Kam směřuje ateismus?

[Neregistrovaný]

Komu vďačíme za to, že žijeme v slobodnej a vyspelej spoločnosti? Bohu? Katolíkom? Protestantom? Prečo za dlhé stáročia vlády cirkvi a pápežov sa ľudstvo nikam neposunulo, o stredoveku hovoríme ako o dobe temna.
Galileo Galilei, Giordano Bruno a mnohí ďalší si zažili na vlastnej koži moc teokracie. Až neskôr bola cirkev pod tlakom dôkazov vedy ustupovať zo svojej pozície. Keby sa v Európe nezačali šíriť myšlienky osvietenstva a humanizmu, aj vďaka agnostikom, ateistom, skeptikom a neznabohom (obľúbený to výraz bohabojných veriacich), možno by tu naďalej vládla teokracia. Stačí sa pozrieť na prísne islamské krajiny, odstrašujúcim príkladom môže byť Irán.

V USA silné náboženské lobby doteraz ovplyvňujú politiku. Prezidentský kandidát nemá šancu na zvolenie, pokiaľ je ateista. V Amerike a najmä niektorých štátoch sa nevyplatí povedať o sebe, že som neveriaci. Človek sa razom ocitne osamotený a na okraji spoločnosti. A to je Amerika vzor demokracie.

[Viktorrealita]

Stačí si uvedomiť, prečo sa všetko zmenilo, až nástupom reformácie a dostupnosti Biblie a to v rôzných jazykoch a to po celom svete. No a kto tomu dovtedy bránil.

Ostatné myšlienky sa začali šíriť v spoločnosti práve kvôli tomu. No súčasne sa začali šíriť aj tie, ktoré sa obrátili proti reformácii a teda proti Bohu.

No a dosť si protirečíš, teda čo sa týka USA, ako najsilnejšej a technicky najvyspelejšej mocnosti a to aj napriek vysokej religiozite.

Boh aj tie mocnosti ustanovuje a to odtiaľ potiaľ, aby sa to držalo na úzde. Ak sa začne slobodne šíriť po celom svete evanjelium Ježiša Krista, tak sa o to viac začnú šíriť zlé učenia namierené proti Bohu a jeho ľudu.

Je to, ako burina v záhrade.

[Neregistrovaný]

"No a dosť si protirečíš, teda čo sa týka USA, ako najsilnejšej a technicky najvyspelejšej mocnosti a to aj napriek vysokej religiozite"

Čo sa týka religiozity a technicky vyspelej spoločnosti nie je tam priama úmera.
Izrael je najvyspelejšia krajina čo sa týka inovácií a technológií, z celkového počtu Židov sa až 50% hlási k sekularizmu a má stúpajúci trend, naopak len 20% sa považuje za religióznych.

Dnes je v americkej Akadémii vied iba 7% veriacich a v britskej Kráľovskej akadémii len 6%.

[Neregistrovaný]

"Jediná útecha pre bezbožnikov je ich presvedčenie, že smrťou prestanú existovať. Musím im oznámiť, že pred tvárou Božou nikde neutečú do neexistencie, ale sa budú zodpovedať pred tým, ktorého zosmiešňoval".

Je to hlavne chyba veriacich, že ste si nevymysleli lepšieho a spravodlivejšieho boha. Neobviňuj neveriacich z toho, že neveria. Ak má byť za ateizmus alebo lepšie povedané, za nedostatok dôkazov o bohu trest, tak potom odmietam také náboženstvo. V akejkoľvek podobe.

[Milan]

Komu vďačíme za to, že žijeme v slobodnej a vyspelej spoločnosti? Bohu? Katolíkom? Protestantom? Prečo za dlhé stáročia vlády cirkvi a pápežov sa ľudstvo nikam neposunulo, o stredoveku hovoríme ako o dobe temna.
Galileo Galilei, Giordano Bruno a mnohí ďalší si zažili na vlastnej koži moc teokracie. Až neskôr bola cirkev pod tlakom dôkazov vedy ustupovať zo svojej pozície. Keby sa v Európe nezačali šíriť myšlienky osvietenstva a humanizmu, aj vďaka agnostikom, ateistom, skeptikom a neznabohom (obľúbený to výraz bohabojných veriacich), možno by tu naďalej vládla teokracia. Stačí sa pozrieť na prísne islamské krajiny, odstrašujúcim príkladom môže byť Irán.

Pozoruhodně poskládaný názor. Proč demokracie západního střihu (stále nejlepší státní uspořádání, které je k dispozici) vzniklad pouze na půdorysu západního křesťaství? Proč pouze v oblasti, kde došlo k oddělení církevní a státní moci (zápas o investituru a další), došlo k rozvoji sekulárního státu, osvícenství a humanismu? Proč naše společnost uznává etické (křesťanské) hodnoty za své vlastní?
Docela by mne zajímalo, zda vědu, díky které musela církev ustupovat ze svých pozic, nerozvíjeli především členové církve, křesťanští vědci, často příslušníci křesťanský řádů.
Potíž s definicí pojmu teokracie je dobře zřetelný na příkladu Íránu. O jakou teokracii se jedná? Vždyť Írán je formálně islámskou republikou, ve skutečnosti je totalitním státem, ovládaným nábožensko-vojensko-politickou klikou.

V USA silné náboženské lobby doteraz ovplyvňujú politiku. Prezidentský kandidát nemá šancu na zvolenie, pokiaľ je ateista. V Amerike a najmä niektorých štátoch sa nevyplatí povedať o sebe, že som neveriaci. Človek sa razom ocitne osamotený a na okraji spoločnosti. A to je Amerika vzor demokracie.

Kulturní války anglosaského světa, které jsou živeny touhou po moci, sobectvím a neúctou k druhým a odmítáním dialogu, nejsou doménou pouze amerických evangelikálů. Pocit osamocenosti a vyloučení ze společnosti, pokud člevěk přizná ateismus/agnosticizmus v některých oblastech USA je v Česku důvěrně známou zkušeností v opačném gardu-pro křesťany. Nezdá se mi, že by na to bolestínsky naříkali, naopak, většina to bere jako pozitivní zkušenost. A mnoho křesťanů dokázalo obstát i v době, kdy se přihlášením ke křesťanství uzavírala možnosti vzdělání, profesního růstu, či dokonce prostého života bez pronásledování státní mocí.

[Milan]

Je to hlavne chyba veriacich, že ste si nevymysleli lepšieho a spravodlivejšieho boha. Neobviňuj neveriacich z toho, že neveria. Ak má byť za ateizmus alebo lepšie povedané, za nedostatok dôkazov o bohu trest, tak potom odmietam také náboženstvo. V akejkoľvek podobe.

Potíž je v samotné logice argumentace. Křesťané boha/Boha nevymysleli. Křesťané o Bohu svědčí, nebo také ne, podle toho, nakolik jej poznali/neznají. Ateizmus je nejspíše popírání, že Bůh/bůh existuje, agnosticismus pokládá otázku Boží existence za neřešitelnou. Důkazy pro/proti Boží existenci mají jak křesťané, tak ateisté k dispozici stejné, a je otázkou, v jakém smyslu je možné hovořit o důkazech a dokazování. Rozdíl je v tom, že křestané ve svém životě s existencí Boha počítají, zatímco ateisté ne. Pokud bude Boží soud, nejspíš nebude o tom, zda člověk věřil nebo nevěřil, ale o tom, jak svůj život prožil v podmínkách, které měl k dispozici.

[Neregistrovaný]

Naozaj nám boh dal slobodnú vôľu? Alebo je to inak? (Slovo boh píšem s malým b, lebo neverím v osobného Boha, je to pre mňa len neurčitý pojem).

Každý z nás má prirodzený pocit, že máme plnú slobodu konať a rozhodovať sa akokoľvek (najmä ak nám nepriložia revolver k hlave alebo sa nám nevyhrážajú večným peklom). Uvažujeme, váhame a nakoniec sa rozhodujeme a konáme - bez donucovania, SLOBODNE.
Alebo žeby to bola len ilúzia?
Vedec menom Robert Sapolsky po desaťročí skúmania odhalil nepríjemnú hypotézu. Podľa výsledkov jeho rozsiahlej štúdie nemajú ľudia slobodnú vôľu a nikto nemá nad svojimi rozhodnutiami kontrolu. Ako informoval portál Unilad, vedec sa tvrdením opiera o sériu otázok, ktoré majú odhaliť podstatu vecí, ktoré robíme každý deň, každú minútu či sekundu.
Nedávno sa na verejnosť dostal názor Sapolskeho, neurobiológa z americkej Stanfordovej univerzity, ktorý po desiatich rokoch výskumu dospel k záveru, že ľudia v skutočnosti žiadnu slobodnú vôľu nemajú. Svoje tvrdenie odôvodnil v knihe Determined: A Science of Life Without Free Will, ktorá vyšla 17. októbra, pričom tvrdí, že väčšina ľudského správania je mimo našej vedomej kontroly.
Podľa Sapolskeho to, čo ľudia mylne nazývajú vôľou, nie je nič viac ako súčet nekontrolovateľných vecí, napríklad biológie, vplyvu z nášho prostredia či interakcií.
Sapolsky dokonca zašiel tak ďaleko, že neskôr si začal klásť otázky, ktoré sa snažia nájsť odpovede na minulosť pred naším narodením, na predkov a celkovú evolúciu. "Po tomto všetkom zistíte, že v skutočnosti sme len biologické stroje. Ak je to všetko len súvislý šev vplyvov, ktoré sa navzájom ovplyvňujú, znamená to, že neexistuje žiadna stopa po slobodnej vôli," uzavrel.

V naturalistickom svete bez nadprirodzených agentov existujú v podstate dve mysliteľné možnosti, akými sa udalosti dejú. Buď sa všetko deje ako sled príčin a následkov alebo sú udalosti náhodné.

Žiadna z týchto možností však neponúka priestor pre slobodnú vôľu, ktorá je zjednodušene definovaná ako "konanie či rozhodovanie sa nezávisle od vplyvu vonkajších faktorov". Podľa najbežnejších teistických výkladov záhadne len my ľudia, ako JEDINÉ TVORY (aj napriek tomu, že sme evolučne príbuzní s inými živými organizmami), sme oslobodení od fyzikálneho determinizmu celého vesmíru. Tento koncept slobodnej vôle nám umožňuje vybrať si z viac než jedného rozhodnutia nezávisle od toho, k čomu nás život v danej chvíli doviedol, aké máme túžby, motívy či predispozície. Vieme sa vraj rozhodnúť ináč, než je nám prirodzené a okolím podmienené. Mohlo by sa to nazvať kontra-kauzálne rozhodnutie.

Mnoho ľudí myšlienka údajnej "neslobody" v deterministickom svete priam bytostne uráža a deprimuje. Pýtajú sa: "Za čo sme potom zodpovední, keď je všetko predurčené?" Kresťania sa navyše pýtajú: "Ako môžeme byť súdení pri poslednom súde za niečo, čo vlastne nevieme ovplyvniť?"
Tiež som bral moje rozhodovanie ako úplne slobodné (podľa hore uvedenej libertariánskej definície), kým som si neprečítal útlu knihu od Sama Harrisa "Slobodná vôľa" a nepochopil som, že každé moje rozhodnutie má svoju príčinu a je (aj keď nie vždy jasne) vystopovateľné. Na sedemdesiatich stránkach dokázal Sam vysvetliť, prečo je slobodná vôľa iba ilúziou a ako ju chápať v tomto svetle.
Sam v úvode knihy napísal: "Ak vedecká obec prehlási slobodnú vôľu za ilúziu, vyvolá to omnoho agresívnejšiu kultúrnu vojnu, než ako sa strhla okolo myšlienky evolúcie. Hriešnici a zločinci by bez slobodnej vôle neboli nič iné, než zle kalibrované hodinové strojčeky."

Je to naozaj radikálna zmena pohľadu na svet. No nie je vôbec nová. Diskusia o slobodnej vôli a determinizme sa začala už v antickom Grécku, obohatili ju Rimania, dominovala v kresťanskej filozofii a pokračuje až do dnešných dní, kedy sa do nej zapájajú neurovedci, psychológovia či filozofi.

Zjavne všetko na svete (aspoň to v makrosvete), a to vrátane nás, sa riadi nemenným zákonom akcie a reakcie a teda všetky udalosti sú spôsobené predošlými udalosťami (kauzálne). Rozhodovanie je mentálnym stavom a ten je podľa všetkého čo vieme stavom mozgu (vzorcom nervovej aktivity). Stav mozgu je pritom čisto biologický stav. A ako dobre vieme, biologické stavy sú fyzikálnymi stavmi. A svet fyzický je čisto deterministický. Kde je tu priestor na slobodnú vôľu? Prečo by sme aj mali byť nejako odlišní od všetkého, čo tvorí vesmír? Prečo by sme mali byť výnimkou?

Duševné či fyzické procesy, ktoré by dokázali popísať mechanizmy fungovania slobodnej vôle sa nikomu nikdy nepodarilo preukázať. Tvrdenie o existencii slobodnej vôle vychádza IBA z dohadu či pocitu, že sme zdrojom vedomých myšlienok a vieme sa rozhodnúť, prípadne zachovať ináč, než sa chováme. Libertariáni vytvorili pojem agenta, ktorý nie je fyzický a môže sa vyhnúť kauzalite, či spôsobovať stále nové kauzálne udalosti. Tento agent dokáže meniť a ovplyvňovať nemeniteľné kauzálne udalosti celého vesmíru.

Ako dobre viete, kresťania (ale aj množstvo iných teistov či dokonca i zopár ateistov) žije v presvedčení, že oboje je možné súčasne. Čiže svet je deterministický a ľudská myseľ či duša konajú slobodne. Tvrdia, že tie akcie, pri ktorých si konajúca osoba môže vybrať z možností, či rozhodnúť sa konať ináč, sú slobodné. Deterministi ako napríklad aj Sam Harris tvrdia, že človek na výber NEMÁ. A aj keď si myslí, že sa rozhodol, toto rozhodnutie bolo determinované predošlými udalosťami. Namiesto "Môžeme robiť čokoľvek chceme" je teda presnejšie povedať "Môžeme robiť len to, čo chceme." To, čo CHCEME, totiž už ovplyvniť nedokážeme. Schopenhauer raz povedal: "Človek môže urobiť to, čo chce urobiť, no nemôže chcieť to, čo chce." Einstein taktiež neveril na slobodnú vôľu a tento Schopehauerov výrok rád citoval.

Ľudia si často pletú determinizmus s fatalizmom a mylne sa pýtajú: "Keď je všetko determinované, prečo vôbec niečo robiť?" Fatalizmus nie je deterministický, nakoľko človeka a jeho rozhodnutia vyberá z kolobehu príčin a následkov (podobne ako libertarianizmus avšak bez slobodnej vôle) a tvrdí, že svet síce spôsobuje udalosti v ľudskom živote, no nie je spätne ovplyvňovaný ľudskou vôľou či rozhodnutiami. Skrátka, nezávisle od vás sa vždy stane to, čo sa má stať (myšlienková hra na voľnú chvíľu: V čom je rozdiel, keď cez cestu prechádzajú determinista a fatalista?)
Podľa determinizmu však každá voľba vedie k vlastným následkom. Skutočnosť, že naše voľby závisia na predošlých príčinách predsa neznamená, že na tých voľbách už nezáleží. Rozdiel medzi determinizmom a libertarianizmom je iba v tom, že podľa determinizmu táto voľba povstane z neuvedomovaného pozadia predošlých príčin a nie z vedomého rozhodnutia. Existujú cesty, ako sa rozhodovať múdrejšie, no my si nemôžeme vybrať čo si vyberieme, aj keď ten dojem máme.

Je nám známe, že sme si vedomí iba nepatrného zlomku informácií, ktoré náš mozog spracováva. Dokonca aj keď sa s niekým rozprávame, nerozmýšľame vedome nad všetkými slovami, ktoré povieme. Máme vedomý koncept toho, čo chceme povedať a potom sme už len svedkami toho, čo sa nám valí z úst. Všetky tie slová vychádzajú z nás za pomoci podvedomých procesov. My už len pozorujeme, čo sa deje mimo nášho pomalého vedomého rozhodovania.

Zmien v prežívaných procesoch (nálada, myslenie, vnímanie) sme si síce vedomí, no neurofyziologické deje spôsobujúce tieto procesy nevnímame. Vedecké pokusy na EEG a neskôr aj na presnejšej funkčnej magnetickej rezonancii (fMRI) preukázali, že rozhodnutie niečo vykonať bolo v podvedomí vytvorené predtým, než sa jedinec vedome uzniesol, že sa tak rozhodne. Jeho rozhodnutie sa dalo pomerne presne už dosť dlhú merateľnú dobu pred samotným uvedomením si rozhodnutia, vyčítať z jeho mozgovej aktivity. Čiže v momente, kedy si myslíte, že sa slobodne rozhodujete, už len vykonávate rozhodnutie vášho podvedomia.

Robíme teda rozhodnutia? Áno a sú to naozaj naše rozhodnutia. Ale sú vždy podmienené. Neuvedomujeme si, prečo sme sa rozhodli ako sme sa rozhodli, no ak sa zamyslíte, na veľa rozhodnutí dokážete nájsť aj vedomé príčiny. Prečo som si dnes dal kávu a nie čaj? Lebo som sa cítil unavený? Lebo som mal obed, ktorý vytvoril v mojom mozgu reakciu so silnejšou požiadavkou na túto chuť? Lebo som zazrel veselých ľudí popíjajúcich kávu a asociovalo to vo mne dobrý pocit prepojený na kávu? Možno len bola bližšie po ruke. Fakt neviem. Zo všetkého trochu a asi ešte viac. A moje podvedomie sa rozhodlo. Dalo mi impulz a moje vedomie si pár milisekúnd po tom povedalo, že sa rozhodujem pre kávu.

Máme vôľu, no tá nie je slobodná. Naše rozhodovanie je dôležité, lebo ovplyvňuje ďalšie udalosti a konania nás i ľudí naokolo. No je tvorené výhradne predošlými dejmi, teda je determinované rovnako, ako všetko vo vesmíre.
(Zdroj: sekularne-nebo.sk, azet.sk)

[Ro ert]

Naozaj nám boh dal slobodnú vôľu? Alebo je to inak?

Ako si sám napísal boh je pre teba neurčitá vec, preto otázka či nám dal boh slobodnú vôlu je zbytočná. Krestanstvo ale determináciu pozná velmi dobre a bravúrne s nou zaobchádza. Celá krestanská viera je vlastne jedna veľká determinácia - príčinná podmienenosť a zákonitá závislosť vecí a javov. Kresťanstvo je vlastne postavené na determinácii.

[Ro ert]

Na druhej strane náhoda tiež neexistuje a tak by sme všetci chceli poznať ako to vlastne je .

[Neregistrovaný]

Boh v ponímaní abrahámovských náboženstiev je pre mňa len ľudský konštrukt, viera v osobného boha je ako veriť vo víly a elfov.

Chcel som len poukázať, že slobodná vôľa neexistuje. Preto ak veriaci argumentujú, že boh nám dáva slobodu, nič nie je vzdialenejšie pravde.