Kniha

[Rastislav]

to nejzajímavější je, že začíná se svou teorií až po osudové nehodě : https://en.wikipedia.org/wiki/Don_Miguel_Ruiz

Tiež mi to padlo do oka. Keď zaješ nejakú traumu fyzickú alebo duševnú vždy ta to nejako poznačí. Úmrtie blízkeho človeka, autohavária, vie s psychikou poriadne zamávať. Alebo stačí ked dostaneš kameňom do hlavy ako sestra Elen White.

[Jaro]

NA CELOM SVETE BOJUJÚ ZA slobodu rôzni ľudia, rôzne rasy, rôzne krajiny. Ale čo je to sloboda? V Amerike hovoríme, že žijeme v slobodnej krajine. Ale sme skutočne slobodní? Sme tak slobodní, že môžeme byť tým, kým skutočne sme? Odpoveď znie nie, nie sme slobodní. Skutočná sloboda sa týka ľudského ducha - je to sloboda byť tým, kým skutočne sme. Ale kto nám bráni byť slobodní? Viníme za to vládu, počasie, viníme rodičov, náboženstvo, viníme Boha. Ale kto nám skutočne bráni byť slobodní? Niekedy keď sa oženíme, hovoríme, že sme stratili svoju slobodu, potom sa rozvedieme, ale aj tak stále nie sme slobodní. Čo nám bráni? Prečo nedokážeme byť sami sebou? Spomíname si na zašlé časy, keď sme bývali slobodní a milovali sme slobodu, ale zabudli sme, čo sloboda v skutočnosti znamená. Pozrime sa na dvoj, trojročné, možno štvorročné dieťa a vidíme slobodného človeka. Prečo je tento človek slobodný? Pretože robí čokoľvek sa mu zachce.Je to divoký človek. Je ako kvet, ako strom, alebo ako zviera, ktoré nebolo zdomácnené - je divoký. A keď pozorujeme ľudí, ktorí majú dva roky, zisťujeme, že sa väčšinou smejú so širokým úsmevom na tvári a je im veselo. Skúmajú svet. Neboja sa hrať. Majú strach, keď sa porania, keď majú hlad, keď sa cítia inak nespokojní, ale nemyslia na minulosť, nestarajú sa o budúcnosť,žijú len v tomto okamihu prítomnosti. Veľmi malé deti sa neboja ukázať, čo cítia. Sú takými miláčikmi, že ak cítia lásku, kúpu sa v nej. Vôbec sa neboja milovať. Toto je popis normálneho ľudského stvorenia. Ako deti sa nebojíme budúcnosti, ani sa nehanbíme za minulosť. Naším normálnym ľudským sklonom je tešiť sa zo života, hrať sa. Skúmať, byť šťastní a milovať. Ale čo sa stalo s dospelými? Prečo sme tak odlišní? Prečo nie sme divokí? Z pohľadu Obeti môžeme povedať, že sa nám stalo niečo smutné, z hľadiska bojovníka môžeme povedať, že to, čo sa nám stalo, je normálne. Stalo sa len to, že máme Knihu zákona, veľkého Sudcu a Obeť, ktorí vládnu naším životom. Už nie sme slobodní, lebo nám Sudca, Obeť a systém viery nedovolia byť tými, kým v skutočnosti sme. Akonáhle bola naša myseľ so všetkým tým balastom naprogramovaná, nemôžeme byť už naďalej šťastní. Táto reťaz výcviku človeka človekom, prenos z generácie na generáciu, je v ľudskej spoločnosti považovaná za úplne normálnu. Nemusíte obviňovať svojich rodičov za to, že vás učili, aby ste sa stali takými, ako oni. Čo iné vás mali naučiť než to, čo vedeli? Robili to najlepšie, čo mohli, a ak nám ubližovali, bolo to len kvôli ich vlastnému podrobeniu sa, ich vlastnému strachu a ich vlastnej viere. Pretože nemali žiadnu kontrolu nad naprogramovaním, ktoré prijali, nemohli sa správať inak. Nie je treba obviňovať rodičov, alebo kohokoľvek iného, okrem seba. Ale je čas ukončiť obviňovanie. Je čas oslobodiť samého seba z tyranie Sudcu tým, že zmeníme naše dohody. Je čas oslobodiť sa od role Obeti.