Kniha

[Jaro]

Ľudia snívajú neustále. Prv ako sme sa narodili, tí,
čo žili pred nami, vytvorili veľký vonkajší sen, ktorý
budeme nazývať snom spoločnosti alebo snom p l a n é -
ty. Sen planéty je kolektívnym snom miliárd menších
snov, osobných snov, ktoré spolu vytvárajú sen o rodine,
sen o spoločenstve, o meste, zemi a napokon sen
o celom ľudstve. Sen planéty zahŕňa všetky pravidlá
spoločnosti, jej názory, zákony, náboženstvá, rôzne
kultúry a spôsoby prejavu, jej vlády, školy, spoločenské
udalosti i sviatky.
Rodíme sa so schopnosťou učiť sa snívať a predkovia
nás učia snívať rovnako, ako sníva spoločnosť.
Vonkajší sen má veľa pravidiel, takže keď sa narodí
nový človek, upútame detskú pozornosť a vložíme
tieto pravidlá do jeho mysle. Vonkajší sen používa
mamy a otcov, školy a náboženstvo, aby nás naučili,
ako snívať.
Pozornosť je schopnosť potlačovať niektoré vnemy
a zamerať sa len na to, čo chceme vnímať. Máme schopnosť
vnímať milióny vecí súčasne, ale s pomocou po-
zornosti môžeme to, čo chceme vnímať, udržať v popredí
našej mysli. Dospelí okolo nás upútavajú našu
pozornosť a vkladajú informácie do našej mysle pomocou
opakovania.
Prostredníctvom pozornosti sme sa naučili, čo je
celá realita, celý sen. Naučili sme sa správaniu v spoločnosti:
čomu veriť a čomu nie, čo je vhodné a čo nie
je, čo je dobré a čo je zlé, čo je pekné a čo škaredé, čo
je správne a čo nie je. Celé toto poznanie, toto všetko
tu bolo už pred nami, všetky pravidlá a predpisy ako sa
správať vo svete.
Keď ste chodili do školy, sadli ste si do lavice
a sústredili ste sa na to, čo vás učili. Keď ste šli do kostola,
sústredili ste svoju pozornosť na slová kňaza. A bolo
to rovnako s mamou, otcom, bratmi i sestrami: všetci
sa pokúšali upútať vašu pozornosť. Takisto sa učíme
upútať pozornosť ostatných ľudí a rozvíjame potrebu
pozornosti, kvôli ktorej sa môžeme stať ctižiadostivými
Deti sa predbiehajú v upútaní pozornosti svojich
rodičov, učiteľov a priateľov. „Pozeraj na mňa, pozri sa,
čo robím, haló, tu som." Potreba upútať pozornosť sa
stáva veľmi silnou a pokračuje v dospelosti.
Vonkajší sen upútava našu pozornosť a učí nás,
čomu veriť už pomocou reči, ktorou hovoríme. Reč je
šifrou k porozumeniu a komunikácii medzi ľuďmi.
Každé písmeno či slovo v každom jazyku je dohoda.
Keď toto nazvem stránkou knihy, slovo stránka je dohodou,
ktorej rozumieme. Ak raz rozumieme kódu,
naša pozornosť je upútaná a energia sa prenesie z jednej
osoby na druhú.
To, aká je vaša rodná reč, si nevyberáte. Takisto ste
si nevybrali ani náboženstvo či morálne hodnoty - to
všetko tu bolo už predtým, než ste sa narodili. Nikdy
sme nedostali možnosť vybrať si čomu veriť alebo neveriť.
Nikdy sme si nevyberali ani tú najmenšiu z dohôd.
Dokonca sme si nevybrali ani vlastné meno.
Ako deti sme nemali možnosť si vybrať, v čo veríme,
ale súhlasili sme s informáciami, ktoré nám zo
sna planéty predávali iní ľudia. Jediný spôsob uchovávania
informácií je prostredníctvom dohody. Vonkajší
sen môže upútať našu pozornosť, ale ak informácie
neschválime, tak sa neuchovávajú. Akonáhle niečo
schválime, uveríme tomu. Toto sa nazýva viera. A mať
vieru znamená bezpodmienečne veriť.
Takto sa ako deti učíme. Deti veria všetkému, čo im
dospelí povedia. Súhlasíme s dospelými a naša viera je
lak silná, že jej systém kontroluje celý náš sen o živote.
To, v čo veríme, sme si nevybrali, a možno sme sa mali
vzbúriť a odporovať, ale neboli sme dostatočne silní,
aby sme mohli vyhrať. Výsledkom je, že sa podrobujeme
so súhlasom.
Tento proces nazývam podrobovaním ľudí. A prostredníctvom
tohto podrobovania sa učíme ako žiť a ako
snívať. Pri podrobovaní človeka sa informácie prenášajú
z vonkajšieho sna do vnútorného sna a tým sa vytvára
celý náš nový systém viery. Spočiatku sa dieťa učí
názvy vecí: mama, ocko, mlieko, fľaštička. Deň za dňom,
doma, v škole, v kostole a v televízii nám hovoria ako
žiť a aké chovanie je prijateľné. Vonkajší sen nás učí,
ako máme byť človekom. Prevezmeme hotové predstavy
o tom, čo je „žena" a čo je „muž". A taktiež sa
naučíme súdiť: hodnotíme a súdime seba, susedov,
druhých ľudí.
Deti sú podrobované tým istým spôsobom, ako sa
zdomácňujú psy a mačky, či iné zvieratá. Aby sme psa
vychovali, tak ho trestáme alebo odmeňujeme. Svoje
deti, ktoré tak milujeme, cvičíme rovnakým spôsobom
ako ktorékoľvek domáce zvieratko: systémom odmien
a trestov. Ak poslúchame, hovoria nám: „Si dobrý
chlapec," alebo „Si dobré dievča." Keď neposlúchneme
sme „zlým dievčaťom" či „zlým chlapcom".
Keď sme sa vzopreli pravidlám, boli sme trestaní,
ak sme sa pravidlami riadili, tak nás odmeňovali.
Trestali a odmeňovali nás mnohokrát denne. Zanedlho
sme sa začali báť trestov a báť sa, že nás nebudú
odmeňovať. Odmena je totiž pozornosť, ktorú dostávame
od rodičov a iných ľudí, od súrodencov, učiteľov
a priateľov. Tak sa u nás rýchle rozvinie potreba upútavať
pozornosť iných ľudí, aby nás odmeňovali.
Odmena je príjemná, a preto sa snažíme robiť to,
za čo nás druhí odmieňajú. Strach z trestu a z toho, že
zostaneme bez odmeny vedie k tomu, že začneme
predstierať niečo, čím nie sme, len aby sme boli dosť
dobrí pre niekoho iného. Snažíme sa potešiť mamu
a otca, učiteľov v škole a kňaza v kostole, a tak sa stávame
hercami. Predstierame niečo, čím nie sme, lebo
sa bojíme zavrhnutia. Strach zo zavrhnutia prerastá do
strachu z toho, že nie sme dosť dobrí. Nakoniec sa
staneme niekým, kým nie sme. Stávame sa kópiou názorov
svojej matky, otca, spoločnosti a náboženstva.
V priebehu podrobenia sa strácame všetky svoje
normálne sklony. Keď sme dostatočne vyspelí vzhľadom
na naše chápanie, naučíme sa slovo nie. Dospelí hovoria:
„Nerob toto!" či „Nerob tamto!". A my sa vzbúrime a hovoríme:
..Nie!" Vzoprieme sa, lebo chránime svoju slobodu.
Chceme byť sami sebou, ale sme veľmi malí a dospelí
sú tak veľkí a silní. Onedlho sa začneme báť, pretože
vždy, keď urobíme niečo zlé, trestajú nás.
Podrobenie sa začína byť až tak silné, že v určitom
okamihu života už prestaneme kohokoľvek potrebovať
k tomu, aby nás zdomácňoval. Už nepotrebujeme
napomenutia od matky, otca, školy, či kňaza. Sme tak
dobre vycvičení, že sa stávame svojím vlastným
krotiteľom. Stávame sa zvieratami, ktoré podrobujú sami
seba. Sami sa potrestáme, ak sa neriadime pravidlami
prijatého systému viery, a sami sa odmeňujeme, ak
sme „dobrým chlapcom" alebo „dobrým dievčaťom".
Systém viery je ako Kniha zákona, ktorá vládne
našej mysli. Čokoľvek z tejto knihy je pre nás nepochybnou
pravdou. Všetky naše úsudky sú založené
v tejto Knihe, dokonca aj v prípade, keď odporujú našej
vlastnej prirodzenosti. V priebehu podrobovania sú
naprogramované do našej mysle dokonca aj také
morálne zákony ako Desatoro. Jedna za druhou vytvárajú
tieto dohody Knihu zákona a vládnu nášmu snu.
V našej mysli je niečo, čo súdi každého, dokonca aj
počasie, psa, mačku - všetko. Vnútorný Sudca používa
našu Knihu zákona, aby súdil všetko, čo robíme i čo nerobíme,
všetko, čo si myslíme alebo nemyslíme, a všetko,
čo cítime či necítime. Všetci žijú pod tyraniou tohto
Sudcu. Vždy, keď urobíme niečo v rozpore s Knihou
zákona, Sudca povie, že sme sa previnili, že musíme byť
potrestaní, a mali by sme sa hanbiť. Toto sa opakuje
veľakrát za deň, deň za dňom, celé roky nášho života.
Existuje ešte iná naša časť a tá prijíma tieto rozsudky
a nazýva sa Obeť. Obeť nesie obvinenie, vinu
a hanbu. Táto naša časť hovorí: „Som úbožiak, nie som
dosť dobrý, inteligentný a príťažlivý, nezaslúžim si
lásku." Veľký Sudca s tým súhlasí a hovorí: „Áno, nie si
dosť dobrý." A základom tohto všetkého je systém
viery, ktorý sme si nevybrali. Táto viera je tak silná, že
dokonca aj po rokoch, keď sme vystavení novým ná-
zorom a pokúšame sa o vlastné rozhodovanie, zisťujeme,
že naďalej riadi náš život.
Čokoľvek, čo odporuje Knihe zákona, vyvoláva
nepríjemné pocity v oblasti žalúdka, čomu sa hovorí
strach. Porušenie pravidiel Knihy zákona otvára vaše
emocionálne rany a vy odpovedáte vytváraním emocionálneho
jedu. Pretože všetko v Knihe Zákona je
nutne pravdivé, čokoľvek, čo by spochybnilo túto pravdu
vyvoláva vo vás pocit ohrozenia. Aj keby bola
Kniha zákona chybná, cítite sa s ňou bezpečne.
To je dôvod, prečo potrebujeme tak veľa odvahy
k tomu, aby sme sa postavili proti svojej vlastnej viere.
Pretože aj keď vieme, že sme si ju nevybrali, predsa
sme so všetkým súhlasili. Dohoda je tak silná, že aj keď
chápeme, že jej obsah nie je pravdivý, cítime vinu
a hanbu, keď jednáme proti jej pravidlám.
Rovnako ako vláda používa legislatívu k ovládnutiu
sna spoločnosti, práve tak náš systém viery je
Knihou zákona, ktorá ovláda náš osobný sen. V našej
mysli existujú všetky tieto zákony, veríme im, a Sudca
v nás vynáša rozsudky podľa týchto pravidiel. Obeť trpí
vinou a trestom.
Ale kto tvrdí, že je v tomto sne spravodlivosť?
Skutočná spravodlivosť je platiť za chybu len raz. Skutočná
nespravodlivosť je platiť za každú chybu viackrát.
Koľkokrát platíme za jednu chybu? Odpoveď znie
tisíckrát. Človek je jediné zviera na zemi, ktoré platí
tisíckrát za tú istú chybu. Ostatné zvieratá platia za každú
chybu, ktorú urobia, len raz. My nie. My máme silnú
pamäť. Urobíme chybu, sami sa obviníme, odsúdime
a potrestáme. Keby bola spravodlivosť, tak by to stačilo,
nie je potrebné robiť to znova. Ale my vždy, keď si na to
spomenieme, sami sa znova odsúdime, obviňujeme sa
znova a trestáme sa znova a znova. Ak máme manžela
alebo manželku, tí nám našu chybu tiež pripomenú,
takže sa odsúdime, obviňujeme a trestáme ešte raz. Je to
spravodlivé?
Koľkokrát donútime našich partnerov, deti, alebo
rodičov platiť za tú istú chybu? Vždy, keď si na ňu
spomenieme, znovu a znovu ich obviňujeme a vysielame
k nim všetok emocionálny jed, ktorý cítime za
tú nespravodlivosť, a znovu ich necháme zaplatiť za tú
istú chybu. Je toto spravodlivosť? Sudca v našej mysli
nejedná správne a to preto, že systém viery, Kniha
zákonov, je nesprávna. Celý sen je postavený na falošnom
zákone. Deväťdesiatpäť percent z toho, čomu
veríme, a čo sme uložili do svojej mysle, sú len lži a trpíne,
lebo všetkým týmto klamstvám veríme.
V sne planéty je normálne, že ľudia trpia, žijú
v strachu a vytvárajú emocionálne drámy. Vonkajší sen
nie je príjemným snom, je to sen o násilí, sen o strachu,
sen o vojnách a sen o nespravodlivosti. Aj keď sa osobné
sny jednotlivých ľudí líšia, celkovo sú to prevážne
nočné múry. Ak sa pozrieme na ľudskú spoločnosť,
uvidime miesto, na ktorom sa obtiažne žije, pretože
mu vládne strach. Po celom svete vidíme ľudské utrpenie,
hnev, pomstu, nebezpečné návyky, násilie na uliciach
a strašnú nespravodlivosť. I keď sa ich úroveň
v rôznych krajinách navzájom líši, vonkajší sen je riadený
strachom.
Ak porovnáme sen o ľudskej spoločnosti s popisom
pekla, ktorý šíria po celom svete náboženstvá, zistíme,
že sa jedná o to isté. Náboženstvo hovorí, že peklo je
miestom trestu a miestom strachu, bolesti a utrpenia,
miestom, kde vás pália v ohni. Oheň plodí emócie
pochádzajúce zo strachu. Kedykoľvek cítime hnev, žiar
livosť, závisť alebo nenávisť, cítime, ako nás spaľuje oheň.
Žijeme v sne o pekle.
Ak považujeme peklo za stav našej mysle, tak nás
peklo všade obklopuje. Ostatní nás môžu varovať, že
ak neurobíme to, čo by sme mali podľa nich urobiť,
pôjdeme do pekla. Ale čo je horšie! My už v pekle sme
a to aj s tými, čo nám to hovoria. Nikto nemôže odsúdiť
druhého do pekla, pretože už v ňom sme. Druhí nás
môžu poslať ešte do hlbšieho pekla, to je pravda, ale
len vtedy, ak im to dovolíme.
Každý človek má svoj vlastný osobný sen, a práve
tak ako sen spoločnosti, aj tento sen sa často riadi strachom.
Učili sme sa, aby sme snívali o pekle v našom živote,
v našom osobnom sne. Ten istý strach sa samozrejme
prejavuje u rôznych ľudí rôznym spôsobom, ale
všetci prežívame hnev, žiarlivosť, nenávisť, závisť a ďalšie
negatívne pocity. Náš osobný život sa môže stať
nekonečnou nočnou múrou, v ktorej trpíme a žijeme
v strachu. Avšak nie je treba, aby bol náš sen nočnou
múrou. Predsa je možné, aby sme snili príjemný sen.
Celé ľudstvo hľadá pravdu, spravodlivosť a krásu.

[log]

Tak to je tak vela myslienok, ze sa na to ani neda reagovat, vlastne som ani uz nevladal to docitat do konca. Mozno by pomohlo uviest, ci si to napisal sam, alebo niekoho citujes. Vyzera to ako preklad z cestiny . Ale - co konkretne si tymto chcel povedat v kontexte adventizmu ci krestanstva ?

[Jaro]

Don Miguel Ruiz „Štyri dohody“.

[log]

Ale - co konkretne si tymto chcel povedat v kontexte adventizmu ci krestanstva ?

[Tomáš Plechatýý]

Ale - co konkretne si tymto chcel povedat v kontexte adventizmu ci krestanstva ?

Třeba nechtěl konkrétně říci nic. Třeba jen ty potřebuješ vše mít konkrétně popsané a pod kontrolou.

[log]

Ale - co konkretne si tymto chcel povedat v kontexte adventizmu ci krestanstva ?

Třeba nechtěl konkrétně říci nic. Třeba jen ty potřebuješ vše mít konkrétně popsané a pod kontrolou.

Nemam taku potrebu. Len som neporozumel co nam chce autor prispevku v kontexte tohto fora povedat. Ty si tomu porozumel? Ak ano, ako?

[Jaro]

Večne hľadáme pravdu, lebo veríme iba klamstvám a ukladáme ich vo svojej mysli. Hľadáme spravodlivosť, lebo v našom systéme viery jej niet. Hľadáme krásu, lebo nezávisle od toho, aký je nejaký človek krásny, v jeho krásu neveríme. A tak neustále hľadáme a hľadáme, a pritom je už všetko v našom vnútri. Neexistuje žiadna pravda, ktorú by sme mali hľadať. Kamkoľvek uprieme svoj zrak, všetko, čo vidíme, je pravda, ale kvôli dohodám a viere, čo máme uložené v našej mysli, naše oči nedokážu túto pravdu vidieť. Nevidíme pravdu, pretože sme slepí. To, čo nás oslepuje, sú falošné predstavy v našej mysli. Cítime potrebu mať pravdu a ostatným ju odopierať. Dôverujeme tomu, v čo veríme, a naše predstavy nás vedú k utrpeniu. Je to ako by sme žili uprostred hmly, ktorá nám bráni vzhliadnuť ďalej než na špičku vlastného nosa. Žijeme v hmle, ktorá nie je skutočná. Táto hmla je sen, náš osobný sen života, sen všetkého čomu veríme, predstáv, ktoré sú do
nás vložené, a dohôd, ktoré sme uzavreli s inými, ktoré sme uzavreli sami so sebou a dokonca aj s Bohom.

[Tomáš Plechatýý]

Ale - co konkretne si tymto chcel povedat v kontexte adventizmu ci krestanstva ?

Třeba nechtěl konkrétně říci nic. Třeba jen ty potřebuješ vše mít konkrétně popsané a pod kontrolou.

A třeba jsem se sekl, protože Jaro přidal další příspěvek.
Jsem rád, že napsal, je to zajímavé číst a uvědomovat si.
Chtěl jsem tím původně ale říci, že i kdyby už nic dalšího nenapsal, tak to pro mne už mělo hodnotu i bez konkrétního kontextu adv. ci krest.

[Jaro]

Celá naša myseľ je hmlou, ktorú Toltékovia nazývali mitote. Naša myseľ je sen, v ktorom súčasne hovoria tisíce ľudí a navzájom si nerozumejú. A toto je stav ľudskej mysle - veľká mitote, ktorá nám prekáža poznať, kto v skutočnosti sme. V Indii nazývajú mitote májou, čo znamená ilúziu. Je to predstava osobnosti o svojom „vlastnom ja". Všetko, čomu veríme o sebe samých a o svete, všetky názory a naprogramovanie našej mysli, to všetko je mitote. Nevidíme, kým v skutočnosti sme, nevidíme, že nie sme slobodní. Preto sa ľudia bránia životu. Byť nažive, to vzbudzuje najväčší strach, aký ľudia poznajú. Smrť nie je naším najväčším strachom, náš najväčší strach je riziko žiť a vyjadriť, kým skutočne sme. Byť sám sebou je najväčším ľudským strachom. Naučili sme sa žiť tak, že sa snažíme uspokojiť nároky druhých. Naučili sme sa žiť podľa názoru iných ľudí, pretože máme strach z toho, že nás nebudú prijímať a že pre ostatných nebudeme dosť dobrí. Keď sa podrobujeme, vytvárame si predstavu o dokonalosti, aby sme sa pokúsili byť dosť dobrí. Vytvárame si predstavu, akými by sme mali byť, aby nás prijímali všetci. Najmä sa snažíme potešiť tých, ktorých milujeme, ako mamu a otca, bratov a sestry, kňaza a učiteľov. Tým, že sa snažíme byť dostatočne dobrí pre nich, vytvárame si predstavu o dokonalosti, ale stále sme ju nedosiahli. Vytvárame si predstavu, ale ona nie je skutočná. Z tohto hľadiska nebudeme nikdy dokonalí. Nikdy! Pretože nie sme dokonalí, sami seba odmietame. A úroveň odmietnutia samého seba závisí od toho, ako efektívne dokázali dospelí zlomiť našu integritu. Po podrobení sa už vôbec nejde o to byť dobrým pre niekoho iného. Nie sme dostatočne dobrí sami pre seba, lebo nezodpovedáme našej predstave o dokonalosti.
Nedokážeme si odpustiť, že nie sme takí, ako sme si priali, alebo skôr ako sme si mysleli, že by sme mali byť. Nedokážeme si odpustiť, že nie sme dokonalí. Vieme, že nie sme takí, ako sa podľa nášho presvedčenia očakávalo, a cítime sa byť falošní, sklamaní a nepoctiví. Pokúšame sa skrývať a tak predstierame to, čo nie sme. Dôsledkom toho sa cítime neautentický a nasadzujeme si spoločenské masky, aby si to iní nevšimli. Tak veľmi sa bojíme, že niekto iní spozoruje, že nie sme to, čo predstierame. Aj druhých odsudzujeme
podľa svojej predstavy o dokonalosti a samozrejme nemôžu naplniť naše očakávania.

[ambassador]

Deväťdesiatpäť percent z toho, čomu
veríme, a čo sme uložili do svojej mysle, sú len lži a trpíne,
lebo všetkým týmto klamstvám veríme.

Zajímavé tvrzení a to nejzajímavější je, že začíná se svou teorií až po osudové nehodě : https://en.wikipedia.org/wiki/Don_Miguel_Ruiz

Zvláštní je i to, že podle jeho matematiky věříme 95 % lži a těch 5 % má snad přinášet on vlastně 4 %. Chybí tedy ještě jedno procento.
Jistě,mohou tam být i zajímavé myšlenky. Jeho kniha je běžně k dostání. ..........