Píšeš, že – ľuďom, sú kresťania ukradnutí? O tom, že je svet plný zla, hriechu, bolesti a smrti netreba nikoho presvedčovať. Je to viditeľná realita. Každý rodič chráni svoje deti, pred zlým vplyvom tohto sveta, čo je aj správne, že. Tak prečo to káznenie upieraš kresťanom?host napísal: ↑06 Apr 2025, 07:47 Svet si kresťanov všíma oveľa menej ako si kresťania všímajú svet. Kázne sú plné “láskavej” nenávisti i tom ako sa máme strániť nástrahám tohto sveta ktorý je hriešny.
Ľudom sú kresťania ukradnutí ale zato kresťanov tento svet dráždi. Tento svet je pre kresťanov ako červená plachta pre býka, preto na tento svet stále poukazujú. Takže to čo si napísal funguje ale úplne naopak.
No a kresťania sú tiež ľudia a v duchovnej rovine sú to deti Božie. Hoci sa pojem kresťan uplatňuje všeobecne na všetkých, ktorí sa hlásia ku Kristu, tak týmto sa často aj argumentuje proti Kristu. No čo už. Nikto sa predsa nerodí už veriacim v Krista, ani sa nerodí už presvedčeným ateistom, ani Budhistom atd. To vedomie osoby - kto je, kto sú jeho rodičia a rodina, teda kde patrí, nadobúda postupne. Podobne je to aj v duchovnej rovine. Tak, ako v telesnej, tak v duchovnej rovine, je rozhodujúci počiatok narodenia toho vedomia. Kto sa narodil z tela je telo – telesný človek a ako telesný taktiež nevie, kedy a aké duchovné vedomie nadobudne a to počas svojho pozemského života. Z presvedčeného ateistu sa odrazu Božím zásahom zrodí večné vedomie života v Kristu. To nemohol predtým vedieť a to tak, ako nevie dieťa, že sa narodí telesne a kto sú jeho rodičia atd., až keď sa narodí, tak postupne si to všetko začne uvedomovať. Predtým bol duchovnou mŕtvolou neschopnou vnímať svetlo Božieho Slova až do času, keď ho Boh vzkriesil do večného života v Kristu. To sa deje neustále a to v celom čase milosti.
No čo sa týka kresťanstva, tak samotné prehlásenie človeka, ešte z neho nerobí kresťana – dieťa Božie, ale nové narodenie z Boha o ktorom Otec na nebesiach vie skôr, ako sa narodí, lebo je jeho Otcom. Až vtedy je to počiatkom formovania Bohom, na podobu Božieho Syna – Krista. Teda Božie dieťa už chce nasledovať Krista, lebo v srdci sa zrodilo večné vedomie života a teda už vie o príslušnosti ku Kristu. Už tu na zemi je vzkriesené, do nového života v Kristu. Čas, kedy sa to počas jeho telesného života stane, je rôzny a ako som písal, z ateistu sa odrazu môže stať a to oživujúcim zásahom Boha veriaci v Krista. Deje sa to stále a preto sa evanjelium zvestuje všetkým ľuďom a koho Otec vzkriesi do večného života, toho vzkriesi a koho nechá tak, toho nechá tak až do jeho smrti. Preto má Ježiš aj meno – Otec večnosti.
To formovanie dieťaťa Božieho je procesom až do smrti. A nie každé dieťa je v rovnakom čase znovuzrodené. No ak sa už narodilo Božie dieťa, tak už nestráca svoje postavenie voči Bohu. Ide teda o duchovnú rovinu a teda vyšší zmysel života človeka – večný život na slávu Boha. Teda ide predovšetkým o nadobudnuté vedomie života – už vie a to skrze vieru v Krista o svojom Otcovi v nebesiach, už vie, že je dieťaťom Božím, vie kde patrí a vie čoho je súčasťou – Božieho ľudu. Keď sa človek narodí z tela, tak je telo – telesným človekom. Ak dieťa rastie, tak si postupne nadobudne vedomie osoby a kto sú jeho rodičia, kde patrí a že je súčasťou rodiny. No jeho osoba zatiaľ nemá večné vedomie života v Kristu, lebo je to duchovná rovina. To sa stane až vtedy, ak sa narodí Božím zásahom z Boha. Aj v duchovnej rovine postupne nadobúda vedomie toho, kto je jeho Otec, kde patrí a že je súčasťou večnosti Božieho ľudu.
Boh učí a formuje svoje deti, aby sa neprispôsobovali tomuto svetu, plného zla, hriechu bolesti a smrti. Božie deti sú na tomto svete, no to, že ich Otec na nebesiach zná, tak nie sú z tohto sveta a preto ich svet nenávidí.
Všetci, ktorí prišli ku Kristu, tak preto prišli, lebo ich Otec dal zo sveta Kristu, aby skrze vieru v Krista a pre jeho obeť za ich hriechy, mohli príjsť do večnosti k Otcu.