DWy napísal:Cirkev učí, že v Novom zákone "desiatky nikto nezrušil" a stále sú povinnosťou každého adventistu. Takéto tvrdenie vytvára klamlivý dojem, že (tak ako CASD dnes) aj prvoapoštolská cirkev žiadala od veriacich peniaze na zabezpečenie fungovania aparátu cirkvi.
Avšak Pavel, keď sa krátko pred svojim zatknutím v Jeruzaleme lúčil s veriacimi v Efeze, okrem iného povedal aj: "Od nikoho som nežiadal ani striebro, ani zlato, ani odev." (Sk 20, 33)
Má za sebou dlhé roky aktívnej služby, založil množstvo zborov a pochodil kus sveta. Ak by novoobrátených kresťanov učil, že sú povinní pravidelne dávať peniaze na chod cirkvi a na platy kazateľov (a ešte by to bola podmienka krstu a služby v cirkvi), nemohol by povedať niečo takéto.
Apoštolská církev ve svém počátku začíná tvořit "nějaká" pravidla podle toho , jak se vynořovala potřeba "něco" řešit. Diakonská služba také vznikla na podkladě potřeby (stížnost).
Pavel jim připomíná právo na podporu, ale současně vypovídá, že on ho nevyužil i když mohl!
Niektorí kazatelia sa s problémom poberania peňazí od členov vyrovnávajú zaujímavým spôsobom – hovoria o tom, ako sa kvôli práci kazateľa vzdali nejakej lukratívnej práce, v ktorej by zarobili omnoho viac.
Asi by sme mali mať preto pocit viny, ľutovať ich, a ochotne dávať viac a viac, aby sme im to aspoň trochu vykompenzovali.
Ale ja si myslím, že si mali tú svoju prácu ponechať, a venovať cirkvi svoj voľný čas, tak ako to robia všetci aktívni členovia cirkvi, bez ktorých by ani všetci kazatelia nemohli urobiť vôbec nič ... Jeden aktívny radový člen je pre cirkev určite prospešnejší než desiati platení nezapálení kazatelia. Okrem toho, je to cesta, ktorú opakovane presadzoval aj apoštol Pavel.
Ne, je to i ve stanovách církve, že desátky není možno požadovat zpět. Je potřeba si rozmyslet, kam prostředky dát.
Samozřejmě je jasné, že církev potřebuje nějaké placené lidi (duchovní, účetní...) a k tomu tedy peníze. Jen by se to mělo férově říci, že novozákonní povinnost to není a jde o pouze zásadu (nařízení, podmínku křtu) církve.
Lidé by i přesto dávali. Podle mne je dávání desátku z důchodu zvláště nesprávné a někteří se tak mohou dostávat na hranici existence.
Takže - desátky zpět nedostaneš
Myslím, že o vrátenie desiatkov sa ešte nik nepokúšal. Myslím cez súdy. V tom prípade by totiž informácia v stanovách cirkvi o ich nevratnosti nemusela mať až taký zásadný význam, ak by sa našli iné zákony slovenskej republiky, ktorým by táto prax aspoň z časti odporovala ... Iste by pomohlo aj to, ak by sa so svojou požiadavkou na vrátenie spojilo viac ľudí ...
Mne príde celý tento systém scestný. Na jednej strane sa vedenie casd chváli tým, že od štátu nepoberajú príspevky na platy duchovných, na druhej strane zavádzajú členov. Nikde v NZ nie je uvedené, že kresťania sú povinný 10% zo svojho zárobku odovzdať apoštolom. Dary boli dobrovoľné, každý prinášal podľa svojich možností. Dokonca ani Pavel nechcel zaťažovať ranú cirkev, preto šil stany. V casd navyše okrem desiatkov sú tu rôzne zbierky, dary 13.soboty, misijné dary a neviem čo všetko. Teraz si predstavte, že máte veľmi obmedzený rodinný rozpočet, ste frustrovaný, lebo to "božie požehnanie" akosi neprichádza, deťom musíte vysvetľovať, že na to a tamto nemáte, ale musíte platiť "povinnú daň" cirkvi, lebo aj to je známka "vernosti Bohu". A samozrejme nechcete, aby v prípade neplatenia vás riešili na zborovom výbore (ako je niekde zvykom).
Otázka míří hlouběji, než se na první pohled zdá. Záleží totiž na tom, zda a nakolik se ztotožňujeme s církví jako s Božím lidem, zda a nakolik jsme ochotni být součástí organizované struktury církevního společenství (farnosti, sboru, skupinky). Představa, že by i kazatelé měli pracovat, aby si zajistili obživu (včetně rodiny), a ve zbytku času být „kazateli evangelia a pastýři duší“ je naivní. Když už si někdo bere za vzor apoštola Pavla, měl by brát vážně i jeho slova o živobytí těch, kteří se podílí na zvěstování evangelia (I Kor 9,14). Z čeho má tedy společenství financovat duchovní péči a misii, sociální, vzdělávací, kaplanské aktivity atd.? Z dobrovolných darů? A jak zajistí, aby jich byl dostatek? Vlastní štědrostí, dohodou, bohatými sponzory, příspěvky od státu? Považuji za rozumné, aby každý, kdo je členem určitého společenství víry, také podle svých možností přispíval finančně na potřeby, které toto společenství má. Desetina příjmu mi přijde přiměřená. Kdo je v hmotné nouzi, ať nedává nic. Kdo je zajištěný, může dávat i více. Myslím si, že církve, které přijali model samofinancování „vlastního provozu“ nemusí mít těžkou hlavu z toho, že „státní měšec vysychá“.
Izrael měl Zákon, který upravoval všechny důležité oblasti života. Kristus vyhlásil pouze principy svého Království, žádný takový Zákon svým následovníkům nedal. Pověřil je však, aby v každé době vždy znovu hledali a vytvářeli pravidla, kterými se budou řídit, podřízeni Kristovu příkladu a Božímu vedení (budou svazovat i rozvazovat…). Jedni mohou dokazovat, že ustanovení desátků platí, jiní, že neplatí. Jsme součástí Božího lidu? Tak podle toho jednejme. Je snad církev něco, co jde mimo nás, my jsme jejími vazaly, „oni“ jsou vrchnost a „my“ poddaní? Kdo jsou ti „oni“, „ta církev“?
Nikdy jsem se nesetkal s tím, že by se na výboru sboru nebo jiném oficiálním grémiu řešilo, kdo platí a kdo neplatí desátky v souvislosti s „věrností křestnímu slibu“. Pokud se tak někde děje, jde o hrubé porušení diskrétnosti, příkazu lásky k bližním a konečně také interních církevních předpisů. K údajům o platbě desátků má totiž přístup pouze pokladník, starší a kazatel a ti jsou vázáni mlčenlivostí (zároveň se tím zužuje „okruh podezřelých“…).
Vím o tom, že některé lidi otázka desátků tíží, neboť žijí v hmotné nouzi a na desátky jim opravdu nezbývá, alternativou je stát se hladovými bezdomovci…Tyto sestry a bratry, případně rodiny je třeba podporovat nejen hmotně, ale i duchovně. Desátky a dary z finančních příjmů nejsou povinností. Chceme-li prospět společenství nebo vyjádřit vděčnost Pánu Bohu, nemusíme přeci nejprve vytahovat peněženku...
Druhou stranou mince je hospodaření s tím, co bylo „dáno Pánu Bohu“. Otázka se zdaleka netýká jen priorit, ale také efektivního využívání zdrojů, a účinné kontroly. Pokud se někomu zdá, že tento systém nefunguje, mám za to, že existují mechanismy, jak to napravit. Nebo snad ne?
"Představa, že by i kazatelé měli pracovat, aby si zajistili obživu (včetně rodiny), a ve zbytku času být „kazateli evangelia a pastýři duší“ je naivní"
Ja poznam kazatelov, ktorych naopak viac zamestnava ich vlastna rodina (manzelka a deti) a to tak, ze nemaju cas na clenov zboru.
Trvalá platnosť desiatkov sa dokladá hlavne zmienkou o Abrahámovi a Jákobovi, v súvislosti s ktorými sa desiatky v Biblii spomínajú. Z toho má vyplývať, že tento Boží príkaz platil pred Sinajom a teda platí i dnes.
Pozrime sa ale na tieto prípady bližšie.
Abrahám Gen 14, 18-20: Šalémsky kráľ Melchisedek priniesol chlieb a víno. Bol totiž kňazom Najvyššieho Boha. Požehnal ho a povedal: Nech Abráma požehná Najvyšší Boh, Tvorca neba i zeme. Nech je zvelebený Najvyšší Boh, ktorý ti vydal do rúk tvojich nepriateľov. Vtedy mu Abrám dal desiatok zo všetkého.
Povedzme si, čo o desiatkoch v tomto prípade z textu vieme, a čo nevieme.
Prečo Abrahám odovzdal desiatok?
Nevieme o žiadnom predchádzajúcom Božom príkaze dávať desiatky, na základe ktorého by Abrahám toto urobil. Nečítame ani to, že by ho o to požiadal kráľ Melchisedek, ktorý je v texte označený ako „kňaz Najvyššieho Boha“. Abrahámova reakcia sa javí ako spontánny čin, ktorý mohol byť založený na zaužívanej praxi okolitých národov. (Podľa Biblického slovníka ide o veľmi starý náboženský zvyk u mnohých starých národov, napríklad aj Egypťanov.)
Ako často to Abrahám robil?
Išlo o jednorazový akt, pri príležitosti víťazstva v boji.
Čo dal?
Z kontextu sa dá usúdiť, že predmetom desiatku bola časť vojnovej koristi.
Javí sa to tak že Abrahámove odovzdanie desiatku je v mnohom v priamom rozpore s príkazmi z hory Sinaj (pravidelnosť, predmet desiatku, ...)
Jákob
Gn 28,20-22: Vtedy Jákob sľúbil: Ak bude so mnou Boh, ak ma bude chrániť na ceste, na ktorú som sa vydal, ak mi dá chlieb na jedenie a šaty na oblečenie a šťastne sa vrátim do domu svojho otca, Hospodin bude mojím Bohom. Tento kameň, ktorý som postavil ako posvätný stĺp, bude Božím domom a zo všetkého, čo mi dáš, budem ti verne odvádzať desiatky.
Prečo Jákob sľúbil odovzdať desiatok?
Podobne ako u Abraháma, ani v príbehu o Jákobovi nečítame, že mu Boh dal príkaz odovzdávať desiatky. Tento prísľub vyriekol Jákob spontánne, potom ako mal sen, v ktorom mu Boh zasľúbil krajinu, potomstvo i svoje požehnanie.
Je pravdepodobné, že vychádzal len z praxe, ktorá bola rozšírená u okolitých národov.
Jeho sľub je zaujímavý aj tým, že svoje odovzdávanie desiatkov podmienil prijatím Božieho požehnania, čo je v priamom rozpore so známym textom Mal 3,10, kde Boh najprv žiada desiatky a potom sľubuje požehnanie. Jednou z Jákobových podmienok bol aj šťastný návrat domov, čím odvádzanie desiatku odložil takmer o niekoľko desaťročí. (Je tiež možné, že svoj oneskorený návrat do rodnej krajiny nepovažoval za „šťastný návrat do domu svojho otca“, keďže jeho otec i matka už boli po smrti, a tak mohol podmienky pre odovzdávanie desiatkov podľa svojho sľubu považovať za nesplnené.)
Splnil niekedy svoj sľub?
Nečítame, či vôbec niekedy desiatky odovzdal (možno za tie dlhé roky na svoj sľub aj zabudol). A ak aj odovzdal, tak netušíme čo, komu a v akej forme.
Zhrnutie:
Oba tieto prípady sú natoľko špecifické a odlišné od „desiatkových“ prikázaní daných na Sinaji (dokonca sú s nimi v rozpore), že ich nie je možné k týmto sinajským príkazom priradiť a teda ani odvodiť žiadne pravidlo pre súčasného kresťana.
Adventistická teológia predpokladá, že v týchto prípadoch sú uvedené zmienky o desiatkoch založené na predchádzajúcom Božom príkaze, a tento svoj predpoklad prezentuje ako biblickú pravdu. O tom ale nemáme v Biblii žiadny dôkaz.
(Len z vypozorovaného správania starozákonných postáv nemôžeme predsa usudzovať na to, že im Boh také správanie výslovne prikázal. Potom by sme mohli tvrdiť, že Boh Noachovi kázal dopestovať víno a piť ho a pod. )
Je zrejmé, že v prípade týchto dvoch starozákonných postáv neexistujú biblické texty, že konali na základe priameho Božieho nariadenia o odovzdávaní desiatkov. Je to len zbožné prianie tých, ktorí potrebujú stoj čo stoj dokázať (a to aj za cenu skresľovania biblických príbehov), že desiatky sa musia platiť aj dnes.
Usudzujem teda, že prípad Abraháma a Jakoba nemožno použiť na podporu argumentu, že Boží príkaz dávať desiatky je starší než zákon na Sinaji, a už vôbec nie na podporu toho, že povinnosť dávať desiatky stále trvá.
Nedávno sme sa rozprávali s kazateľom o desiatkoch, a niekto sa opýtal, či to je naozaj biblický príkaz platný i dnes. On na to povedal, že väčšina z tých, ktorí spochybňujú desiatky, to robia preto, lebo ich nechcú platiť. A to podľa neho nie je čestná pohnútka, preto nemajú právo sa na to vôbec pýtať. A tým diskusiu na túto tému ukončil.
Až neskôr doma som uvažoval, čo sa vlastne to stalo.
Tak po prvé, neprávom obvinil pýtajúceho sa zo zlých pohnútok. Pripísal mu niečo, čo nemal overené. Tým, že svojho partnera (len fiktívneho, lebo hovoril všeobecne) v diskusii postavil do zlého svetla, seba postavil automaticky do dobrého svetla. A to mu dalo akože právo sa téme ďalej nevenovať. On je akože ten čestný. To by sa smelo dalo nazvať ohováraním a falošným svedectvom, a povyšovaním sa. Faktom ale je, že v položenej otázke nie sú pohnútky pýtajúceho sa vôbec podstatné. Išlo o to, či desiatky sú alebo nie sú jednoznačný a platný Boží príkaz. A na tom nič nemenia pohnútky pýtajúceho sa, nech by boli akékoľvek. Ak by niekto aj z nesprávnych pohnútok poukázal na to, že cirkev svojich členov klame a zavádza, treba sa mu za to poďakovať.
A po druhé, keď už hovoril o čestnosti, pohnútkach a práve, mám vážne pochybnosti o tom, či človek, ktorý je na desiatkoch priamo závislý, pretože je z nich mesiac čo mesiac platený, dokáže vôbec o tejto téme diskutovať objektívne a nezávisle. A nielen či dokáže, ale aj či vôbec môže; či je kompetentný sa takejto diskusie ako rovnocenný partner vôbec zúčastniť. Či on má tie správne pohnútky. Či on má právo hovoriť iným, že desiatky treba platiť. Obávam sa, že nie. V demokratickej krajine sa to volá konflikt záujmov, alebo aj zaujatosť (príklady z verejného života asi nemusím uvádzať).
Téma desiatkov sa javí čoraz aktuálnejšia, vidím to aj z bežných rozhovorov medzi členmi zboru. A bežný adventista je naučený konzultovať náboženské otázky s kazateľom, od ktorého očakáva odpoveď. Ale osobne som došiel k názoru, že v otázke desiatkov správnu a objektívnu odpoveď od kazateľov čakať nemôžeme. Jednoducho preto, že sú v tejto otázke zaujatí. To je proste fakt, ktorý sa nedá vyvrátiť ani nijako obkecať. A vidieť to aj z toho, ako sa tejto diskusii vyhýbajú, ako skúšajú očierňovať pýtajúceho sa, ako odpovedajú frázami, ktoré nemajú logiku ...
Ak vás napadlo preskúmať túto tému, nečakajte, že vám kazateľ pomôže. Je to jedna z mála tém, kde nie je schopný nestrannej odpovede. Ibaže by vám jeho stranná odpoveď ukázala cestu ...
