Rozdielne požiadavky na židov a pohanov

[Layman]

Ako kresťania skúmame biblické záznamy o živote novozákonnej cirkvi ako aj apoštolské listy a snažíme sa nájsť záznamy o tom, ako máme žiť, čím sa máme riadiť. Vychádzame pritom z predpokladu, že všetci kresťania v prvej cirkvi , tí zo židov aj tí z kresťanov, sa riadili jednotným učením a pravidlami. Tento predpoklad ale nie je celkom správny.
V zásadných veciach (ktoré môžeme zahrnúť výrazom evanjelium) vládla úplná jednota a tieto boli spoločné pre všetkých.
Ale v menej podstatných veciach vládla úplná sloboda, a nik nemal potrebu niekomu niečo prikazovať a učiť ho čo musí a čo nesmie. (Do týchto nepodstatných vecí ale patrí to, čo my za podstatné považujeme, a to je hlavný dôvod, prečo učeniu prvotnej cirkvi nerozumieme.)

Typickým príkladom sú udalosti zaznamenané v 15 tej kapitole Skutkov apoštolov. Táto kapitola začína požiadavkou židovských kresťanov, ktorú mali na svojich bratov z pohanstva:
Podaktorí, čo prišli z Judska, učili bratov: Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení. (v. 1)
Nešlo len o samotnú obriezku, ich požiadavky boli oveľa širšie, ukazuje to verš 5:
Niektorí zo skupiny farizejov, ktorí uverili, hovorili: Treba ich obrezať a prikázať im, aby zachovávali Mojžišov zákon.

Kresťania zo židov nerozlišovali medzi tým, čo z Mojžišových zákonov platí a čo nie. Mojžišov zákon ako taký považovali stále celý za platný a dodržiavali ho.
Môžeme to vidieť z diania zaznamenaného v kap. 21. Keď sa Pavol vrátil do Jeruzalema a hovoril židovským bratom o tom, ako sa pohania prijímajú vieru, oni reagovali takto:
Vidíš, brat, koľké tisíce Židov uverili. Všetci horlia za zákon. (v. 20)
Oni Pavlove správy s nadšením prijali, a akoby na oplátku hovoria o mnohých obrátených židoch a ich oddanosti zákonu. Ale pridávajú aj ohováranie, ktoré o Pavlovi medzi židmi kolovalo:
O tebe sa však dopočuli, že vraj učíš Židov, ktorí žijú medzi pohanmi, aby odpadli od Mojžiša, keďže hlásaš, že nemajú obrezávať deti ani zachovávať obyčaje. (v. 21)
To samozrejme pravda nebola, on to židov neučil. (učil to pohanov). Preto bratia navrhli riešenie, aby Pavel ako žid ukázal, že si zákon ctí a dodržiava ho:
Urob teda, čo ti radíme: Máme tu štyroch mužov, ktorí zložili sľub. Týchto vezmi so sebou, spolu s nimi sa očisti a zaplať za nich, aby si dali oholiť hlavu. Tak všetci poznajú, že nie je nič pravdy na tom, čo o tebe počuli, ale že aj sám dôsledne zachovávaš zákon. (v. 23, 24)
Nešlo o žiadnu pretvárku alebo divadielko na oklamanie židov. Pavel mal ukázať, že si zákon ctí, a aj to ukázal: Vtedy vzal Pavol so sebou tých mužov, nasledujúci deň sa s nimi dal očistiť, vošiel do chrámu a oznámil, kedy sa ukončia dni očisťovania, počas ktorých bude prinesená obeta za každého z nich. (v. 26)

Odbočili sme na chvíľu z 15. kapitoly do 21. kapitoly, aby sme si ukázali, že kresťania zo židov, a aj sám Pavel, dodržiavali celý Mojžišov zákon, vrátane obriezky, obradov očisťovania a prinášania obiet.
A toto isté, teda úplné dodržiavanie zákona, židia požadovali aj od pohanov, ako sme to už čítali v Sk 15,5.
Pavel a Barnabáš však s týmito požiadavkami pre pohanov ostro nesúhlasili a rozhodli sa predložiť túto otázku apoštolom v Jeruzaleme. (v.2)
Apoštoli a starší sa teda zišli, aby túto otázku preskúmali. (v. 6)
Opäť sa strhla veľká hádka, ktorú ukončil až Peter svojím príhovorom:
Peter vstal a povedal im: Muži, bratia! Vy viete, že od pradávna si ma Boh spomedzi vás vyvolil, aby z mojich úst počuli pohania slovo evanjelia a uverili. Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo tým, že im daroval Ducha Svätého tak ako aj nám. A medzi nami a nimi nerobil vôbec nijaký rozdiel, keď vierou očistil ich srdcia. Prečo teda teraz pokúšate Boha a kladiete na šiju učeníkov jarmo, ktoré nevládali niesť ani naši otcovia, ani my? Ale veríme, že milosťou Pána Ježiša budeme spasení takisto ako oni. (v. 7-11)
Zhrňme si, čo Peter povedal:
- Boh daroval pohanom Ducha Svätého
- Boh nerobí medzi pohanmi a židmi žiadny rozdiel, keď im (pohanom) vierou očistil srdcia
- Požiadavku na zachovávanie zákona pohanmi nazval pokúšaním Boha a prirovnal to k ťažkému jarmu, ktoré nevládzu niesť oni (t.j. židia), a nevládali ho niesť ani ich predkovia
- Potvrdil, že pohania sú spasení milosťou P. Ježiša, a že toto platí aj pre židov

Potom sa slova ujali Barnabáš a Pavol a rozprávali aké znamenia a divy urobil Boh ich prostredníctvom medzi pohanmi, celé zhromaždenie zmĺklo a počúvali. (v. 12)
Potom sa slova ujal Jakub:
Muži, bratia, vypočujte ma! Šimon vyrozprával, ako Boh po prvý raz zhliadol a vybral si z pohanov ľud pre svoje meno. S tým sa zhodujú aj slová prorokov, lebo je napísané: Potom sa vrátim a znova vybudujem zrúcaný Dávidov stan a znova vybudujem jeho ruiny a vztýčim ho, aby aj ostatní ľudia hľadali Pána, všetky národy, nad ktorými sa vzývalo moje meno, hovorí Pán, ktorý koná tieto veci, známe od vekov. Preto usudzujem, že nesmieme robiť ťažkosti tým, čo sa z pohanov obracajú k Bohu, ale treba im napísať list, aby sa zdržiavali poškvrnenia modlami, smilstva, zaduseného a krvi. Mojžiš má totiž od dávnych pokolení po mestách svojich kazateľov, ktorí ho čítajú každú sobotu v synagógach. (v. 13-21)
Zhrňme si, čo povedal Jakub:
- Šírenie evanjelia medzi pohanmi bolo predpovedané prorokmi
- Požiadavku na zachovávanie zákona pohanmi nazval „robením ťažkostí“, a povedal, že to pohanom nesmú robiť.
- Navrhol, aby pohanom napísali list s vymenovaním toho, čoho sa majú vyvarovať (poškvrnenia modlami, smilstva, zaduseného a krvi).
- Skonštatoval, že Mojžiš je čítaný v synagógach každú sobotu.

Došlo k jednomyseľnej zhode, a list podľa tohto návrhu naozaj napísali. Jeho presné znenie je citované vo veršoch 23-29:
Apoštoli a starší bratia pozdravujú bratov z pohanov v Antiochii, Sýrii a Cilícii. Keďže sme sa dopočuli, že niektorí, čo od nás vyšli, vás znepokojili a zmiatli vaše mysle svojimi slovami, hoci sme ich ničím nepoverili, jednomyseľne sme sa rozhodli, že vyberieme mužov a pošleme ich k vám s našimi milovanými — Barnabášom a Pavlom, s ľuďmi, ktorí vydali svoj život za meno nášho Pána Ježiša Krista. Vyslali sme preto Júdu a Sílasa, ktorí vám to isté vysvetlia ústne. Lebo Duch Svätý a my sme rozhodli, že na vás nebudeme klásť nijaké iné bremeno okrem tohto, nevyhnutného: Zdržiavať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa tohto budete chrániť, budete konať správne. Buďte zdraví!
List obsahoval tieto informácie:
- Tí, ktorí od pohanov žiadali dodržiavanie Mojžišovho zákona, nemali na toto poverenie apoštolov a starších
- Požiadavky židov nazvali znepokojujúce a mätúce
- Rozhodnutie apoštolov a starších je jednomyseľné
- Pod vedením Svätého Ducha sa rozhodlo, že požiadavky na pohanov obsahujú len výslovne uvedené (mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva) a nič viac.

Keď bratia prišli s týmto posolstvom do Antiochie, tamojší veriaci tým boli potešení. Boli oslobodení od povinností, ktoré by im prípadná poslušnosť Mojžišovmu zákonu priniesla.
A keď sa zakrátko na to Pavel spolu so Sílasom vydali na misijnú cestu, tak
vo všetkých mestách, ktorými prechádzali, im odovzdávali rozhodnutia, na ktorých sa uzniesli apoštoli a starší v Jeruzaleme, aby ich zachovávali. A tak sa cirkvi upevňovali vo viere a ich počet deň čo deň rástol. (Sk 16, 4-5)

Skúsme si to zosumarizovať.
Kresťania zo Židov požadovali, aby kresťania z pohanov dodržiavali celý Mojžišov zákon. Pavel bol proti. Preto prišiel spor pred apoštolov do Jeruzalema. Peter nepodporil požiadavku židov na dodržiavanie zákona pohanmi, práve naopak, bol proti tomu.
Taktiež Jakub nepovažoval za potrebné zaťažovať pohanov Mojžišovským zákonom, ale navrhol zapísať štyri veci, ktoré by mali pohania dodržiavať. (Dôvodom tohto výberu mohlo byť umožnenie spoločného stolovania so židmi, prípadne vyhnutie sa tomu, čo by židov najviac pohoršovalo.). Takýto list bol napísaný a odoslaný. Jeho uvedenie do praxe malo za následok rast cirkvi.

Vidíme tam ale dve dôležité veci:
1. Nik nežiadal od židov, aby prestali dodržiavať Mojžišov zákon. To nebolo predmetom koncilu. Považovalo sa za samozrejmé, že židia zákon dodržujú. Veď im bol daný:
Sú to Izraeliti, im patrí synovstvo aj sláva, aj zmluvy, im bol daný zákon aj bohoslužba (Rim 9,4)
S tým sa zhoduje aj Jakubovo konštatovanie
Mojžiš má totiž od dávnych pokolení po mestách svojich kazateľov, ktorí ho čítajú každú sobotu v synagógach.
Znamenalo to, že židov sa ich list netýka. Tí totiž majú svoje synagógy a svojich kazateľov, ktorí ich vyučujú z Mojžišovho zákona.

2. Od pohanov sa dodržiavanie zákona nepožadovalo. Aj tí, čo to najprv požadovali, po sneme v Jeruzaleme od toho upustili – dohoda o požiadavkách pre pohanov bola jednomyseľná.

Jediným možným vysvetlením tohto zdanlivo rozporného stavu je to, že prvá cirkev akceptovala odlišné správanie židov a pohanov – židia prirodzene dodržiavali celý Mojžišov zákon, pretože im ho dal Boh; a pohania ho prirodzene nedodržiavali, lebo sa ich nijako netýkal.

Nášmu chápaniu to môže pripadať čudné, lebo uvažujeme spôsobom „Pravda je len jedna, a tá je univerzálne platná pre každého“. O každej jednotlivej veci (jedlo, pitie, odievanie, prežívanie voľného času, ...) rozhodujeme, či to je „pravda“ a či nie. Ak zistíme, že to „pravda“ je, tak potom sa domnievame, že ju musí dodržiavať každý človek každej doby. A ak to „pravda“ nie je, robiť to je hriechom a treba sa toho vyvarovať.

Novozákonná cirkev ale takto neuvažovala. To, čo sa považovalo za univerzálne platné pre každého človeka, boli tézy súvisiace so samou podstatou evanjelia (viera v Ježiša ako Božieho Syna, viera v jeho zástupnú smrť a vzkriesenie, viera v jeho moc odpúšťať hriechy, potreba pokánia, láska k Bohu a láska k ľuďom, vedenie Duchom ...). Všetko ostatné, vrátane jednotlivých prikázaní Mojžišovho zákona (kam patrilo aj Desatoro), sa považovalo za okrajové a (pre spasenie) nepodstatné. Pavel v tomto nechával veriacim veľkú slobodu. Nijako sa nesnažil rozhodovať, čo je správne a čo nie, čo sa má a čo sa nemá, a prikazovať to alebo zakazovať.

Tento postoj prvej cirkvi je zopakovaný v Sk 21. kapitole, z ktorej sme už čítali o tom, ako Pavel dokazoval židom, že dodržuje zákon. Pretože potom, ako mu odporučili podstúpiť ten očistný obrad, vyjadrili sa aj o tom, ako to je s pohanmi:
Pokiaľ ide o pohanov, ktorí uverili, napísali sme im list s rozhodnutím, že sa majú chrániť mäsa obetovaného modlám, krvi, mäsa zo zaduseného zvieraťa a smilstva. (v. 25)
Hoci od snemu v Sk 15 prešlo mnoho rokov, židia presne zopakovali, čo obsahoval list určený pohanom. Pamätali si to a aplikovali to. A použili to v kontexte Pavlovho dokazovania vernosti zákonu. Je teda zrejmé, že cirkev jasne rozlišovala, aký má byť náboženský život kresťanov zo židovstva a aký kresťanov z pohanstva. A medzi nimi bol veľký rozdiel, ktorý nikoho neprekvapoval. Raz sa dohodlo, že pohania zákon dodržiavať nemusia, a to platilo.

Ako vnímal tento „rozpor“ Pavel? Nemal s tým žiadny problém. Plne rešpektoval, že kresťania zo židov dodržiavajú celý zákon, a zrejme to považoval za normálne a správne. Vadilo mu len to, keď si na tom zakladali a to považovali za zásluhu pre spasenie.
Sám bol Žid, bol na to hrdý, a v židovskom prostredí nemal problém ukázať, že si zákon ctí. Naproti tomu bol tvrdo proti tomu, aby sa požiadavka dodržiavania zákona vzťahovala aj na židov. Snem v Jeruzalem mu dal za pravdu.

Už sme si povedali, že prvá cirkev neriešila (ako to robíme my), že každá vec je buď správna alebo nesprávna, buď je pravdou alebo nie je.
My sa na všetko pýtame: Platí to či to neplatí? Pýtame sa tak na sobotu, na čisté/nečisté, na desiatky, na alkohol, na ozdobovanie ...
Ak to platí, tak pre všetkých. Ak neplatí, tak pre nikoho. Máme rôzne komisie, výbory, máme Generálnu konferenciu, kde sa hlasovaním rozhodne, či to platí alebo nie, a všetci to majú akceptovať ako jasnú Božiu vôľu pre všetkých a všade.
Ale to nie je prístup, ktorý by sme videli u prvokresťanskej cirkvi. Tí nemali problém nechať každého prežívať vieru tak, ako mu to bolo vlastné.
Áno, aj oni sa zišli a rozhodovali, ale sa dohodli, že to jedno. Dohodli sa, že nerozhodnú jednoznačne, že všetci musia dodržiavať to isté. Nechali každému slobodu, akú potreboval.

Napriek rozdielnemu vzťahu k zákonu majú židia a pohania predsa len niečo spoločné, a to je to najdôležitejšie: Kristus, ktorý všetkých spája svojou milosťou a spasením.

Pavel vo svojich listoch často píše o tom, ako by mal vyzerať život kresťana, ktorého vedie Kristus svojim Duchom. Toto správanie, životný štýl, alebo ako to nazveme - môžeme to nazvať aj Božím zákonom, lebo sú to veci, ktoré pochádzajú od Boha – sa podľa Pavla má prejavovať v živote každého kresťana bez ohľadu na to, či pochádza zo židovstva či pohanstva. Vo svojich listoch sa Pavel zameriava na tento „zákon“, na tento spôsob života. Preto tak často píše o potrebe vzájomnej lásky, pochopenia, pomoci, odpustenia ... a prakticky vôbec nepíše o prikázaniach ako ich poznáme z Mojžišových kníh. Nám ako adventistom to strašne chýba. Kľudne by sme vymenili tri Pavlove verše o láske za jeden verš o sobote, aby sme vedeli, či to platí, či nie. Hľadáme v jeho listoch aspoň maličké náznaky starozákonných prikázaní, a ak ich nájdeme, na ich základe formulujeme naše učenie, už ide o desatoro, alebo o sobotu, o čisté/nečisté a podobne.
Ale toto všetko nie sú pre Pavla témy, ktoré by považoval za dôležité.
Práve naopak, jeho názor je asi takýto:
Si žid? Daj sa obrezať, dodržiavaj sobotu, jedz kóšer jedlo. Žiadny problém. Len si na tom nezakladaj.
Si pohan? Nestaraj sa o židovské spisy, ani o zákon, to sa ťa netýka.
Máš obavy z pohanských obradov? Vyhýbaj sa im.
Veríš tomu, že modla je nič? Máš pravdu.
Si naučený jesť mäso? Jedz ho.
Veríš tomu, že treba byť vegetarián? Buď ním.
Preferuješ úplnú abstinenciu? Nepi.
Máš chuť na pohár vína? Nie je problém. Ale daj pozor, aby si niekoho nepohoršil.
Nikoho nenúť robiť to, čo ty považuješ za správne.
Ale hlavne ži tak, aby si šíril okolo seba Božiu lásku.

To je Pavlov slobodný postoj, ako ho jasne vidieť z jeho listov.
A takto to videla celá novozákonná cirkev.

[John 3:16]

Ked boli ucenici s Jezisom na hore premenenia, videli Jezisa s Mojzisom a Eliasom, ako sa zhovaraju. Potom ich zakryl oblak a poculi hlas, toto je moj milovany syn, toho pocuvajte. Potom ucenici videli, ze tam zostal Jezis.

Dovolim si svoj komentar. Preco zazneli tieto slova? Ucenici maju posluchat Jezisa. Zostal tam s nimi Jezis. Mojzis ako predstavitel zakona a Elias ako predstavitel prorokov odisli. Zostal tam Jezis sam. Odteraz ma byt pozornost zamerana na Neho. On je Zakon. Jezis naplnil Staru zmluvu.

[John 3:16]

Kol 2, 16-17: Nech vás teda nik nesúdi pre pokrm ani pre nápoj, ani pre sviatok, novmesiac alebo soboty, lebo ony sú len tieňom budúcich vecí, no skutočnosť je Kristus.

[Love]

Je fakt, že keby dnes niekto požadoval, aby sa kresťania dávali obrezávať, tak by sa mu rýchlo vysvetlilo, že obriezka už neplatí. Tam sa ale nič také neriešilo. Židom ich obriezku (a ostatné zákony) nikto nebral ...

[TriQ]

Kol 2, 16-17: Nech vás teda nik nesúdi pre pokrm ani pre nápoj ...

Môžeme teda bežnú cirkevnú prax - disciplinárne konanie za jedenie "nečistého" mäsa a čo i len občasné pitie alko nápojov - považovať za porušenie tohto Pavlovho príkazu?