Krutý příběh= krutý Bůh ?

[Host]

Bezbožné srdce človeka len blúdi nevediac, kde je pravda, lebo pravda je tam, kde je večný život v spoločenstve s Bohom. Všetko ostatné, čo nevedie v tomuto cieľu je márnosť. Evanjelium Ježiša Krista je Božia Pravda a život. Je to najradostnejšia správa od Boha, akú človek počas svojej existencie na zemi mohol počuť. Bezbožné srdce nevníma túto Pravdu.

Tí, ktorí uverili tej Pravde od Boha, sa chcú aj podeliť s ostatnými, aby aj oni boli spasení. Prečo to niektorým vadí, ak sa niekomu zvestuje evanjelium Ježiša Krista? Nie je to nič nanútené. Ak to niekto neprijíma, tak neprijíma – nie je mu to dané od Boha. Problém je skôr s agresivitou a to proti zvestovaniu evanjelia a to sú často práve tí, ktorí tak hlasno hovoria o slobode a slobode slova. Evanjelium totiž svieti svetlo do tmy - na hriešnu podstatu človeka a človek sa tomu bráni, aby to nejako nebolo vidieť, že. To zasvinené bezbožné srdce obľubuje pomyje tohto sveta a krochká blahom v tom močiari a bahne. No a evanjelium mu nastavuje zrkadlo, aby sa videl, kto teda je a to v akejkoľvek svojej bubline a ukazuje aj to, čo všetko Boh urobil pre to, aby ho vytiahol z tohto močiara plného bahna a umyl a obliekol do bieleho rúcha, aby bol vo večnosti s ním. Skutočná sloboda je jedine v Kristu.

Teď se opravdu odchýlím od tématu - tak pozor! Je sice příjemné myslet si, že když jsme uvěřili Pravdě od Boha, tak jsme něco lepšího, ale ve skutečnosti to je hřích. Duchovní pýcha je hřích.

To, že je někdo nevěřící, neznamená, že je uzavřený vůči Pravdě nebo je dokonce nemorální - tedy že by tak hrozně moc miloval rochnit se ve špíně tohoto světa, a na základě toho by se bránil Pravdě. Nevěřící nebo jinověrci se mohou bránit - nikoli Evangeliu, ale způsobu, jakým je jim předkládáno. Jakým my ho předkládáme. A navíc Bůh může spasit, koho chce (2P 3,9) bez ohledu na to, jestli se s dotyčným podělíme o Evangelium, nebo ne.

Tedy není pravda, že bude zatracen ateista, který nezištně pomáhá svým bližním, protože nevěří, zatímco věřící, který nikdy nikomu nepomohl, má být spasen jenom proto, že je věřící. O tom to Evangelium fakt není! Viz: Mt 25,31-46: "Až přijde Syn člověka ve své slávě a všichni andělé s ním, posadí se na trůnu své slávy; a budou před něho shromážděny všechny národy... Potom řekne těm na levici: ‚Jděte ode mne, prokletí, do věčného ohně, připraveného ďáblu a jeho andělům! ... ‚Amen, pravím vám, cokoliv jste neučinili jednomu z těchto nepatrných, ani mně jste neučinili.‘ A půjdou do věčných muk, ale spravedliví do věčného života." Všimněte si, o víře v Pravdu se tam říká ani ťuk.

A ještě poznámečka - tomuto podobenství předchází to o hřivnách. My jsme dostali navíc hřivnu víry, ale od nás se také očekává, že když jsme dostali víc, tak také víc odevzdáme - že prostě budeme víc makat. Onen líný služebník dostal jen "základní vklad": být člověkem - a ani to nedokázal použít k něčemu dobrému.

[Viktorrealita]

Tedy není pravda, že bude zatracen ateista, který nezištně pomáhá svým bližním, protože nevěří, zatímco věřící, který nikdy nikomu nepomohl, má být spasen jenom proto, že je věřící.

To je zdeformovaný pohľad na to, čo je to spasiteľná viera v Ježiša Krista. Kto to povedal, že bol veriaci a nepomohol? Evanjelium sa predsa zvestuje neveriacim, aby uverili a boli spasení. No a zo skutkov sa nikto nespasí, ale jedine skrz spasiteľnú vieru v Krista. Skutky viery a ovocie ducha sú následkom a teda prejavom toho, čo sa predtým stalo v srdci. Znovuzrodené srdce z Boha uvidí svetlo Božieho Slova a uverí. Takáto viera sa vždy prejaví na skutkoch viery a ovocí ducha, lebo to srdce sa znovuzrodilo zo Svätého Ducha. No a sú jedine na Božiu chválu a nie vlastnú.

Skúsim to rozviesť

Boh je dobrý, ale aj spravodlivý a milostivý. Láska Božia sa prejavila v jeho milosti a poslal svojho Syna, aby spasil to, čo bolo zahynulo. Boh sa zaprel v Ježišovi a zišiel k nám, ako človek, aby priniesol dokonalú obeť za naše hriechy, lebo odpoveďou lásky je sebazaprenie.

Čo sa týka pojmu viera

To je absolútne nepochopenie tohto pojmu - viera v Ježiša Krista a čo jej predchádza. Často bojujem proti tomu učeniu, ktoré hlása, že samotná viera v Krista nestačí. No keď chcem, aby tí istí odpovedali, či láska stačí, tak sú ticho. Ak samotná láska existuje v srdci človeka, tak odpoveďou lásky je vždy sebazaprenie. Teda sa vždy prejaví na skutkoch lásky. Ak sa neprejavuje, tak niet lásky v srdci, ale len pokrytectvo – bolo by to len moje tvrdenie, že mám lásku a nič viac.

No a láska aj viera totiž nie je len samotné vyhlásenie človeka, teda že verí a má lásku. Ako keď niekto len tvrdí, že verí, ale navonok v jeho živote sa to vôbec neprejavuje. Ak niekto tvrdí, že verí, ale na jeho živote sa to neprejavuje, tak to nie je to, že má vieru v srdci, ktorá sa neprejavuje, ale naopak. Práve to poukazuje, že v srdci spasiteľnú vieru v Ježiša nemá – neexistuje. Je to v podstate len jeho pokrytecké tvrdenie a nič viac. Ak niet viery, tak sa ani nemá, čo prejavovať. Ak niet príčiny, tak niet ani následku.

Ale spasiteľná viera sa vždy prejaví na skutkoch viery a ovocí Ducha, lebo je skutočná, keďže vychádza zo znovuzrodeného srdca z Boha. Preto sa vždy objaví v znovuzrodenom srdci spasiteľná viera a ta sa vždy prejaví na skutkoch viery a ovocí ducha. Prečo aj na ovocí ducha? Lebo to srdce je znovuzrodené zo Svätého Ducha, ktoré je aj ním formované – vyučované a zdokonaľované na obraz Božieho Syna. Teda spasiteľnej viere predchádza nové narodenie z Boha. Preto takáto samotná viera v znovuzrodenom srdci stačí a je podmienkou spasenia a teda jaj prejavom toho, čo sa predtým stalo v srdci – narodilo sa nové a večné vedomie života v Kristu. No a skutky viery a ovocie ducha nie sú podmienkou spasenia, lebo dieťa Božie si je už vedomé istoty spásy v Kristu, ale poukazujú na existenciu spasiteľnej viery v srdci a tá poukazuje na znovuzrodené srdce z Boha. No a to poukazuje na všetko to, čo tomu všetkému predchádzalo a teda vyvolenie Bohom -zapísanie do knihy života. Preto všetko to sa deje v milosti Božej a jedine na Božiu chválu.

Alebo ináč

Oživené srdce Bohom – preorané, je už dobrá zem, pripravená na zasiatie Božieho semena – Slova evanjelia. Keď dopadne, tak sa zakorení a vyrastie už dobrý strom – nové a večné vedomie života v Kristu. Prečo dobrý? Lebo vyrástol z Božieho semena - Slova, ktoré je dobré, lebo Boh je dobrý, spravodlivý a milostivý. Takýto strom patrí už do Božej záhrady a Boh ho počas rastu vyživuje, okopáva, orezuje a chráni, aby donášal, čo najviac ovocia. Teda vykúpený je zdokonaľovaný a vyučovaný Božou milosťou na obraz Ježiša Krista a teda v istote spasenia, lebo takýto strom už patrí do Božej záhrady.

[Host]

Dobře, to je popsáno, jak by se měla projevovat ona hřivna víry. Řekněme, že to je ideální stav. Ale pořád to nevylučuje existenci takových lidí, kteří mohou být ve svém společenství příkladnými křesťany, ale mimo svou křesťanskou bublinu se mohou chovat jako naprostí hulváti... Myslím, že k takovému chování hodně napomáhá dělení lidí na "spasené" a "nespasené", na "nás" a "lidi světa", na ty, co přijali Pravdu a ty, co ji dosud nepřijali... A také to nevylučuje spásu bezvěrců a jinověrců... Vždyť i v jejich srdcích je láska a ta je mnohem víc, než dary Ducha, naděje a víra (1K 13,13).

[Viktorrealita]

Dobře, to je popsáno, jak by se měla projevovat ona hřivna víry. Řekněme, že to je ideální stav. Ale pořád to nevylučuje existenci takových lidí, kteří mohou být ve svém společenství příkladnými křesťany, ale mimo svou křesťanskou bublinu se mohou chovat jako naprostí hulváti... Myslím, že k takovému chování hodně napomáhá dělení lidí na "spasené" a "nespasené", na "nás" a "lidi světa", na ty, co přijali Pravdu a ty, co ji dosud nepřijali... A také to nevylučuje spásu bezvěrců a jinověrců... Vždyť i v jejich srdcích je láska a ta je mnohem víc, než dary Ducha, naděje a víra (1K 13,13).

Láska k čomu, alebo ku komu. Ale to sa nedá oddeľovať od Pravdy.

Láska je najväčšia, ale ako môžem milovať Boha, ak v Boha a Bohu neverím? Je to absurdné! Bez viery nepríde do srdca človeka Božia láska a niet tam ani pokoja a ani radosti. No a bez znovuzrodenia z Boha, nepríde do srdca spasiteľná viera. A bez viery, nie sú skutky viery, ani ovocie Ducha. A tým ovocím ducha je na prvom mieste láska. Práve to, čo je najväčšie a to je láska sa prenáša do srdca človeka skrze vieru v Božie Slovo, ktoré je plné lásky v Božej milosti. Láska ide vždy s Pravdou Božieho Slova a nikdy bez nej. Je jasné, že v klamstve niet lásky, ale len pokrytectvo.

Ten kto neuverí v Krista, už je odsúdený, lebo ak odmieta uveriť, tak odmietaním dáva najavo, že evanjelium je klamstvo a tak urobil z Boha klamára - opovrhuje ním a celým dielom spásy. Je to znak toho, že nie je Božie dieťa – nenarodil sa znova – z Boha. To nie je našou vecou to súdiť, ale Božou. No určite na konci dostane spravodlivý Boží súd a to podľa svojich skutkov. Boh posúdi všetky motívy a úmysly jeho srdca a to či už boli dobré, alebo zlé. No hriech mu ostáva a nič nečisté a hriešne nemôže ísť k Bohu. Ak pod spásou sa rozumie byť vo večnom spoločenstve s Bohom, tak to je podmienené spasiteľnou vierou, ktorou Božie dieťa prijíma obeť Božieho Syna za svoje hriechy. Ten kto neuverí, tak odmieta obeť Syna Božieho za svoje hriechy a v podstate odmieta aj spoločenstvo s Bohom, lebo v Boha neverí. No a neverí preto, lebo nie je Božím dieťaťom – nenarodil sa z Boha. Hriechy mu zostávajú a na konci dostane spravodlivý súd.

No a k tej duchovnej pýche len toľko

Spása je jedine z viery, aby bolo podľa milosti. To vylučuje sebachválu a teda aj pýchu. Ak by som si myslel, že som spasený zo skutkov a teda podľa svojich zásluh, tak práve v tom by bola moja sebachvála a pýcha. Keďže spása je jedine z milosti skrze vieru, tak sebachvála je vylúčená a to zákonom viery. Teda z viery, aby bolo podľa milosti. Rim 3, 27 Kde je potom chvála človeka? Je vylúčená. Jakým zákonom? Zákonom skutkov? Nie! Ale zákonom viery. Pýcha je často práve v skutkárstve a často sa to zvrhne do násilia a to v mene toho Boha, ktorý povedal - miluj aj svojho nepriateľa.

U vykúpených sú aj zásluhy, ale už v rámci spasenia, teda v istote spásy v Kristu. Ale nie pri získavaní spasenia, lebo spása, je jedine z milosti, skrze vieru a je darom od Boha.

No a čo sa týka neveriacich

Zatiaľ neprijali Pravdu, ale nemôžeme vedieť, či prijmú. Nevieme, kto je na čo určený Bohom. Preto práve neveriacim sa má zvestovať evanjelium, aby uverili a boli spasení. Kto má uši na to, aby to počul, tak uverí. Ak niekomu to nie je dané od Boha, tak nikdy nepríjme Krista. Spása je preto spása – záchrana, lebo človeka zachraňuje pred odsúdením spravodlivým Bohom a teda zachraňuje od odsúdenia mimo spoločenstva s Bohom. A to je peklo. Ak by peklo neexistovalo, tak netreba nikoho zachraňovať pred niečím, čo neexistuje, že. Preto evanjeliu je radostnou správou od Boha, lebo zachraňuje a to z milosti skrze vieru. Spása je teda darom od Boha.

Z nášho pohľadu sa nedá ľudí deliť a ukazovať prstom – spasený, nespasený, lebo nevidíme do srdca toho, ktorého človeka ako Boh a ani nevieme, koho si Boh vyvolil. No Boží pohľad to na konci rozlíši ovce od kozlov.

Do srdca človeka vidí jedine Boh a určite vie, v ktorých srdciach kraľuje svojím živým Slovom – Duchom. Teda určite vie, ktorí sú jeho. Vykúpení sú v srdci zapečatení Svätým Duchom zasľúbenia. Pokrytec je pokrytcom a ním aj ostane.

[Host]

Dobře, zcela souhlasím, že do srdce člověka vidí jen Bůh a klidně se pod to i podepíši. Ale v Mt 25,31-46 se neříká nic o lásce k Bohu: budou shromážděny všechny národy bez ohledu na jejich víru či nevíru a budou souzeny podle lásky k bližnímu! To třeba v tento okamžik činí spousta nevěřících, když v rámci potravinové sbírky dává najíst Kristu v podobě našich potřebných...
Samozřejmě pro nás, co máme svěřenou hřivnu víry, se očekává, že budeme milovat také Boha. Ale samozřejmě také to, že Ho budeme také milovat ve svých bližních bez ohledu na to, do jaké sociální bubliny patří.

[Viktorrealita]

Dobře, zcela souhlasím, že do srdce člověka vidí jen Bůh a klidně se pod to i podepíši. Ale v Mt 25,31-46 se neříká nic o lásce k Bohu: budou shromážděny všechny národy bez ohledu na jejich víru či nevíru a budou souzeny podle lásky k bližnímu! To třeba v tento okamžik činí spousta nevěřících, když v rámci potravinové sbírky dává najíst Kristu v podobě našich potřebných...
Samozřejmě pro nás, co máme svěřenou hřivnu víry, se očekává, že budeme milovat také Boha. Ale samozřejmě také to, že Ho budeme také milovat ve svých bližních bez ohledu na to, do jaké sociální bubliny patří.

Nič také sa v Písme nepíše. Nedá sa príjsť ku spáse nejakou okľukou a to mimo Krista. On je tá jediná cesta k Otcu a teda k večnému spoločenstvu s Bohom. Ak by sa dalo spasiť nejakou okľukou, tak nepotrebujeme Krista a spasili by sme sa nejakou láskou k svojím blížnym. A čo s hriechmi? Ježiš takéto niečo neučí a prišiel na zem preto, aby spasil to, čo bolo zahynulo - čo už bolo mŕtve vo svojich hriechoch. Načo by Boh stal človekom a obetoval sa za naše hriechy, ak by spása bola aj bez toho a teda aj bez viery v Krista. Tu vidíme, aký hrozný je hriech človeka pred Bohom a nič hriešne sa k Bohu nedostane. Preto Boh zišiel k nám, aby zachránil svet a aby spasil svoje deti, ktoré sú na tomto svete, no nie sú z tohto sveta.

Všetci neveriaci v Krista budú súdení podľa svojich skutkov a nikto z nich nedostane nespravodlivosť. Zohľadnia sa všetky ich úmysly a pohnútky srdca a to či boli dobré, alebo zlé. Teda budú súdení diferencovane a spravodlivo. No jedno budú mať spoločné. Tí ktorí prídu na súd, tak budú aj odsúdení a nebudú mať účasť na Božej sláve. Hriechy im zostávajú.

No a božie deti dostanú milosť, lebo vierou v Krista prijali jeho obeť na kríži za ich hriechy. Kto je Božie dieťa vie jedine Boh. Tí ktorí uverili spasiteľnou vierou v Krista – deti Božie, tak nejdú na súd a už prešli zo smrti do večného života v Kristu. Myslím si, že Ježiš to povedal jasne, aby sa to nedalo odignorovať, alebo nejako prekrútiť:
Evanjelium podľa Jána 5:24 Ameň, ameň vám hovorím, že ten, kto čuje moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a neprijde na súd, ale prešiel zo smrti do života.

Evanjelium podľa Jána 3:18 Kto verí v neho, nebude odsúdený, ale ten, kto neverí, už je odsúdený, lebo neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho.

[Adventistka]

Bože môj, aký to malo zmysel ?
„Éli, Éli, lama zabachtani?!“ Zvolanie zmučeného srdca v umučenom tele. Slová, vykríknuté z posledného nádychu telesnou i duševnou trýzňou vyčerpaného človeka. Bol Božím Synom?! Skončil ako zločinec. Na najkrutejšom nástroji dejín.
Odmietnutý, opustený, opovrhnutý. Nezmyselne osočovaný a neoprávnene odsúdený. Olovom bičovaný, tŕním ostrým ako ihly korunovaný. Vyčerpaný hladom a smädom, nespravodlivosťou, opľúvaním a bitím. Popravčí nástroj si niesol cez celé mesto. Potom ho surovo sotili na hrubo opracované brvno a veľkými klinmi mu oň pribili ruky a nohy. Ešte surovšie potom zdvihli kríž a nechali ho vpadnúť do kamennej jamy. Trhnutím sa čerstvé rany natrhli, náraz vyrazil dych a začal boj s časom. Boj o každý nádych, vykúpený ostrou bolesťou v končatinách pri vzopretí sa. Čo tam po hanbe, že visí nahý, že jeho vnútornosti zlyhávajú, že...
Žiadne slová súcitu a porozumenia. Iba výsmech, ponižovanie a znevažovanie z radov nepriateľov. Strach a zúfalstvo v očiach a kvílivom plači blízkych.Tých, ktorí mali odvahu prísť bližšie.
Prečo sa to vlastne všetko toto deje? Prečo tu visí na dreve poníženia a prekliatia? Prečo sa dal na túto cestu? Je vôbec schopný vidieť ešte začiatok a koniec? Teraz?!
„Je vraj Boží Syn!! Nech použije svoju silu a oslobodí sa!!“ Do uší mu preniká najväčšie pokušenie jeho bytia.
Uzdravoval akúkoľvek nemoc. Tisíce ľudí za tých 3,5 roka! Málo bolo tých, čo pre svoju neveru neprijali jeho pomoc. Vyslobodzoval ľudí z posadnutosti démonmi. Tí sa museli podriadiť a odísť. Nemohli odolať jeho moci a čistote. Ako divoko sa teraz smejú, už oslavujú víťazstvo.
Aké neuveriteľne veľké je to pokušenie. Dokáže všetkým, kým je? Aké lákavé je znovu sa slobodne nadýchnuť, necítiť tú trhavú bolesť, nepočuť ten znevažujúci výsmech. Necítiť bezmocnosť a ... necítiť bezmedznú zodpovednosť!
Ak si Boží Syn!? Je? Preto tu visí? Do tváre sa mu škľabí smrť. Nie ten pokojný spánok, kde už nič necítiť, nepočuť, nevedieť. Z toho spánku je možné sa zobudiť. Vie to, zobudil viacerých. Smrť, táto Smrť, je absolútna ničota z odlúčenia od zdroja života. Naveky. Bez nádeje. To je tá obrovská ťarcha, gniaviaca jeho myseľ i srdce. On nie je Boží Syn. NIE! Už nie! Dovolil Otcovi, aby na neho položil celú ťarchu zla. Dobrovoľne. Stal sa Hriechom. Tým, proti ktorému je namierený Otcov hnev. Hriech, ktorý ničí túto nádhernú zem a degraduje všetko kedysi dokonalé na nej a v bytostiach, ktoré boli stvorené na Boží obraz. Ten hriech ho teraz pribil na drevo. On je Hriech. Nemá žiadnu šancu.
Preto sa od neho Otec odvrátil a zavrhol ho. Naveky. Druhá Smrť, tá úplná, neodvolateľná, večná. Naozaj ju má prijať? On? Boží syn? Nikdy nežil na zemi človek, ktorý by tak miloval Boha ako on. Nik nikdy nežil čistejší život ako on. Nikdy nezhrešil ani myšlienkou, pohnútkou, nieto ešte slovom, alebo skutkom. Hodiny a hodiny sa s Otcom rozprával každý deň a videl veci smrteľníkovi nepochopiteľné.
Vždy konal vôľu svojho Otca. Vždy. Nikdy sa od nej neodchýlil, aj keď jeho človečenstvo sa dravo pýtalo von. Miloval Otca a preto aj jeho deti. Všetky. Súcitil s nimi v ich stratenosti a zviazanosti hriechom a jeho následkami. Tak veľmi im chcel pomôcť!
Čo vlastne dokázal? Mal pár verných priateľov. Mal. Utiekli. Zradili pri prvom náznaku problémov. Vyše troch rokov ich učil zásadám neba. Vysvetľoval zákony života. Svojím životom im bol vzorom. Ochutnali z moci, ktorú mal on. Zakúsili radosť zo záchrany blížnych. Nepochopili. Jeho slová neprenikli až do ich srdca. Mali ho radi, obdivovali ho, uctievali. Nie dosť na to, aby porozumeli jeho poslaniu. Viac milovali svoje predstavy o tom, kým je. Chceli Záchrancu podľa svojich predpojatí.
A teraz? Zostáva len pár minút, možno sekúnd. Len na jednu jedinú otázku by chcel počuť jasnú odpoveď.
Malo to zmysel?
Čo po sebe zanecháva? Keby mal začať od začiatku, čo by urobil inak? Vždy jeho život riadil nebeský Otec. On rozhodoval o každom jeho kroku, slove, použití moci. Viedol ho, chránil, žehnal cez neho potrebným. On neznamenal nič, bol nástrojom v Božích rukách. Scenár jeho života vznikol v nebeských sieňach. Kedysi vedel presne, kam ide a prečo. Bol si vedomý, kým je a uzrozumený so všetkým.
Rozhodol sa sám. V nebesiach, pri Jordáne aj v Getsemane. Nadšený, zmierený, krvou sa potiaci. Vedel, že to príde. Poníženie i bolesť, strach, potupa i kruté zomieranie. Lenže On stráca viac ako život. Stráca Lásku a zmysel a budúcnosť. Pre koho?
Tá temnota okolo neho je rovnaká ako temnota v jeho duši. S týmto ľudia musia žiť? S tým mrazivým chladom, beznádejnou prázdnotou a ochromujúcou úzkosťou? Bez tepla lásky, opory úcty, nehy pozornosti, sily naplnenia? Aký zmysel má taký život? Nečudo, že ho zapĺňajú márnosťami, hlukom a pozlátkami. Aby zakryli tú rozdľavenú tlamu smrti. Aby zamaskovali ten bezútešný strach a stratenosť v ničote.
A navyše tá obrovská ťarcha viny a zlyhaní. Neschopnosť zamerať sa na cieľ a dosiahnuť ho. Netrafia domov. Už dávno zabudli kde je. Nemôžu už vedieť ako tam je. S kým sa tam majú stretnúť. Kto ich túžobne čaká a celé veky pripravuje cestu k návratu.
Čo to povedal nedávno učeníkom? Ja som tá Cesta, Pravda a Život! Cesta cez hlbiny besniacej zloby a ochromujúceho strachu. Pravda o Tom, ktorý ich miluje tak veľmi, že obetoval to najdrahšie a najcennejšie. Aby im mohol darovať Život. Večný, úplný, dokonalý, šťastný. Jeho život, Výmenou za Hriech. Za ten, ktorý teraz leží na ňom.
Malo to zmysel! Áno. Jeho život bude pokračovať v tisícoch a miliónoch tých, ktorí jeho výmenu prijmú. Ktorí uveria, že ich život zomrel s ním na kríži a oni môžu žiť ten jeho večný, čistý, naplnený a zmysluplný. Aby sa naplnila Otcova túžba po jeho deťoch. Aby mohol ukončil svojvoľnú vládu Zla a nastoliť znovu Spravodlivosť. Aby mohla konečne zasa vládnuť Láska.
Srdce ho neuveriteľne bolí. Pre tie tisíce a milióny stratených, zotročených, zničených životov. Tak veľmi potrebujú jeho lásku. Nie je ... Je Hriech. Ak jeho poslaním je poraziť tento Hriech a jeho následok Smrť, potom to malo zmysel. Prijíma odsúdenie a trest za Adamovu vinu a jej následky. Dôveruje Otcovej prozreteľnosti. Bez ohľadu na čokoľvek.
Je to tak spravodlivé Otče. Ty vieš, čo robíš. Svojho ducha vraciam do tvojich rúk.
Je dokonané.

[host]

A ještě poznámečka - tomuto podobenství předchází to o hřivnách. My jsme dostali navíc hřivnu víry, ale od nás se také očekává, že když jsme dostali víc, tak také víc odevzdáme - že prostě budeme víc makat. Onen líný služebník dostal jen "základní vklad": být člověkem - a ani to nedokázal použít k něčemu dobrému.

Ja si myslím že byť človekom je to najviac.

[Neregistrovaný]

A ještě poznámečka - tomuto podobenství předchází to o hřivnách. My jsme dostali navíc hřivnu víry, ale od nás se také očekává, že když jsme dostali víc, tak také víc odevzdáme - že prostě budeme víc makat. Onen líný služebník dostal jen "základní vklad": být člověkem - a ani to nedokázal použít k něčemu dobrému.

Ja si myslím že byť človekom je to najviac.

Hlavně je to hřivna, kterou dostal každý z nás.

[host]

Hlavně je to hřivna, kterou dostal každý z nás.

Hrivnu viery mám všetci, Súhlasím.