Braňo napísal:Ako sa adventisti, Vy členovia alebo adventismus ako učenie, staviate k problematike Božieho predurčenia a vyvolenia? Ak tomu veríte a Božie predurčenie a vyvolenie funguje, je možné že by Boh predurčil aj niekoho iného ako adventistu? Myslíte si, že Boh predzvedel a vyvolil si aj takého, ktorý sobotu nezachováva, slávi deň Pánov v nedeľu, je mäso, ba dokonca mäso nečisté, nie je adventista a má Bohom predurčené spasnie napriek tomu že nerobí všetko, čo adventisti učia, že je pre spasenie nevyhnutné?
Ťažká téma, ale ktorá z tých čo tu riešime nie je? Jasnačka, pre niektorých, čo všade boli a všetko vedia najsprávnejšie, sú niektoré témy jasné ako facka. Ale toto je dobrá otázka, ktorú tu pisateľ položil. Ale na tejto adventistickej diskusii asi nebude mať veľa príspevkov, čo už vidieť. No, nie je to téma "obľúbenej" soboty a či zákona.
Neviem o tom, že by sa medzi adventistami o predestinácii spontánne hovorilo alebo vyučovalo. Skôr mám skúsenosti, že je to buď tabu alebo sa to preskakuje (bola témou sobotnej školy?) alebo je to nebiblická doktrína. Alebo je medzi adventistami aj nejaký kalvínista?
Tak isto neviem, či nejaký adventista je schopný prijať už len to, že jeho skazenosť ako človeka je úplná a bez Božieho zásahu sa s ním neudeje nič. Veď je vedený k tomu, aby sa spolupodieľal, apeluje sa mu aby veril tak a onak, aby veril z vlastnej iniciatívy, aby odzachovával a dodržal. Ale má aj obavu o svoje spasenie. Akoby sa Bohu upierala absolútna suverenita vo všetkom a pripisovala sa moc hriešnikovi, ktorú absolútne nemá. Nejdem tu ďalej rozvádzať túto tému. Uvediem len citát od Charlesa Spurgeona:
Keď som prichádzal ku Kristovi, myslel som si, že to všetko robím sám a myslel som si, že hľadám horlivo Pána, nemal som žiadnu predstavu o tom, že Pán hľadal mňa.... Spomínam si na ten deň a hodinu, keď som prvýkrát prijal tieto pravdy v mojej vlastnej duši – keď boli, ako hovorí John Bunyan, vpálené do môjho srdca žeravým železom....
V jeden večer počas týždňa, keď som sedel v Božom dome, nerozmýšľal som veľa o kazateľovej kázni, lebo som jej neveril. Udrela ma myšlienka, “Ako si sa stal kresťanom?” Hľadal som Pána. “Ale ako to, že si začal hľadať Pána?” Pravda mi v momente preblyskla mysľou – Nemohol som Ho hľadať, kým tam nebol nejaký predchádzajúci vplyv v mojom myslení, ktorý spôsobil, aby som Ho hľadal. Modlil som sa, myslel som si, ale potom som sa sám seba spýtal: “Ako to, že si modlil?” Bol som k tomu povzbudený cez čítanie Písma. Ako to, že som začal čítať Písma? Čítal som ich ale čo ma k tomu viedlo? Potom v okamžiku, som uvidel, že na dne tohto všetkého je Boh a že On je Autorom mojej viery a dal, aby sa mi otvorila celá doktrína milosti a od tejto doktríny som už neodišiel až do tohto dňa a túžim, aby toto bolo moje neprestajne vyznanie: “Celú svoju zmenu pripisujem Bohu.”
(Autobiography, str. 164 - 5)
Na záver modlitba Charlesa Spurgeona:
„Pane som vinný, zaslúžim si tvoj hnev.
Pane, nemôžem sa zachrániť sám.
Pane, chcel by som mať nové srdce a priameho ducha ale čo mám robiť?
Pane, nemôžem urobiť nič, príď a konaj vo mne, aby som chcel a robil všetko na tvoju radosť.
Len Ty sám máš moc, ja viem to zachrániť vrak ako som ja;
Ku komu alebo kam mal by som ísť ak by som od Teba utiekol?
Ale ja teraz z hĺbky mojej duše volám na tvoje meno.
Trasúc sa a predsa veriac, ja celý sa vrhám ku tebe, ó, Pane.
Verím krvi a spravodlivosti tvojho drahého Syna....Pane zachráň ma dnes večer, pre Ježiša.“
(Iain Murray, Zabudnutý Spurgeon (The Forgotten Spurgeon) [Edinburgh: Banner of Truth Trust, 1973], str. 101f)
