A ČO S TÝM?

Zámerom tohto článku je stručne zmapovať ustanovenie a praktizovanie krstu tak, ako to je zachytené v evanjeliách a predovšetkým v knihe Skutky, a následne toto porovnať so súčasnou situáciou. (Biblické texty sú prevzaté z prekladu prof. Roháčka.)

Prvý, kto prišiel z Božieho poverenia s krstom, bol Ján Krstiteľ. Jeho posolstvo bolo
Matúš 3:2 Čiňte pokánie! Lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.
Reakcia ľudu na jeho kázanie:
Matúš 3:5-6 Vtedy vychádzal k nemu Jeruzalem i celé Judsko a celé okolie jordánske, a krstení boli od neho v rieke Jordáne vyznávajúc svoje hriechy.

Jánovou úlohou teda bolo vyzývať ľudí k pokániu, k ľútosti nad svojimi hriechmi, a následne sa nechávali od Jána pokrstiť, t.j. ponoriť do vody. Bol to úkon, ktorým verejne deklarovali svoje úprimné pokánie. Samotné ponorenie bez pokánia nemalo význam a stávalo sa len prázdnym gestom. S týmto povrchným prístupom sa Ján Krstiteľ stretával, a prísne to odsudzoval:
Matúš 3:7 A keď videl i mnoho farizeov a sadúceov, že idú k jeho krstu, povedal im: Vreteničie plemä, ktože vám ukázal, aby ste utiekli budúcemu hnevu?

Ján učil, že pokánie sa má prejaviť v živote človeka:
Lukáš 3:8 Teda neste ovocie, hodné pokánia!
Kto mal odev alebo jedlo, mal sa rozdeliť s tým, čo nemá. Colníci nemali vyberať viac, než im bolo prikázané. Vojaci nemali nikoho zastrašovať, podvádzať a mali byť spokojní so svojim platom. (Luk 3, 10-14)

Ján zdôrazňoval, že jeho krst je nedostatočným a len poukazuje na omnoho významnejší krst Duchom:
Matúš 3:11 Ja vás krstím vodou na pokánie; ale ten ktorý prichádza po mne, je mocnejší ako ja, ktorého obuv nosiť nie som hoden - ten vás bude krstiť Svätým Duchom
Marek 1:8 Ja som vás pokrstil vodou, ale on vás bude krstiť Svätým Duchom.

V evanjeliách sa dočítame, že v jednom období krstili súčasne (na rôznych miestach) Ján Krstiteľ a Ježiš (i keď sám Ježiš nekrstil, iba jeho učeníci) (Ján 3:22, Ján 4:2)

Ježíš s krstom počítal aj v budúcnosti, pretože tým poveril svojich učeníkov:
Matúš 28:19-20 A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha
učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.
Marek 16:16 Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený.

A kedy sa prvýkrát odohral ten sľúbený krst Duchom?
Keď Ježiš obchádzal do neba a lúčil sa so svojimi učeníkmi, pripomenul im Jánov krst vodou aj sľúbený krst Duchom:
Skutky 1:5 totiž že Ján krstil vodou, ale vy budete pokrstení Svätým Duchom už o nie mnoho dní.
Zanedlho, na deň Letníc, prišiel na nich Duch Svätý:
Skutky 2:1-5 A keď sa už doplňoval päťdesiaty deň po Veľkej noci, totiž deň Letníc, boli všetci jednomyseľne spolu. A zrazu povstal z neba zvuk ako zvuk nesúceho sa silného vánku a naplnil celý dom, kde sedeli. A ukázaly sa im rozdeľujúce sa jazyky jako čo by jazyky ohňa, a sadol na jedného každého z nich. A zrazu boli všetci naplnení Svätým Duchom a začali hovoriť inými jazyky, tak ako im dával Duch vysloviť sa.

Keď Peter následne kázal davu, boli zasiahnutí jeho slovom a pýtali sa, čo majú robiť. Peter im odpovedal:
Skutky 2:38 A Peter im povedal: Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha.
Tým potvrdil pôvodnú Jánovu koncepciu: pokánie, krst, dar Ducha.
A výsledok:
Skutky 2:41 A tak tí, ktorí ochotne prijali jeho slovo, dali sa pokrstiť, a pripojilo sa toho dňa okolo troch tisícov duší.

Keď neskôr Filip pôsobil v Samárii, čítame že
Skutky 8:12 Ale keď uverili Filipovi, ktorý im zvestoval o kráľovstve Božom a o mene Pána Ježiša Krista, krstili sa mužovia a ženy.
Následné cirkev zabezpečila, aby sa novokrstencom dostalo aj Svätého Ducha, tak ako to má byť:
Skutky 8:14-17 A keď počuli apoštolovia, ktorí boli v Jeruzaleme, že Samária prijala slovo Božie, poslali k nim Petra a Jána, ktorí, keď ta sišli, modlili sa za nich, žeby dostali Svätého Ducha, lebo ešte nebol sostúpil na niktorého z nich, a boli len pokrstení v meno Pána Ježiša. Vtedy vzkladali na nich ruky, a dostávali Svätého Ducha.

Potom čítame, ako Filip pokrstil egyptského eunúcha:
Skutky 8:36-38 A jako tak išli cestou, prišli k akejsi vode, a eunúch povedal: Hľa, voda; čo mi prekáža dať sa pokrstiť? A Filip riekol: Ak veríš z celého srdca, slobodno. A odpovedal a riekol: Verím, že Ježiš Kristus je syn Boží. A rozkázal vozu, aby postál, a sišli obidvaja do vody, Filip aj eunúch, a pokrstil ho.

V Sk 9 kap čítame o Pavlovi:
Skutky 9:17-18 Vtedy odišiel Ananiáš a vošiel do domu a položiac na neho ruky povedal: Saule, bratu, Pán ma poslal, Ježiš, ktorý sa ti ukázal na ceste, ktorou si išiel sem, aby si prezrel a bol naplnený Svätým Duchom. A hneď spadly s jeho očí jako čo by lupiny, a prezrel naskutku a vstal a dal sa pokrstiť.
Je tam zmienka o krste a aj o dare Ducha, ktorý Pavel prijal.

V Sk 10 kapitole čítame o tom, ako Peter kázal a následne krstil v Korneliovom dome.
Skutky 10:44-48 A kým Peter ešte hovoril tieto slová, sostúpil Svätý Duch na všetkých, ktorí počúvali slovo. Vtedy užasli všetci veriaci z obriezky, ktorí boli prišli s Petrom, že i na pohanov je vyliaty dar Svätého Ducha; lebo ich počuli hovoriť jazykmi a velebiť Boha. Vtedy odpovedal Peter: Či potom môže niekto zabrániť vode, aby títo neboli pokrstení, ktorí prijali Svätého Ducha jako aj my? A rozkázal ich pokrstiť v mene Pána Ježiša Krista.
Taktiež tu nachádzame zmienku o krste a dare Ducha, i keď v opačnom poradí: Najprv na nich zostúpil Duch, a následne ich Peter pokrstil.

Keď neskôr Peter toto obhajoval pred konzervatívnymi učeníkmi v Jeruzaleme, ako argument použil Ježišove slová o krste Duchom
Skutky 11:16 a rozpamätal som sa na slovo Pánovo, jako hovoril: Ján krstil vodou, ale vy budete pokrstení Svätým Duchom.

V knihe Skutkov ďalej čítame, že
V meste Filipy Pavel pokrstil Lýdiu (Sk 16, 15),
Pavel pokrstil žalárnika (Sk 16, 33)
V Korinte bol Pavlom pokrstený Krispus, predstavený synagógy, i mnohí iní (Sk 18, 8)

V týchto troch vyššie uvedených prípadoch sa dar Ducha v súvislosti s krstom priamo nespomína. Nasledujúci príbeh však ukazuje, že na toto si mladá cirkev dávala pozor a dar dopĺňala, kde chýbal.

V Efeze pôsobil Žid menom Apollo, ktorý učil správne o Pánovi Ježišovi, a ľudí krstil krstom Jánovým. (Skutky 18:24-25) Keď následne prišiel do Efezu Pavel, našiel tam učeníkov, ktorých vyučil a pokrstil Apollo, a spýtal sa ich:
Skutky 19:2-6 Či ste dostali Svätého Ducha, keď ste uverili? A oni mu povedali: Ba ani sme nepočuli, či je Svätý Duch. A on im povedal: A na čo ste tedy pokrstení? A oni povedali: Na krst Jánov. A Pavel povedal: Ján krstil krstom pokánia a hovoril ľudu, aby uverili v toho, ktorý prijde po ňom, to jest v Krista Ježiša. Keď to počuli, dali sa pokrstiť na meno Pána Ježiša. A keď potom vzložil na nich Pavel ruky, prišiel na nich Svätý Duch a hovorili jazykmi a prorokovali.

To boli prakticky všetky prípady krstov, ktoré sú zaznamenané v knihe Skutkov.

Aké základné rysy krstu sme si mohli všimnúť:
- Krst vodou má význam len v spojení s pokáním a vierou v Pána Ježiša
- Podmienkou krstu bolo pokánie a vyznanie viery v Pána Ježiša
- S krstom vodou je neoddeliteľne spojený krst Duchom
- Krst Duchom znamená prijatie Ducha Svätého do života človeka
-Krst sa veľmi často odohral ešte v deň, keď sa pokrstení dozvedeli a prijali evanjelium o P. Ježišovi (aj keď to boli pohania)
- Ak Duch Svätý nebol daný krstencom pri krste, cirkev ho dodatočne udeľovala vzkladaním rúk.
- Kompetencia krstiť nebola vyhradená len niektorým jednotlivcom, ale všetkým, ktorí hlásali evanjelium a o krst boli požiadaní.

Ak si vyššie uvedenú prax prvej cirkvi porovnáme s praxou súčasných cirkví (CASD nevynímajúc), tak zisťujeme, že v Biblii nečítame:
- O žiadnych záväzkoch, ktoré by na krstencov cirkev kládla
- O žiadnych sľuboch, ktoré by boli podmienkou krstu
- O tom, že už pred krstom má človek prejavovať ovocie Ducha
- O žiadnom dlhom (aj niekoľkomesačnom) období prípravy formou vyučovania
- O žiadnom verejnom preskúšaní kandidátov na krst (pred výborom zboru alebo členmi zboru) a hlasovaní o ich spôsobilosti pre krst

Tiež sa zdá, že v súčasnosti sa, v porovnaní s biblickými príbehmi, kladie malý dôraz na dar Ducha. Vtedy boli evanjelisti schopní rozoznať, kto má a kto ešte nemá dar Ducha, a v prípade potreby ho udeliť. Dnes akoby sa táto schopnosť strácala, a tým aj záujem o Ducha ako takého. Dôraz sa preniesol na dodržiavanie pravidiel obsiahnutých vo vierouke konkrétnej cirkvi.

Záver nechám na čitateľovi, ale vyzerá to tak, že je tu priestor na prehodnotenie a výrazné zjednodušenie celej procedúry krstu.

K tomuto článku by som dodal,
že zrejme nikomu nevadí, ak človek pri krste aj slovne vyjadrí svoju vieru. Môže to byť aj formou sľubu. Ale aj ja mám pocit, že cirkev si žiada tých sľubov pri krste priveľa, podľa CP je to až 13 bodov. Človek, ktorý sa krstí, je iba na začiatku svojej cesty, celý duchovný rast je ešte pred ním. A v sľube sú už veci hodné duchovne zrelého človeka (žiaľ že podľa CP sa taká úroveň naozaj pri krste vyžaduje). Bol by som za to, aby sa slovné vyjadrenie pri krste výrazne obmedzilo, a to len na vyznanie viny a vieru v Ježiša Krista, ako to máme zaznamenané v biblických krstoch.

Ja vidím problém v tom, že krst u nás automaticky znamená aj členstvo v cirkvi. Preto je ten proces taký zdĺhavý, lebo cirkev chce mať za členov len pripravených ľudí. Ale ak veríme, že neviditeľnú cirkev ostatkov tvoria veriaci z rôznych cirkví, nemali by sme mať problém pokrstiť človeka bez nutnosti ho ťahať do cirkvi. Ak uveril v Ježiša ako tvrdí, nech si sám nájde spoločenstvo, kde chce patriť (možno nepôjde do žiadnej cirkvi, len sa bude stretávať s ľuďmi podobného zamerania, niekde v domácom prostredí). Som si istý, že ak by krst neznamenal súčasne členstvo v (nejakej) cirkvi, krstilo by sa omnoho viac ľudí, a evanjelizačné aktivity by mali oveľa lepšie (a povzbudivejšie) výsledky.

Zdravím ťa JozefT.

prečítal som si tvoj súhrn ku krstu Ďakujem že si to tak spísal.
Mám otázku ku krstu Sv. D. a to pri vzkladaní rúk - je to postoj že cirkev oddeľuje, požehnáva ......daného človeka k nejakej činnosti alebo to vnímaš mysticky že cez ruky danej osoby sa transformuje do iného človeka Svätý Duch?

Ahoj ngma,
ďakujem za ocenenie článku.
Pokiaľ ide o krst Duchom Svätým, ja to vnímam tak, že to je Božia záležitosť. Boh dáva Ducha Svätého človeku, ktorý v neho uveril. Úloha cirkvi v tomto procese nie je nijako kľúčová, krst Duchom sa udeje aj bez jej vedomia či pričinenia. Vzkladaním rúk cirkev skôr vyjadruje, že s týmto Božím úkonom súhlasí , stotožňuje sa s tým a podporuje to ... Cirkev nemôže krst Duchom pre nikoho ani vynútiť, ani mu zabrániť ... Takže zo strany cirkvi ide o symbolický, nie mystický úkon.

Ja by som sa rád vyjadril k Ježišovým slovám "Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený." (Marek 16:16)
Krst ponorením chápeme teda ako podmienku spasenia (spolu s "uverením") a pri vyučovaní to uvádzame ako dôvod, prečo by sa mal človek pokrstiť (vodou). Krst vodou na vyznanie viery je samozrejme dôležitý, ale takáto formulácia znie dosť nátlakovo a nie je celkom pochopiteľná:
1. Podmienka krstu vodou ako podmienka spasenia nám celkom nesedí do logiky - čo ak niekto uverí a nestihne sa pokrstiť a podobne?
2. Krst vodou je len symbol / predobraz na krst Duchom, ktorý je tým skutočným krstom, ktorý máme absolvovať. Nie je preto celkom pochopiteľné, aby symbol bol podmienkou spasenia.
3. Krst ponorením je možné absolvovať formálne, čo človeka iste nepribližuje ku spaseniu.

Myslím si preto, že Ježiš mal skôr na mysli krst Duchom Svätým (aj keď z kontextu Marek 16,16 to nie je zreteľné).
Ježiš nikdy nikoho nepokrstil vodou, je však tým, ktorý svojim nasledovníkom zasľúbil Ducha, aj ho dával a dáva.
V tomto zmysle je možné povedať, že komu on nedá Ducha, nebude spasený. Krst Duchom (dar Ducha) je teda celkom určite podmienkou spasenia.

Doporučejem ako inšpiráciu prečítať knihu Skutky apoštolov 19, 1 až 10 verše

Minulý piatok som sa zúčastnil na slávnosti svätého krstu (B. Bystrica). Okrem iného ma tam zaujal krstný sľub.
Mal len tri body, čo je v podstate v súlade s alternatívnou verziou krstného sľubu uvedeného v Cirkevnom poriadku.

Ale predsa bol trochu odlišný. Podľa CP má byť prvou otázkou otázka „Prijímate Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa ... ?“
To má logiku, veď viera v Ježiša ako Spasiteľa je tým hlavným a prvotným, prečo niekto ide ku krstu.
V BB sa však ako prvú otázku spýtali krstencov tú, ktorá je v CP uvedená ako druhá: „Prijímate učenie Biblie tak, ako je vyjadrené v základných článkoch viery Cirkvi adventistov ... ?“
Možno to vyzerá ako bezvýznamná zámena, hovorí to však o tom, čo je pre cirkev prioritou. Život podľa cirkevných článkov viery. Táto otázka svojou formuláciou súčasne pripúšťa (alebo priamo predpokladá) možný protiklad medzi učením Biblie a vyjadrením vieroučných článkov CASD. (Ak by s týmto protikladom nepočítala, otázka by jednoducho znela „ Prijímate učenie Biblie?“ Cirkev sa ale zrejme obáva, že by si človek dovolil veriť Biblii podľa toho, ako bude k tomu sám vedený Duchom pri svojom štúdiu. Ale nič také nie je v cirkvi dovolené. Niekto si už všetko naštudoval za vás, vy sa štúdiom už nemusíte zaoberať, len sa musíte stotožniť s názorom cirkvi. Alebo si hľadajte nejakú inú.) A položená otázka hneď aj určuje, ako sa takýto protiklad má riešiť – vierouka cirkvi má prioritu. To treba sľúbiť, inak vás nepokrstia.
Druhá časť tejto otázky obsahuje závažný rozpor, až rúhanie: „ ... a zaväzujete sa, že z Božej milosti budete žiť v súlade s týmto učením?“
Je samozrejme správne, že sa aspoň formálne zmieňuje Božia milosť, ale ako sa niekto môže zaviazať, že bude mať Božiu milosť na to, aby žil práve podľa učenia CASD? Čo ak sa zvrchovaný vládca vesmíru rozhodne svoju milosť na toto neposkytnúť? (Môže mať napríklad k učeniu cirkvi nejaké výhrady, prípadne iné nám neznáme dôvody.) Alebo tým súčasne zaväzujeme Pána Boha, že musí urobiť niečo, čo chceme my a nemá inú možnosť?

Druhou otázkou bola, ako som už zmienil, otázka o Ježišovi ako Spasiteľovi. Vlastne teraz už bola tak trochu zbytočná, keďže prvá bola o akceptovaní vierouky cirkvi, kde je aj bod venovaný spáse v Ježišovi. Ale dobre, vyznanie o Ježišovi si pre svoju extrémnu dôležitosť zaslúži špeciálny bod, aj keď len ako druhý.

Treťou, poslednou otázkou bola otázka o záväzku podporovať cirkev, teda hlavne o peniazoch: Budete „ ... podporovať cirkev ako verní správcovia osobným vplyvom, desiatkami, darmi, ... “?
Aj táto otázka bola v podstate zbytočná, lebo už je tiež obsiahnutá v prvej všeobecnej otázke o akceptovaní vierouky cirkvi. Ale jej položenie hovorí o tom, čo je pre cirkev spomedzi všetkých vieroučných otázok (hneď po prijatí Ježiša ako Spasiteľa) najdôležitejšie. Niekto by čakal, že ak sa už musí pridať ešte tretia otázka, vyberie sa tam niečo podstatné, pre cirkev charakteristické, napr. sobota, očakávanie skorého 2. príchodu, desatoro, dar proroctva, nečisté, alkohol, ...), Ale nie. Cirkev za najdôležitejšie predpokladá zmieniť desiatky. Téma, ktorá sa v Novom zákone v súvislosti so životom prvej cirkvi nespomína ani raz. Ale buďme úprimní, načo sú cirkvi členovia, ktorí neplatia?

Ref33 napísal:Minulý piatok som sa zúčastnil na slávnosti svätého krstu (B. Bystrica). Okrem iného ma tam zaujal krstný sľub.
Mal len tri body, čo je v podstate v súlade s alternatívnou verziou krstného sľubu uvedeného v Cirkevnom poriadku.

Ale predsa bol trochu odlišný. Podľa CP má byť prvou otázkou otázka „Prijímate Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa ... ?“
To má logiku, veď viera v Ježiša ako Spasiteľa je tým hlavným a prvotným, prečo niekto ide ku krstu.
V BB sa však ako prvú otázku spýtali krstencov tú, ktorá je v CP uvedená ako druhá: „Prijímate učenie Biblie tak, ako je vyjadrené v základných článkoch viery Cirkvi adventistov ... ?“
Možno to vyzerá ako bezvýznamná zámena, hovorí to však o tom, čo je pre cirkev prioritou. Život podľa cirkevných článkov viery. Táto otázka svojou formuláciou súčasne pripúšťa (alebo priamo predpokladá) možný protiklad medzi učením Biblie a vyjadrením vieroučných článkov CASD. (Ak by s týmto protikladom nepočítala, otázka by jednoducho znela „ Prijímate učenie Biblie?“ Cirkev sa ale zrejme obáva, že by si človek dovolil veriť Biblii podľa toho, ako bude k tomu sám vedený Duchom pri svojom štúdiu. Ale nič také nie je v cirkvi dovolené. Niekto si už všetko naštudoval za vás, vy sa štúdiom už nemusíte zaoberať, len sa musíte stotožniť s názorom cirkvi. Alebo si hľadajte nejakú inú.) A položená otázka hneď aj určuje, ako sa takýto protiklad má riešiť – vierouka cirkvi má prioritu. To treba sľúbiť, inak vás nepokrstia.
Druhá časť tejto otázky obsahuje závažný rozpor, až rúhanie: „ ... a zaväzujete sa, že z Božej milosti budete žiť v súlade s týmto učením?“
Je samozrejme správne, že sa aspoň formálne zmieňuje Božia milosť, ale ako sa niekto môže zaviazať, že bude mať Božiu milosť na to, aby žil práve podľa učenia CASD? Čo ak sa zvrchovaný vládca vesmíru rozhodne svoju milosť na toto neposkytnúť? (Môže mať napríklad k učeniu cirkvi nejaké výhrady, prípadne iné nám neznáme dôvody.) Alebo tým súčasne zaväzujeme Pána Boha, že musí urobiť niečo, čo chceme my a nemá inú možnosť?

Druhou otázkou bola, ako som už zmienil, otázka o Ježišovi ako Spasiteľovi. Vlastne teraz už bola tak trochu zbytočná, keďže prvá bola o akceptovaní vierouky cirkvi, kde je aj bod venovaný spáse v Ježišovi. Ale dobre, vyznanie o Ježišovi si pre svoju extrémnu dôležitosť zaslúži špeciálny bod, aj keď len ako druhý.

Treťou, poslednou otázkou bola otázka o záväzku podporovať cirkev, teda hlavne o peniazoch: Budete „ ... podporovať cirkev ako verní správcovia osobným vplyvom, desiatkami, darmi, ... “?
Aj táto otázka bola v podstate zbytočná, lebo už je tiež obsiahnutá v prvej všeobecnej otázke o akceptovaní vierouky cirkvi. Ale jej položenie hovorí o tom, čo je pre cirkev spomedzi všetkých vieroučných otázok (hneď po prijatí Ježiša ako Spasiteľa) najdôležitejšie. Niekto by čakal, že ak sa už musí pridať ešte tretia otázka, vyberie sa tam niečo podstatné, pre cirkev charakteristické, napr. sobota, očakávanie skorého 2. príchodu, desatoro, dar proroctva, nečisté, alkohol, ...), Ale nie. Cirkev za najdôležitejšie predpokladá zmieniť desiatky. Téma, ktorá sa v Novom zákone v súvislosti so životom prvej cirkvi nespomína ani raz. Ale buďme úprimní, načo sú cirkvi členovia, ktorí neplatia?

Nejdříve by mělo být otázka o vyznání Ježíše Krista, a na jen toto vyznání může být pokřtěný každý, kdo přijal Ježíše za svého Pána, a může být pokřtěný kýmkoliv, nejen kazatelem, knězem apod.
Další otázky bych dal jedině tomu, kdo se chce stát i členem jakékoliv církve, protože o tom dnes ten křest je, je to nejen křest, protože jsem uvěřil, ale je to zejména křest do církve, abych byl jejím členem. Samotný křest, samotné ponoření nemá žádnou kouzelnou moc spasit ani očistit od hříchů a ani nemůže, je to jen veřejný obřad pro druhé lidi, který nemá víceméně, žádný valný význam. Změna, obrácení a nasměrování na Krista musí proběhnout v každém člověku už dávno předtím, což má dokázat svým životem, proto se křtí na vyznání víry v Ježíše Krista a změna musí trvat i po něm. A jak to bývá, tak to křtěncům vydrží většinou jen pár týdnů nebo měsíců, než sklouznou zpět do starých kolejí, jen v sobotu nahodí svaté hadry a svatý výraz a hrají čínu na všechny okolo, ale kdo je zná blíže ví, že to tak vážně neberou. Je až srandovní, jak si myslí, že jim milost a ten křest samotný na 100% zaručuje věčný život, a že už o něj nemusí přijít, ale neznají Písmo, protože nejsou dostatečně vyučování ani před křtem ani potom, ba co více, to co s nimi kazatel "odbyl" před křtem se už 90% nových adventistů znovu nikdy z kazatelny nedozví, věrouka se v církvi v kázáních už neprobírá, a tak, pokud se tito nezajímají mimo církev kde je pravda, tak v ní stagnují nebo jen slepě přijímají, co jim za bludy nakuká běžný kazatel v sobotu z kazatelny a přijímají to jako římští katolíci od faráře, který jediný může vysvětlovat jak mají věřit, a to je samozřejmě naprosto špatně.

Židům 12:15 Prohlédajíce k tomu bedlivě, aby někdo neodpadl od milosti Boží, a aby nějaký kořen hořkosti nepodrostl, a neučinil překážky, skrze nějž by poškvrněni byli mnozí;

Ale myslím, že církev nezajímá v co kdo věří, jak moc pravdy kdo přijal a uvěřil ji, to je asi to poslední co církev adventistů dnes zajímá, proto to kazatel odrbují při vyučování a některé body úplně vynechávají, dneska ji zajímají především desátky a dary, z nich totiž církev žije. Brzo to nebude bod 3, ale bod 1 při křtu, na který se bude kazatel ptát. Otázka, zda se dát pokřtít jenom proto, abych byl členem církve je pořádně drahý koníček viz nebiblické desátky, které ani apoštolové nedávali a od jejich doby až do 1844 málokdo. Pro svou spásu být totiž pokřtěný nutně nepotřebuji nebo se mohu nechat pokřtít ponořením jakýmkoliv bratrem a sestrou, pokud si myslím, že ano, a církev má smůlu, takže nemusím být vůbec jejím členem a platit desátky a přitom mohu být spasený. Dary mohu dávat komukoliv, kdo je nutně potřebuje nebo na charitu.

Ja vidím problém v tom, že krst u nás automaticky znamená aj členstvo v cirkvi. Preto je ten proces taký zdĺhavý, lebo cirkev chce mať za členov len pripravených ľudí. Ale ak veríme, že neviditeľnú cirkev ostatkov tvoria veriaci z rôznych cirkví, nemali by sme mať problém pokrstiť človeka bez nutnosti ho ťahať do cirkvi. Ak uveril v Ježiša ako tvrdí, nech si sám nájde spoločenstvo, kde chce patriť (možno nepôjde do žiadnej cirkvi, len sa bude stretávať s ľuďmi podobného zamerania, niekde v domácom prostredí). Som si istý, že ak by krst neznamenal súčasne členstvo v (nejakej) cirkvi, krstilo by sa omnoho viac ľudí, a evanjelizačné aktivity by mali oveľa lepšie (a povzbudivejšie) výsledky.

Naprostý souhlas. Nakonec je to i v Písmu . Jděte ke všem národům a získávejte mi učedníky, křtěte je ve jméno Otce i Syna i Ducha svatého
a učte je, aby zachovávali všecko, co jsem vám přikázal.
Křesťané měli získávat učedníky pro Krista, po uvěření v Něho je měli pokřtít a následně je učit zachovávat, co Kristus přikázal.
Vidím v tom návod, který jsi popsal. Pokřtít člověka, který přijal Spasitele, pokud bude mít dále zájem poznávat učení, tak ho seznamovat se zásadami církve a pokud je přijme, přijmout ho za člena. Pokud ne, je pokřtěný v Krista a jeho jméno, ale není člen církve. Žádné zavazování sliby desátků a zdravé životosprávy při křtu, žádné zavazování slibem věřit v učení CASD při křtu.