Čo sa stalo 600 - 400 p.n.l

[Rastislav]

Zhruba 600 - 400 rokov pred p.n.l. začali ludia trochu viac rozmýšlať a komunikovať a učiť sa a vylepšovať. Dovtedy len kruto bojovali, získavali územia aby ho zase za niekolko rokov stratili. Ani si nevieme predstavit akú hodnotu mal v vtedy ľudský život. Žiadnu. Boli len miestne zákony dočasných panovníkov a ich bohov a po nich prišli zase iné zakony iných vládcov ktorí mali zase iných bohov. Ale 600 - 400 rokov pred n.l začali ludia viac rozmýšlať viac komunikovať, viac argumentovať, a viac filozofovať,viac rozmýšlať o živote, pýtať sa ako ? prečo ? začali duchovné pocity a duchovné cesty a stavy formulovať, pomaly sa tvorili morálne zákony, etika a mravnosť, začali cítiť ducha a rozprávať o ňom.
Dejepisci toto obdobie pomenovali ako starovek ktorý končí 476 p.n.l zánikom Západorímskej ríše a vznikom písomných systémov a prvých štátov.

[Rastislav]

V číne to bol Lao C (v preklade starý majster) 604 - 517

Čínsky filozof zakladateľ taoizmu. Bol cisárskym archivárom hlavného mesta. Podľa Lao-c’a je tao chaotická jednota skutočnosti, prv než sa z nej odlúčili nebo, zem i vesmír. Tao je čosi celkom beztvaré, veľké a najväčšie, samostatné, nekonečné a neobmedzene sa pohybujúce, prirodzené a samozrejmé. Je to najjednoduchšia bezmenná entita, pramatka všetkého súcna, prvotný pramateriál, z ktorého vzniklo každé jestvovanie. Lao-c` hovorí: Jestvovalo čosi chaotické, ale celistvé, čo určite bolo už pred nebom a zemou. nemalo ani hlas, ani formu. Jestvovalo samostatne, nevzrastalo ani sa nezmenšovalo, bolo v neustálom, nepretržitom, ničím nehatenom pohybe. Možno to pokladať za matku všetkých vecí na svete. Nepoznám jeho meno, teda to nazývam Tao

[Rastislav]

Roku 560 pnl. sa narodil Buddha (v preklade osvietená a prebudená osoba) duchovný a filozofický učiteľ a zakladateľ budhizmu.

Budhizmus je náboženstvom bez Boha alebo bohov, podľa niektorých názorov teda ani nejde o náboženstvo.
Budhizmus je cesta ktorá je kompromisom medzi zmyslovými pôžitkami a asketizmom.
Budha kázal, že všetky veci v materiálnom svete sú len ilúziou vrátane ega a že svetské pôžitky sú nestále a v konečnom dôsledku predstavujú sklamanie. V budhizme nie je ego trvalou entitou ale niečo, čo je podrobené zmene kvôli lipnutiu na predmetoch, ktoré sú vo svojej podstate netrvalé a iluzórne. Utrpenie v živote je spôsobované túžbou po predmetoch dostupných ľudským zmyslom. Svojím dôrazom na premáhanie utrpenia, na sebavýchovu osobnosti zapôsobil na ďalší vývoj východných filozofií skôr v moralistickom než v náboženskom zmysle.
Veľmi záleží na tom, čo si človek predstavuje pod pojmom „náboženstvo“. Z pohľadu budhistov, budhizmus nie je náboženstvom. Budhizmus je „Cesta“ (recept) k dosiahnutiu uvedomenia si reality a pravdy o živote.

[Rastislav]

V starom grécku to bol Sokrates 470 – 399 pred Kr. bol starogrécky filozof, tvorca osobitného štýlu/typu filozofovania, ktoré sa opiera o dialóg.
Bol synom sochára Sofroniska a babice Fainarety. Sokrates si v Aténach získal značnú autoritu; jej posilnením bola aj odpoveď delfskej veštkyne, ktorá ho uznala prinajmenej za veľmi múdreho. To ho ešte viac pripútalo k Aténam, k aténskej kultúre a k duchovnému životu, ktorého prejavom bola v tých časoch činnosť sofistov. A oni boli – i keď nepriamo – aj jeho prvými učiteľmi dialektiky a metódy filozofovania. Tu v Aténach Sokrates pôsobil ako moralista a politik, pokúšal sa o reformu demokratického zriadenia, ktoré odsudzoval, a tomuto cieľu mala slúžiť aj jeho metóda a filozofia. Opozícia proti vtedajšej aténskej demokracii bola príčinou procesu proti Sokratovi, ba aj rozsudku smrti nad ním. Sokrates nezanechal písané dielo, jeho filozofia je známa z Platónových dialógov, zo zmienok u Aristotela. Jeho najznámejší výrok bol starogr. oida ouden eidós – „viem, že nič neviem“). Tento výrok sa dá vyjadriť tak, že človek nikdy nie je taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac.
Sokrates sa odvrátil od príbehov mýtu, ktoré sa mu zdali prázdne a nezmyselné, ak neposkytujú to najdôležitejšie: naplnenie výroku delfskej veštiarne „poznaj sám seba“. Namiesto viery v to, čo rozpráva mýtus, musí mudrc odhaliť pravdu v sebe samom.
Sokrates však túto pravdu nehľadá v osamotenom hĺbaní, ponorení do seba, ale v rozhovore. Lebo pravda nie je niečo, po čom by sme mohli bezprostredne siahnuť. Pravda sa nám nezjavuje, môžeme sa len usilovať k nej priblížiť tým, že objasníme predstavy a myšlienky, ktoré o nej máme. To sa však môže podariť iba v rozhovore, v ktorom sme postavení pred výzvu povedať, čo si myslíme a našu mienku zdôvodniť. Sokratovi partneri v rozhovore musia takmer vždy zakúsiť, že to, čo hovoria, vedie k hlúpostiam a protirečeniam. Ustavičným pýtaním ich Sokrates núti objasniť predpoklady, z ktorých skryte vychádzajú. Nič sa nesmie len tak jednoducho tvrdiť, nič sa nesmie vyhýbať požiadavke zdôvodnenia. Sokrates je prvý, ktorý zastáva princíp rozumovej argumentácii

[Rastislav]

Platón 429 pnl.
Z hľadiska filozofie je významný predovšetkým svojimi gnozeologickými názormi a postojmi k štátu.
I. Gnozeológia – Platón hovorí, že javový (materiálny) svet nemožno spoznať pomocou zmyslov, lebo zmysly klamú (napr. ponorená palica do vody sa len javí, že je zlomená). Pravé bytie treba hľadať inou cestou, cestou cez iný svet, svet večných, nemenných, trvalých a len rozumom postihnuteľných entít – svet ideí, na ktorý sa naša nesmrteľná duša rozpamätáva a od týchto ideí, samy osebe existujúcich, sa odráža javový (zmyslový) svet. Pravé, dokonalé bytie, "jadro sveta a vznešenosť bytia", Platón vidí v transcendentálnom svete ideí, tzv. prvotné podstaty, ktoré sú podstatou pre javový svet, tzv. druhotné podstaty, ktoré sú len odrazom tohto ideálneho sveta. Platón uznáva dva rozličné svety, preto je považovaný za dualistu.
Kontakt našej duše s ideovým svetom je zabezpečený jej nesmrteľnosťou. Duša žije vo svete ideí a narodením sa dostáva do tela človeka. Keď človek umrie, opäť sa vracia do mimo skúsenostného sveta ideí. Za najvyššiu ideu Platón považuje ideu dobra, ktorú stotožňuje s ideou božstva.
II. Spoločensko-politické otázky: Platón v diele Štát podáva idealistickú až utopistickú víziu spravodlivej obce (štátu) tak, že štátny organizmus chápe ako analógiu duše.
1. Tí, ktorí vynikajú múdrosťou sa majú stať filozofmi a ich poslaním je vládnuť nad spoločnosťou – vládcovia (archontes). Sú vychovávaní k múdrosti, k ich vlastnostiam patrí túžba po poznaní, láska k pravde, dobrá pamäť, priateľskosť, príjemnosť.
2. Statoční sa stanú strážcami, resp. vojakmi (fýlakes). Ich úlohou je ochraňovať a slúžiť blahu obce.
3. Umiernení, tzv. demiurgovia (demiurgoi) zabezpečujú výrobu, majú úlohu živiteľov. Patria tu roľníci, remeselníci a obchodníci.
Aby vládcovia a strážcovia nezneužívali svoje funkcie, je pre nich podľa Platóna nevyhnutné zrušiť súkromné vlastníctvo, zlaté a strieborné mince (mena) a manželský stav. Deti sa vychovávajú v zariadeniach obce a v 20-tom roku sa rozhodne o ich príslušnosti k niektorému zo stavov. Platón je zástancom "totalitného štátu", občan je tu pre štát, nie štát pre občana. Tento svoj model ideálneho štátu sa trikrát neúspešne pokúšal zaviesť v Syrakúzach. Dôvodom pádu bola nemožnosť zbaviť ľudí základných potrieb ako majetku, rodiny atď. Na základe tohto diela Platóna možno označiť ako prvého utopistu.

[Neregistrovaný]

Jakmile všichni lidé seznají, že krásné je krásné,
objeví se i ošklivé. Jakmile (všichni) poznají, že dobro je dobrem, vzniká i zlo. Proto se bytí a nebytí vzájemně vytvářejí, z těžkého vzniká lehké a z lehkého těžké, dlouhé spolu s krátkým dostává tvar, vysoké a nízké se k sobě sklánějí, zvuky, jakmile splynou, spolu ladí, předchozí a následující přicházejí po sobě. Proto dává moudrý člověk přednost nečinnosti a učí beze slov. Tehdy se vsechny věci počnou hýbat a nezastaví (svůj chod). On tvoří, ale nevládne (tomu, co je stvořeno), dělá, ale neužívá (toho, co je uděláno), dokonává díla, ale nevychloubá se. Pokud se nevychloubá, (žádné bytosti se od něho)neodvracejí.

[Rastislav]

Ešte som si všimol že východ sveta Lao c a Budha je viac duchovný a západ sveta Sokrat a spol. viac exaktný.

[Tomáš Plechatýý]

Ešte som si všimol že východ sveta Lao c a Budha je viac duchovný a západ sveta Sokrat a spol. viac exaktný.

Ježíšovo učení patří podle tebe kvůli času už do jiné kategorie, nebo ho nezařazuješ?

Případně ještě později učení Mohameda - pokud lze označit i za filosofii nebo světonázor. je pro tebe exaktní nebo duchovní?

Patřilo by podle tebe do východní duchovní, nebo západní exaktní tradice?

Nemluvím teď o učení Pavla - na něm je vidět vzdělání Antického západního světa.

A nakonec - zajímalo by mne co měli za změnu té doby lidé v austrálii nebo obou amerikách, či africe.

[Rastislav]

Možno som použil nevhodné slovo – exaktné, lebo len prírodné vedy môžu byť exaktné. Ale mal som z tých europskych mudrcov pocit že bytie, poznanie, otázky povahy boha, podstata človeka, morálne hodnoty formulujú jasnejšie ako východný mudrci. Vlastne je tam 100 rokov rozdiel takže za tie roky sa do Grécka niečo muselo dostať a miestny filozofi si to „prekreslili“ cez svoju optiku.
Ježišove a Mohamedove učenie považujem za velmi úspešný mix východu a západu. Informácii mal Ježiš dosť tak spravil celkom slušný koktail. Mohamedove učenie je len velmi špatný plagiát Biblie, ale inak povedané na truc kresťanom – konkurencia. Večný rivali, niečo ako Ferrari a Lamborghini. Určite vieš komu čo patrí.

[Neregistrovaný]

Ale mal som z tých europskych mudrcov pocit že bytie, poznanie, otázky povahy boha, podstata človeka, morálne hodnoty formulujú jasnejšie ako východný mudrci. Vlastne je tam 100 rokov rozdiel takže za tie roky sa do Grécka niečo muselo dostať a miestny filozofi si to „prekreslili“ cez svoju optiku.

Rastislave, dost zkresluješ dějiny filosofie a náboženství. Řecká filosofie šla svou vlastní cestou už před východními "mudrci". Co je to za poznámku, že "povahu boha, podstatu člověka..." formulují jasněji? To znamená pravdivěji? A jaké máš k tomu měřítko, že to formulují jasněji? Pokud ji nanapíšeš, jsou to pouze Tvoje nepodložené myšlenky.
Jinak východní filosofie, které jsou velmi staré (tím nechci říci pravdivé), jsou zřejmě stále stejné po 2,5 tisíce letech. Jak to, že nebyly ovlivněny jinými filosofiemi, nebo byly? Tvoje úvaha, že se do Řecka "muselo" něco dostat z Východu a ovlivnit jejich filosofii pak může být zcela mylná.Vidíme totiž, že naopak východní (ale i jiné) filosofie zůstaly bez ovlivnění ke škodě jejich následovníků.

Ježišove a Mohamedove učenie považujem za velmi úspešný mix východu a západu. Informácii mal Ježiš dosť tak spravil celkom slušný koktail

Že Ježíšovo učení je úspěšný mix východu a západu? A co tím myslíš, kde to vidíš? Ježíš vede k soběstřednosti, k nirváně, k obětování bohům, k apatii vůči světu jako Budha či Konfucius? Nebo čteme v NZ o tom, že by jeho následovníci měli uctívat Dia a plejádu řeckých nebo římských bohů? Že Ježíš udělal slušný kokteil? Jsi hochu vedle, jak ta jedle, zřejmě jsi bibli nikdy pořádně ani nečetl...

Mohamedove učenie je len velmi špatný plagiát Biblie, ale inak povedané na truc kresťanom – konkurencia.

Opět chybná úvaha. Kdo diktoval Mohamedovi text koránu? Nějaký anděl, které se představil jako Gabriel, ovšem není to samozřejmě ten z bible, ale nějaký jiný. Zřejmě původně neměl Mohamed v úmyslu nějakou konkurenci křesťanům (přesněji na začátku měl Mohamed spory hlavně s Židy, kteří ho nepřijali), domníval se, že ho přijmou jako proroka. Proto jsou prvotní testy Koránu smířlivé a obsahují zkreslené části bible, nejde ale o plagiát, ale o vytváření naprosto odlišného náboženství. To přijaly arabské kmeny za vlastní. Nejde o "truc", ale o ovlivnění nadpřirozenem, jakýmsi zjevením, které neodpovídá tomu, že by bylo od Boha.
Rastislave, podle všeho se snažíš o jakýsi synkretismus a dehonestovat zvěst Písma. Není to snaha nová, církev s tím bojovala už od prvopočátku, Boží pravda= učení Ježíše Krista, ale nakonec ale zvítězí.