jedná o křesťanství prvních 300 let, nebo minimálně se to tomu hodně blíží, setkáš se tam i s darem jazyků (které zmiňuješ), i s praktickými zkušenosti s vyháněním démonů. Prorokování Tě také nejspíš nemine. Pokud máš o tipy stále zájem, napiš mi do soukromé pošty.

"Největší přikázání" se dají jinak ale praktikovat v jakékoli církvi. Tato "přikázání" se dají praktikovat i mimo církev, kdekoli je aspoň jeden člověk, na kterém se to dá "praktikovat"

No a na str. 32 sa dočítaš, že to "nič" čo adventisti dostali z povinných platieb prevažne neveriacich daňových poplatníkov činilo len v roku 2016 pouhých 29.450.000,-Kč.
Čo na to povieš Guy? Myslím, že je to celkom slušný výsledok práce manažérov cirkvi, ktorej počet členov nie je ani 8000?!

Odpověď je celkem jednoduchá. Adventisté dlouho váhali, zda se k restitucím připojit. Šlo o náhradu zabraných věcí komunistickým režimem-modlitebny, nějaké budovy, hotovost. Jenže tady byl háček-náhradu chtěl stát řešit pouze v rámci "ekumeny" a navíc jednotnou formou vyplácení příspěvku na provoz církví. Chtě nechtě, pokud chtěli adventisté alespoň něco získat zpět, museli na to kývnout. Ve výsledku je to jedno, jestli ta náhrada měla být pro CASD najednou nebo postupně, protože adventisté na provoz církve do té doby příspěvky nepřijímali. Situace neznalí lidé na to někdy poukazují, že i "adventisté už berou", ale je to takové východisko z nouze či kompromis.
Navíc je třeba připsat ke cti ŘKC, že se vzdala části "svého" nároku právě pro adventisty, kteří se do dělení koláče přihlásili pozdě, když zjistili, že by nemuseli dostat vůbec nic..
Poukázal jsem na dvě církve, které s klidným svědomím berou, jedna z nich na peníze nárok neměla a druhá se zdá vychytralá. Známý je boj o posty u husitů, přece jen stále dostává tato umírající církev slušný balík peněz.

Prečo sa odvolávam na život kresťanov prvých cca 300 rokov? Nevidím v nich nijaký ideál, stačí si prečítať iba listy apoštolov - samé napomínania. Zásadný rozdiel voči súčasným cirkvám však vidím v tom, že sa aspoň snažili napĺňať tie dve vety nad ktoré niet (a obzvlášť tú druhú) tak, ako sú napísané. Nikde som sa nedočítal, že by na ich rukách zostávala krv ich blížnych. To sa mnohokrát radšej nechali zabiť od svojich panovníkov, ako by mali ísť válčiť do armády a spolupodieľať sa tak na krviprelievaní svojich blížnych. Nepožadovali od nikoho povinné desiatky, nedožadovali sa žiadnych reštitúcií od rímskeho impéria a ani nepotrebovali aby sa na platy ich duchovných vodcov povinne skladali pohanskí daňoví poplatníci rímskeho impéria. I keď mali mizerné podmienky k životu, dokázali vyžiť iba z peňazí, ktoré si dobrovoľne vyzbierali sami medzi sebou. Pritom dokázali rozšíriť evanjelium za cca 300 rokov po celom Stredomorí.

Co jsi napsal se mi líbí, myslím, že církve obecně mají záporný vztah k válce, ale stejně záleží na jednotlicích v církvích.V armádách Německa bojovali katolíci, lutheráni a nevím, kdo ještě proti těm samým vyznáním v nepřítelské armádě. Na obou stranách byli lidé, křesťané, kteří účast ve válce odmítli nebo se jí zúčastnili pouze jako záchranáři a zdravotníci.Zajímalo by mne, co by jsi volil, kdyby jsi musel či mohl narukovat do války a měl jsi možnost sloužit jako lékař a beze zbraně.

Snažím sa nájsť tých duchovných vodcov, tých kresťanov, ktorí sa i dnes snažia naplňovať tieto dve Ježišove vety nad ktoré niet tak, ako sú vyššie napísané. Bez všelijakých zmien, náhrad, doplnkov či výnimiek.

Stará Jednota vyslala kdysi v 16.století misionáře, aby tu "čistou" církev našli-šli na Přední Východ, do Byzance, Ruska, myslím, že i do Afriky. Po letech se vrátili se zprávou, že jí nenalezli, všude byla porušenost.
Domnívám se, že odpověď je spíše nalézt jednotlivce, kteří tak žijí, ale nalézt takovou celou církev, nevím, nevím.Mezi velkými tradičními církvemi ji určitě nenajdeš.
Záleží taky na pohnutkách k takovému životu, ne všechny mohou být dobré.

Guy napsal:

Ve výsledku je to jedno, jestli ta náhrada měla být pro CASD najednou nebo postupně, protože adventisté na provoz církve do té doby příspěvky nepřijímali.

Milý Guy to, co píšeš, jsem si kdysi stejně jako ty myslel i já, protože mi to tak v církvi říkali i před křtem kazatel takto vyučoval.
Žel musím ti napsat, že jsem zjistil, že to není pravda. Na internetu lze dohledat příspěvky od ministerstva kultury pro CASD už za rok 2007 nebo 2006 (restituce vešly v platnost až roku 2008).

Ještě jako člen sboru jsem se na to ptal svého kazatele tehdy a ten mi rozhořčeně odpověděl ať po tom jdu (ať pátrám) že i on to ví čerstvě a že mu to do té doby neřekli.

Jako student teologického semináře připravující se na kazatele jsem se na začátku 2. ročníku v roce 2012 při setkání se zástupci českého sdružení církve na to ptal přímo pokladníka tehdy bratra Zdeňka Martáska a to před ostatními studenty i členy sdružení. Odpověděl mi, že to je pravda, ale že to prý je tak malá částka (kolem tuším 400 000 ročně), že si s tím nemusím dělat hlavu.

Dále se můžeš dočíst z práce / knihy
Dějiny Adventistů sedmého dne v čechách na moravě a ve slezku (autor je členem CASD)
od historiky Jiřího Piškuly
odkaz:
http://www.advent-orion.cz/knihy/dejiny ... ve-slezsku

Že církev pobírala peníze od státu i v době totality a někteří její představitelé byli na výplatních páskách komunistického režimu.


Takže to vyprávění o nezávislosti adventistů na státu je jen zbožná pohádka, nebylo to tak. I mě je to líto, protože jsem tomu také věřil a chtěl doufat, že v tomhle ohledu mohu být na chování tehdy své církve hrdý.

Není to tak.
Církev dělá dobré věci přes ADRU Pathfinder zdravotní pobyty a ve světě i díky tomu že vede školy a sanatoria, ale
žel se s ní veze i spoustu lidsky nedobrého a zůstává to zakryté, navíc si předpoklady k nesprávnému chování jedinců nese ve své DNA neboli ve věrouce. Předně neochotou přiznat svou chybu a činit z ní pokání, nápravu a veřejně se od ní distancovat.

(To už od doby, kdy Ježíš nepřišel ani v roce 1843, ani v na jaře 1844 ani na podzim 1844, vlastně ani pár měsíců po 1850, ale přesto všechno hlásání a motivace k těmto datům jsou dodnes brány za správné a inspirované.)

Těžko potom chtít od členů vedení církve, nebo i od řadových členů, aby se vyznali ze svých minulých hříchů, nebo špatných organizačních rozhodnutí a činili z nich pokání.

Jeden môj známi velmi túžil žiť ako kedysi naši predkovia pred 200 rokmi, že aj dom si taký postaví ako mali oni. Išiel do lesa s motorovou pílov aby zoťal stromy a začal stavať. Začali sme sa mu smiať, lebo keď chceš žiť ako oni zober si sekeru. Dom si nakoniec postavil, aj slamennú strechu si tam dal, no ale používal cirkulár, vrtačku a plán sa nakreslil v sketchape. Bol som u neho na navšteve, aj elektriku mal aj internet aj vodovod vraj čo keby studňa vyschla.

Ked niekto v roku 2018 hladá cirkev 1.0 tak vlastne nevie čo hladá. A ponuku ktorú si dostal na charizmatickú cirkev tak poviem že bol som prítomný ich bohoslužbe, najprv nezrozumitelne blabotali, potom kričali, a ked prvých troch začalo hádzať o pódium utiekli sme rýchlo celá rodina preč.
A pozor na uzdravovanie a vyhánanie démonov, nenechaj na seba šahať. Budeš zdravý len do prvej lekárskej kontroly.