Obrátenie, alebo len rozumový súhlas s vieroukou?

[Student_07]

Jedným z vnútorných problémov v našej cirkvi sú aj dosť rozšírené zlé vzájomné vzťahy. Myslím si, že hlavná príčina tohto problému spočíva v spôsobe prijímania ľudí do cirkvi.
Kedysi sa ľudia pridávali k cirkvi, pretože boli oslovení Kristovou láskou. Uvedomili si svoju hriešnosť, prijali ponuku záchrany prostredníctvom Ježišovej zástupnej obete, činili pokánie a znak toho sa nechávali pokrstiť. (Aspoň tak to malo byť; ale iste by sa našli výnimky, ktoré tak robili z nejakých iných, napr. zištných dôvodov)
Dnes cirkev má pre nových členov iné hlavné kritérium – súhlas s vieroukou. Na to je zamerané celé vyučovanie a preskúšanie pred krstom. Dokonca aj znenie krstného sľubu je predovšetkým o tom, že krstenec súhlasí s učením cirkvi. Nechcem povedať, že téma obrátenia v tom procese prijímania úplne absentuje, ale celkom iste je len okrajová (a tiež z časti zameraná iba na rozumové pochopenie toho, čo to obrátenie vlastne je).

Nestáva sa totiž, že by si kazateľ a zborový výbor v období pred krstom človeka zodpovedne kládli otázky ako napr.:
Prežil ten človek skutočné obrátenie?
Bol zasiahnutý Božou milosťou a pocítil Božiu lásku?
Naozaj ľutuje svoj predchádzajúci život bez Boha?
Má skutočne rád iných ľudí?
Neprejavujú sa u neho sebectvo, pýcha, povrchnosť či formálnosť?
Je vidieť, že v ňom žije Kristus, že je vedený Božím Duchom?
Má v srdci Boží pokoj?

Ak na takéto a podobné otázky by mohol výbor odpovedať súhlasne, je veľká pravdepodobnosť, že ten človek prežil obrátenie podľa Božej vôle a nie je žiadna prekážka, prečo by nemohol byť pokrstený. (V tom prípade by sa otázky ohľadne jeho súhlasu s vieroukou mohli pokladať za druhoradé, ale to nie je predmetom tohto príspevku.)
Je takmer isté, že takýto človek bude láskavým, ochotným a obetavým priateľom všetkých ľudí (samozrejme aj svojim bratom a sestrám v cirkvi). A nebude mať v záľubu v sporoch, hašterivosti, ohováraní, neznášanlivosti či nenávisti, ako sme toho často svedkami vo vlastných radoch. Cirkev je len taká, akí sú vo všeobecnosti jej členovia.

Je mi jasné, že nikto nevidí do srdca iného človeka, ale bolo by veľkým prínosom aspoň vyvinúť snahu týmto smerom.
Cirkev však za úplnú prioritu pri prijímaní považuje to, aby človek súhlasil so všetkým, čo cirkev učí, a takýto súhlas sa všeobecne považuje za dostatočný dôvod pre prijatie do cirkvi. Skutočná zmena srdca sa nerieši. Preto je v cirkvi veľa, dovolím si povedať, náboženských fanatikov, možno aj ochotných umrieť za správny výpočet 1844 alebo za nečisté. Ale tí istí ľudia budú pokojne a bez akýchkoľvek výčitiek niekoho ohovárať, neznášať alebo sa s ním roky nerozprávať.

Nemôžem povedať, že by tento stav cirkev natrápil, ale účinné riešenie na to nemá, keďže to sama spôsobuje svojím prístupom už na začiatku, pri prijímaní členov. Existujú občasné snahy to riešiť, aspoň navonok, hlavne v záujme misie, ale väčšinou to skončí len pri pretvárke, ktorá vydrží len veľmi krátko. A ľudia okolo nie sú až takí slepí. Ľahko rozpoznajú, ako to v cirkvi funguje. Výnimočne sa nájdu odvážlivci, ktorí aj napriek tomu vstúpia do cirkvi, a pred nimi klobúk dole. Ale existuje riziko, že aj oni sú v cirkvi hlavne pre rozumový súhlas s vieroukou, pretože to sa prezentuje ako nevyhnutné pre spasenie. A tak vlastne vzniká začarovaný kruh (neobrátení privádzajú do cirkvi ďalších neobrátených), z ktorého nie je východisko.

[mikim]

Jedným z vnútorných problémov v našej cirkvi sú aj dosť rozšírené zlé vzájomné vzťahy. Myslím si, že hlavná príčina tohto problému spočíva v spôsobe prijímania ľudí do cirkvi.
Kedysi sa ľudia pridávali k cirkvi, pretože boli oslovení Kristovou láskou. Uvedomili si svoju hriešnosť, prijali ponuku záchrany prostredníctvom Ježišovej zástupnej obete, činili pokánie a znak toho sa nechávali pokrstiť. (Aspoň tak to malo byť; ale iste by sa našli výnimky, ktoré tak robili z nejakých iných, napr. zištných dôvodov)
Dnes cirkev má pre nových členov iné hlavné kritérium – súhlas s vieroukou. Na to je zamerané celé vyučovanie a preskúšanie pred krstom. Dokonca aj znenie krstného sľubu je predovšetkým o tom, že krstenec súhlasí s učením cirkvi. Nechcem povedať, že téma obrátenia v tom procese prijímania úplne absentuje, ale celkom iste je len okrajová (a tiež z časti zameraná iba na rozumové pochopenie toho, čo to obrátenie vlastne je).

Nestáva sa totiž, že by si kazateľ a zborový výbor v období pred krstom človeka zodpovedne kládli otázky ako napr.:
Prežil ten človek skutočné obrátenie?
Bol zasiahnutý Božou milosťou a pocítil Božiu lásku?
Naozaj ľutuje svoj predchádzajúci život bez Boha?
Má skutočne rád iných ľudí?
Neprejavujú sa u neho sebectvo, pýcha, povrchnosť či formálnosť?
Je vidieť, že v ňom žije Kristus, že je vedený Božím Duchom?
Má v srdci Boží pokoj?

Ak na takéto a podobné otázky by mohol výbor odpovedať súhlasne, je veľká pravdepodobnosť, že ten človek prežil obrátenie podľa Božej vôle a nie je žiadna prekážka, prečo by nemohol byť pokrstený. (V tom prípade by sa otázky ohľadne jeho súhlasu s vieroukou mohli pokladať za druhoradé, ale to nie je predmetom tohto príspevku.)
Je takmer isté, že takýto človek bude láskavým, ochotným a obetavým priateľom všetkých ľudí (samozrejme aj svojim bratom a sestrám v cirkvi). A nebude mať v záľubu v sporoch, hašterivosti, ohováraní, neznášanlivosti či nenávisti, ako sme toho často svedkami vo vlastných radoch. Cirkev je len taká, akí sú vo všeobecnosti jej členovia.

Je mi jasné, že nikto nevidí do srdca iného človeka, ale bolo by veľkým prínosom aspoň vyvinúť snahu týmto smerom.
Cirkev však za úplnú prioritu pri prijímaní považuje to, aby človek súhlasil so všetkým, čo cirkev učí, a takýto súhlas sa všeobecne považuje za dostatočný dôvod pre prijatie do cirkvi. Skutočná zmena srdca sa nerieši. Preto je v cirkvi veľa, dovolím si povedať, náboženských fanatikov, možno aj ochotných umrieť za správny výpočet 1844 alebo za nečisté. Ale tí istí ľudia budú pokojne a bez akýchkoľvek výčitiek niekoho ohovárať, neznášať alebo sa s ním roky nerozprávať.

Nemôžem povedať, že by tento stav cirkev natrápil, ale účinné riešenie na to nemá, keďže to sama spôsobuje svojím prístupom už na začiatku, pri prijímaní členov. Existujú občasné snahy to riešiť, aspoň navonok, hlavne v záujme misie, ale väčšinou to skončí len pri pretvárke, ktorá vydrží len veľmi krátko. A ľudia okolo nie sú až takí slepí. Ľahko rozpoznajú, ako to v cirkvi funguje. Výnimočne sa nájdu odvážlivci, ktorí aj napriek tomu vstúpia do cirkvi, a pred nimi klobúk dole. Ale existuje riziko, že aj oni sú v cirkvi hlavne pre rozumový súhlas s vieroukou, pretože to sa prezentuje ako nevyhnutné pre spasenie. A tak vlastne vzniká začarovaný kruh (neobrátení privádzajú do cirkvi ďalších neobrátených), z ktorého nie je východisko.

...Prežil ten človek skutočné obrátenie?

Přijde mi, že najít někoho kdo byl dnes pokřtěn a přitom byl i obrácený a přijal opravdu Ježíše a Jeho pravdu do svého srdce je jak najít jehlu v kupce sena. Proto tak spousta těch co byli pokřtěni a po chvíli odpadli a odcházejí z církve a nejčastěji do světa (nikoliv do jiné církve).

[Dušan Seberíni]

Skutočná zmena srdca sa nerieši. ... A tak vlastne vzniká začarovaný kruh
(neobrátení privádzajú do cirkvi ďalších neobrátených), z ktorého nie je východisko.

Skúste si vypočuť, aký názor na to majú ujčok Seberíni:

OBRÁTENIE:
http://www.dobreslovo.sk/data/wp-conten ... 5%A5-1.mp3

ZNOVUZRODENIE:
http://www.dobreslovo.sk/data/wp-conten ... odenie.mp3